RIGBY, RAYPAHOROK
(The Hill)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (343)
preklad Milan Richter
prebal Pavel Blažo
ilustrácie František Hubel
1. vydanie, 38.000 výtlačkov
beletria, román, vojna,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 323 g
tvrdá väzba s prebalom
0,60 € stav: dobrý, vyblednutý prebal
0,60 € stav: dobrý, vyblednutý prebal
0,60 € stav: dobrý, vyblednutý prebal
Toto najvýznamnejšie a úspešne sfilmované dielo jedného z predstaviteľov anglickej povojnovej generácie prozaika Raya Rigbyho, ktoré vyšlo v Anglicku r. 1965, sa radí k tým otrasným výpovediam o vojne a neľudskom režime v britskej armáde, ako sú napríklad romány Jamesa Clavella (Kráľ potkanov), Nicholasa Monsarrata (Kruté more), a k dielam mnohých iných anglických autorov zaoberajúcich sa problematikou druhej svetovej vojny a preloženým do viacerých jazykov. V exotickom prostredí vojenského trestaneckého tábora v egyptskej púšti, kde sa odohráva príbeh plný napätia, spisovateľ zobrazuje galériu psychologicky individualizovaných ľudských typov, čo predstavujú dva kontrastné svety — svet dozorcov a svet trestaných vojakov, zrážajúce sa v prudkom konflikte. Román sa pokladá za jedno zo základných diel svojho druhu v kontexte anglickej literatúry najmä vďaka výrazne etickým hodnotám umocneným pôsobivým symbolickým podtextom, ktoré sú podané realistickou metódou, postavenou predovšetkým na živom dramatickom dialógu.
Siedma kapitola
Na pahorku pracovala čata väzňov. Vyhadzovali naň piesok, uhládzali lopatami úpätie a horlivo predstierali, ako sa lopotia pri plnení ďalšej zbytočnej úlohy. Keď začuli Williamsovo vyrevúvanie, pozreli po očku smerom k bloku B, potom však všetci sklonili hlavy, zhrbili sa a rozdychčali, tváriac sa, že usilovne pracujú.
Väzni z cely číslo 8 klusali k pahorku. Stevens bežal s napoly privretými očami. Pahorok sa v horúcom vzduchu zachvieval a Stevensovi sa krútila hlava, bolo mu zle, nemohol sa ani len pozrieť na ten kopec, lebo vedel, že už naň nevybehne, no akosi sa mu podarilo držať krok s ostatnými väzňami. Prinútil sa pokračovať v behu, i keď mu v hlave hučalo a nohy mal ťažké ani z olova. Teraz už bol zase na svahu, driapal sa, kĺzal a šplhal k vrcholku, no už nestačil udržať sa zarovno s ostatnými. Čata väzňov sa pohybovala okolo úpätia pahorka, chlapi hádzali piesok na svahy a tentoraz naozaj dreli, lebo Williams ich mal rovno na očiach.
Väzni z osmičky vybehli do svahu, preklusali po hrebeni a spustili sa na druhej strane pahorka. Williams pozoroval Stevensa, ako sa s otvorenými ústami a očami stále napoly privretými tacká po hrebeni, a pochopil, že to už dlho nevydrží. Zreval na väzňov, čo boli k nemu najbližšie: „Vy, vy a vy! Vedrá s vodou, poklusom!“
Väzni odklusali a Williams určil ďalší poltucet, aby im išli pomôcť. Podonášali vedrá, naplnili ich vodou z neďalekého vodovodného kohútika a klusali nazad k pahorku, prizerajúc sa s výrazom očakávania, čo sa bude robiť, pričom voda im cestou vyšplechovala z vedier.
Harris zastal a zahľadel sa na väzňov klusajúcich s vedrami vody k pahorku. Podoprel si ruky v bok a pozoroval Bokumba a McGratha, ako bežia tesne vedľa seba po hrebeni pahorku, za nimi Roberts a kúsok pozadu Bartlett. Všetci štyria zbehli dolu svahom, dobrých dvadsať krokov od pahorka urobili čelom vzad, vybehli opäť do úbočia, prebehli po hrebeni a zase dolu svahom. Potom sa na hrebeni objavil Stevens. Plakal. Urobil niekoľko váhavých krokov, zatackal sa, spadol a zošmykol sa až do polovice svahu, potom ešte chabo zatrepal rukami a nohami a ostal nehybne ležať.
Harris videl jedného väzňa, ako sa vyštveral do svahu a vychrstol na Stevensa vedro vody. Stevens sa spoly posadil, zalapal po vzduchu, pokúsil sa vztýčiť, no skotúľal sa dolu úbočím a opäť ostal nehybne ležať s tvárou v piesku a s rozhodenými rukami.
„Jano a Mara s ovcou liezli hore kopcom,“ nevedomky si Harris nahlas predniesol riekanku, nato zabohoval, obrátil sa a náhlivo odpochodoval.
Štábny rotmajster sa prekvapene pozrel k dverám, keď sa odrazu rozleteli a Harris zastal pred jeho písacím stolom.
„Čo neviete, doboha, zaklopať?“
Harris sa oprel oboma rukami o dosku stola. „Williams vyhnal celú osmičku na pahorok.“ Potom sa spamätal a zrazil pred štábnym rotmajstrom opätky.
Wilson sa zaklonil na stoličke. „No a?“
„I toho chlapca, čo ho tam ešte pred chvíľou preháňal.“
„Ale čo?“
„Nezdá sa mi, že ten mládenec je na to stavaný, pane,“ povedal Harris, ktorý sa zatiaľ už trocha upokojil.
Wilson pokýval hlavou, odstrčil stoličku od stola, vstal, kývol Harrisovi a otvoril dvere do veliteľovej kancelárie. Vytiahol priečinok registračky, zalistoval v nej, vytiahol jeden spis, otvoril si ho a pozorne prečítal. Nato fľochol pohľadom po Harrisovi: „Stevens je schopný bez chyby. Schopný pre výkon trestu i pre všetky povinnosti.“
„Stojí to tu čierne na bielom.“ Wilson poklepal hánkami
