PETROV, IVAJLOPOĽOVAČKA NA VLKY
(Хайка за вълци)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (509)
preklad a doslov Ján Koška
prebal Karol Ondreička
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0086-8
beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 580 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu
0,50 €
*mipet2* - uložené v *053*
Nikolin zostal celkom sám. Nik za ním nechodil a ani on nemal ku komu ísť. Vo dne, keď pracoval na poli alebo na dvore, videl a stretal ľudí, necítil sa taký opustený, ale noci boli neznesiteľné. Vznášal sa nad ním prízrak mŕtveho, každú noc sa mu o ňom snívalo a aj vo dne mával niekedy pocit, že jeho pán čaká v knižnici, kedy sa zjaví na pavlači. Do snov sa mu vkrádala aj generálová. Sedela pri stole oproti nemu, naťahovala ruku ponad taniere a s mnohoznačným, úlisným úsmevom ho šteklila prstom po dlani. Stôl sa rozpoľoval, približovala sa k nemu a pritískala si ho na prsia. Inokedy ju prenášal na rukách ako Maďar pani Kláru, alebo si ona nahá líhala k nemu do postele a pálila mu ucho dychom: „No tak ma chyť, veď si chlap!“ Devetakov sedel pri kozube, dvíhal pohľad od knihy a so smutným úsmevom krútil hlavou: „Nikolin, Nikolin, taký si ty!“ Po takých príjemných a mučivých snoch myslel na neho ako na živého a trpel výčitkami svedomia, že znesvätil jeho pamiatku. Chodil k jeho hrobu a z celej duše ho prosil o odpustenie: „Ešte nevyklíčila tráva na tvojom hrobe, strýko Michail, a ja sa ti takto odplácam, nevďačník, za to, že si ma zobral k sebe a stal si sa mojím otcom aj materou. Nespal si onej noci s pani Feni, viem od Mišony, že máš čistú dušu, viem to aj sám od seba, pretože si sa nikdy pred mojimi očami nezahodil so ženou, a ja poškvrňujem tvoju pamiatku, keď sa mi sníva o tebe a o ženách. Rozumom a dušou si tieto sny neprajem, ale prichádzajú, keď hlboko zaspím, číhajú a prepadávajú ma ako zbojníci. Nebudem odteraz spávať v noci, iba vo dne, aby sa mi nič nesnívalo!“
Po tomto sľube niekoľko nocí nespal. Mrvil semená slnečníc, pílil drevo, zamestnával sa rozličnými prácami, ktoré sa dali robiť za mesačných nocí, a ráno odchádzal na pole. Štvrtú noc, keď už nemohol vydržať bez spánku, ľahol si na holé dosky do voza, aby hlboko nezaspal. O koleso priviazal psa, aby ho zobúdzal brechaním. Ale generálová sa znova zjavila. Pes ju zacítil a zúrivo sa rozštekal, ona sa však nezľakla, usmievala sa a pristupovala k vozu. Pes sa na ňu vrhol, chytil ju za sukňu a trhal. Usmievala sa, kým z nej všetko nestrhal a nezostala iba v bielizni. Vystúpila do voza a ľahla si k nemu. Rozzúrený pes sa ju pokúšal uhryznúť. Nikolin ho kopol do pysku s vycerenými zubami a vtedy videl, že to nie je pes, ale Devetakov, ktorý si držal boľavú tvár a nahlas plakal. Nech akokoľvek bdel a trýznil sa celé noci, len čo ho premohla únava a zavrel oči, prichádzala k nemu generálová a brala ho do svojho slastného náručia. A trvalo to, kým sa jedného rána nezjavila naozaj. Až včera sa vraj dozvedela o Devetakovovej smrti a poponáhľala sa, aby videla, čo robí Nikolin, ako si sám vedie vo veľkom dome.
- Bože, ako si schudol, akoby si mesiac nemal nič v ústach! - povedala. - Mŕtvi sú mŕtvi, živí musia žiť. Ty máš život pred sebou, nemysli na mŕtvych.
Hovorila a pozerala naňho tak, akoby sa jej statkárova smrť nijako zvlášť nedotkla a akoby prišla iba zo starostlivosti oňho, ochotná pomôcť mu, ak potrebuje ženskú ruku, a potešiť ho v samote. Nebola v čiernom a z výrazu tváre, z očí, z mäkkého zafarbenia hlasu bolo cítiť čosi bodré, v čom Nikolin vycítil súcit a snahu pomôcť mu, ako si ľudia pomáhajú v ťažkých dňoch. A divá, hanebná vášeň, čo ho tak slepo hnala do náručia tejto ženy, sa v ňom rozhorela plnou silou. Zabudol na duševné útrapy, ktoré mu spôsobovala. Vždy si jasne uvedomoval, že jeho túžba po nej je nielen neslušná, ale i nezmyselná, pretože taká pani generálová sa nikdy nezblíži s človekom ako on, no teraz sa ho pevne zmocnila predtucha celkom opačná. Zo skúsenosti vedel, že sa dá najprv do varenia, a navrhol jej, aby šli spolu vybrať potraviny. Vošli do sýpky, odtiahol príklop s kovovou rúčkou, pod ktorým sa ukázal drevený rebrík. Zapálil lampáš, zostúpil po rebríku a zdola zavolal:
- Poďte!
- Podaj mi ruku, veď vôbec nič nevidím! - povedala.
Podal jej voľnú ruku, zostúpila na dlážku, zatackala sa, chytila sa ho a prsami ho potisla dozadu. Toto objatie trvalo iba okamih, ona strojene zapišťala a odtrhla sa od neho, -
