Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 4. marca 2017

NIŽNÁNSKY, JOŽO - SPIŠSKÉ TAJOMSTVO

NIŽNÁNSKY, JOŽO

SPIŠSKÉ TAJOMSTVO

Tatran, Bratislava, 1968
edícia Meteor (7)
obálka Karol Rosmány
ilustrácie Vladimír Machaj
3. vydanie (v Tatrane 1.), 62.500 výtlačkov

beletria, román, história,
352 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,80 €

*BIB08* in **S6P**

Matej Bel, jeden z najznámejších slovenských geografov svetového mena, na potulkách Uhorskom v súvislosti so Starou Ľubovňou zaznamenal nezvyčajné udalosti, ktoré v roku 1718 vzrušili celý Spiš. Slovenský spisovateľ historických románov Jozef Nižnánsky ich majstrovsky spracoval v diele Spišské tajomstvo (1934). 
O čo vlastne išlo? Miestny kupec Michal Gašparek, človek s nedobrou povesťou, nečakane zahynul. Aj po smrti však trápil svoje okolie. Zjavoval sa v meste, napádal pocestných, vyhrážal sa svojej žene a podpaľoval domy. Často sa aj s kompánmi objavoval v maske vlkolaka (ľudská bytosť v podobe vlka) a požičiaval si od mešťanov a dokonca aj od starostu spišských miest Feliciána Kožanoviča veľké sumy peňazí. Veriteľom však ľubovnianske vlkolaky vracali namiesto pravých falošné mince. Sídlili v neďalekej mramorovej bani, v ktorej si zriadili veľkú peňazokazeckú dielňu. Udalosti v Starej Ľubovni zašli až tak ďaleko, že mesto listom požiadalo krakovského arcibiskupa Michala Sembecka, aby dovolil vykopať a spáliť Gašparekovu mŕtvolu. Telo Michala Gašpareka nakoniec skutočne vybrali z hrobu, sťali mu hlavu a všetko spálili na hranici. Očití svedkovia tvrdili, že z hlavy, ktorú odsekli rýľom, sa krv liala potokom... 




ZÚFALÉ MESTO

Richtár sa cez deň márne pokúšal zorganizovať chlapov, aby sa ozbrojili a strážili mesto, lapali a kántrili vlkolakov. Na vlkolakov by sa azda ešte boli odvážili, ale s duchom si nechceli začínať. Kto by sa s duchom ťahal za prsty?

Nasledujúcej noci nebolo v Ľubovni človeka, ktorý by bol oko zažmúril.

Obyvatelia tŕpli, aká pohroma postihne mesto za to, že Leonóra Gašparková zostala na hrade.

Dvere všade pozamykali a zatarasili.

Blázni, somári, — počuli zvonku pohŕdavý hlas a v oblokoch sa mihali vlčie hlavy. — Keď sme vám peniaze brali, vošli sme k vám ako domov, a teraz, keď vám ich nesieme späť, aby sme sa k vám dobíjali!

Do niekoľkých domov sa veľmi húževnate dobíjali. Najmä k richtárovi a Jakubovi Mackovi. Kde im neotvorili ani na hrozby, ani na prosby, vytĺkli obloky, a cez ne vsypali peniaze.

To ich mohli roztrúsiť radšej na ulici! — Richtár pozbieral peniaze ako smeti, a dozaista len preto, aby ich mohol odovzdať vrchnostiam, hodil ich v pitvore do črvotočou rozožratej truhly, napchatej haraburdím.

Tej noci mal ešte jednu návštevu. Husia koža mu naskočí, keď si na ňu spomenie. Keď po polnoci horko-ťažko zdriemol, zobudil sa na podozrivý šramot. Dlho sa ani nepohol, ale keď šramot neprestal, vstal a pristúpil k oknu.

Pozrel na námestie, z ktorého mesiac práve rozohnal tmu a lial naň žltavé svetlo. Nevidel živej duše. Ale keď sa už chcel vrátiť do postele, pred oblokom sa zrazu zjavila postava, zahalená do bielej umrlčej plachty.

Otvor! — počul richtár hrobový hlas a zdalo sa mu, že ho podmaňuje neodolatelná sila.

Výzva zaznela ešte strašlivejšie a ráznejšie. Vtedy už oblok otváral ako námesačník.

Celkom zreteľne rozpoznal Gašparkovu bledú tvár, vpadnuté oči, ktoré naň žiarili ako iskry v hlbokých jamkách.

Čo chceš? — zmohol sa horko-ťažko na otázku. — Hlas sa mu chvel a zadŕhal v hrdle.

Chcem Leonóra Gašparkovú! Ak ju nedostanem, vyvŕšim sa ponajprv na tebe.

Sotva sa richtár spamätal, Gašparek zmizol, akoby sa bol prepadol.

Posediačky vyčkal ráno. Zdravý rozum, rátajúci s hmatateľnou skutočnosťou, zápasil v ňom so strašidlami povery.

Keď sa začalo rozvidnievať a tma sa odlupovala od oblokov ako beľmo z očí, trochu sa mu uľahčilo. Vyjasnilo sa mu v hlave a vyčítal si, že sa dal ohúriť a stratil rozvahu i odvahu.

Vtom nevyspaté oči uprel na oblok. Uškerila sa naň vlčia hlava. Z rozďavenej tlamy sa dral čudný, spotvorený hlas:

Hore hlavu, pán richtár! A vrátené peniaze nehoďte na smetisko! A to rozhodne povedzte každému, aby vás naostatok nepreklínali! Nech si vrátené peniaze dobre uschovajú!

Martin Sarnecký vyskočil hotový pustiť sa hoci aj za pasy s vlčou hlavou. Ale kým sa vytrepal na ulicu, vlkolak už odprášil, začul už len ďaleký dupot jeho krokov. Rozbehol sa za ním. Keď si uvedomil, že čochvíľa dobehne k Popradu, kde nepreniknuteľné húšťavy núkajú úkryt, zastal a vzdal sa prenasledovania.

Ktorý vlkolak ho prišiel posmeľovať a zároveň si robiť ž neho posmech, aby si vážil falošné peniaze? Čo a koho mu pripomína ten spotvorený hlas? Pripamätal si vlkolakove slová, opakoval si ich, ako ich počul, a chytil sa za hlavu, sťa pri ohromnom objave.

Juraj Mrkva! Div neskríkol od radosti. V Ľubovni len on má takú tvrdú výslovnosť.

V tej chvíli ktoviečo by bol dal za to, keby sa bol potkol o Janka Hvizdáka, aby ho mohol víťazoslávne okríknut':

„Neuhádol som? Nepovedal som, čo za vtáka je tvoj priateľ? Na vlastné oči som ho videl s vlčou kotrbou!“

Ale mu zavŕtalo v hlave, čo znamená jeho raňajšia návšteva? Čo ho pohlo vystaviť sa nebezpečenstvu, že ho spozná, ako ho napokon aj spoznal?!

Istotne sa mu chcel len vysmiať. Vzkypela v ňom krv, Ale i keď sa naň hrozne srdil, bol mu aj trochu povďačný. Od jeho zjavenia sa v okne a od Jeho posmešných slov vidí všetko jasne. Juraj Mrkva je zlosyn. Od samého začiatku zdanli-