ZÁBORSKÝ, JONÁŠDVA DNI V CHUJAVE
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
predslov Andrej Mráz
edícia Hviezdoslavova knižnica (82)(základný rad 60)
ilustrácie Vladimír Machaj
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
beletria, próza krátka, novela,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,40 € PREDANÉ
*mipet2* in **S1P**
Skladá sa z dvoch častí: Deň škaredý a Deň pekný. Deň škaredý - táto časť predstavuje prítomnosť, bezcieľnosť živoriaceho ľudu v zapadnutej obci Chujava, kde sú domy na spadnutie a ľudia hľadajú útechu v alkohole. Do dediny prichádzajú úradníci z mesta vyberať poplatky a pokuty. Obyvatelia dediny sú rozhnevaní a rozdeľujú sa na skupinky – presadzujú svoj názor. Postavy knihy sú sebecké a v ústnom prejave používajú nárečie, reč predstaviteľov chudoby je nevyberaná a vulgárna, autor ňou dokresľuje karikatúru jednotlivcov. Ľuďom ide len o peniaze a o to, aby sa mali čo najlepšie. Samotný ľud zdiera nielen vrchnosť, ale aj krčmári a dvaja statkári. Dedinčania musia zaplatiť pokutu, pretože prichystali malé kôpky štrku na stavbu cesty a tí, čo sa búria sú palicovaní. Richtár sa bojí vrchnosti a súhlasí so všetkým, čo mu nariadia. Sedliaci a želiari tajne i zjavne repcú a východisko nachádzajú v alkohole. Najviac na tomto získajú Židia, ktorí vlastnia krčmy a ich prostredníctvom zarábajú.
ČASŤ PIATA
I
S koncom roku 1858 počali vo Viedni, po Lombardii stratenej priateľstvom Napoleonovým, upúšťať od nemeckej centralizácie, ponúkať Maďarom nadvládu nad ostatnými národmi pod korunou svätoštefanskou za cenu zákonného odobrenia toho, čo vláda doposiaľ konala, hľadať zmierenie s advokátskym kráľom bez berly Fraňom Deákom, ktorý sa stal všemohúcim všeobecnou dôverou. Miesto ponemčenia celého Rakúska postavilo sa do výhľadu to, čo po nešťastnej vojne „Nemcov s Nemcami“ r. 1867 sa uskutočnilo, rozpoltenie Rakúska s tým, aby chatrný materiál Slovanov opanovali a privtelili si v jednej polovici dŕžavy Nemci, v druhej Maďari. Táto myšlienka slúžila za základ už tomu prvému vyrovnaniu s Uhrami, ku ktorému sa odhodlali r. 1860 Nemci. Cudzozemské úradníctvo, ako bolo hromadne do Uhorska vpustené, tak bolo i hromadne za hranice vyhnané s veľkým žiaľom tisícich, všetkej živnosti pozbavených rodín. S cudzozemcami padli aj domorodci nízkeho pôvodu, zvlášť rozkričaní, vo Viedni teraz včele opustení panslávi. Všetky úrady zaujali majetní, za Maďarov sa vydávajúci páni.
Pri tomto obrate prišiel na odpočinok i nenávidený Dechtiar, ale nevzdialil sa na dedinu, lež dal si okná vybíjať a robiť mačacinu v Krivošanoch. Myslel, že i tieto vrtochy chameleónskej vlády viedenskej prejdú a Bach sa navráti.
Po dvanásťročnej prestávke boli obnovené i župné zhromaždenia. Tu zazneli po stoličných domoch ohnivé mondóky z celých pľúc. Hromžilo sa na bezprávne zrušenie uhorskej ústavy, na zaplavenie krajiny cudzozemcami, na nezákonné nakladanie daní, na takých a takých krajshauptmanov a štajerinšpektorov, na systematické vycicanie a úplné zrušenie zeme, obremenenej neznesiteľnými daňami, a na germanizáciu. Tisícoraké dane boli nám tak zošklivené, že by sme boli hotoví bývali neplatiť žiadne, a na Nemcov sme zatínali päste. Nenazdali sme sa vtedy, že keď Uhri sami prevezmú krajinský mešec, budeme pri starom. Daň krvi bola zvlášť vylíčená čiernymi farbami. Prísnemu súdu bola podrobená tá veľkosvetová politika Rakúska, ktorá sa mieša do všetkého, chce všade vplývať a preto drží na nohách ohromné vojská, ktoré keď susedom hrozia, doma všetko blaho pohlcujú a slúžia na potlačovanie jedného národa druhým. Nemysleli sme, že po uplynutí ôsmich liet Uhri sami premenia dŕžavu na jednu veľkú kasáreň. O tom, aká hrozná je vec odnímať národu jeho reč, počuli sme také ohnivé žaloby, že sme každé pomyslenie na vykorenenie Slovákov držali zatiaľ za nemožné. Pozdejšie však sme sa doznali, že národná smrť je len pre Maďarov krivda, pre Slovákov povinnosť, a skusujeme, na čo Nemci ani nemysleli, hromadné maďarizovanie samého ľudu, uvádzanie maďarčiny do pospolitých škôl. Bolo všade plno hulákania, vybíjania okien, živstvovania Maďarov, Rákócziho maršov . ..
Ale po dedinách stálo tichučičké ticho. Ľud mal náramný strach. „Panština zase tu,“ prišeptávali si sedliaci. Desili sa pri zazrení uhorských zástav v meste. Prechodil ich mráz pri tých sviniarskych čuhách, do ktorých sa boli vtedy vrhli páni. Vo všetkom tom videli vznikajúci odboj proti cisárovi, darcovi slobody, panštinu, drábov, dereše. Za odchádzajúcimi „Nemcami“ už plakali tí, čo nedávno kvôli pánom spievali: „Huncút Nemec.“ Vrtkavý je sedliak ako kohút na kalvínskej veži.
