STRUGACKIJ, ARKADIJSTRUGACKIJ, BORIS
PONDELOK SA ZAČÍNA V SOBOTU
Rozprávka pre mladších vedeckých pracovníkov
(Ponedeľnik načinajetsia v subbotu)
Mladé letá, Bratislava, 1988
preklad Dušan Babjak
ilustrácie Viktor Hulík
predslov Ondrej Herec
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
beletria, román, sci-fi,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 416 g
tvrdá väzba s prebalom
Existuje veľa rozličných výskumných ústavov. Vedecký ústav pre výskum čarodejníctva a kúzelníctva (VÚVČAK) však možno nájsť iba v knihe bratov Strugackovcov Pondelok sa začína v sobotu. Už samotný názov diela dáva tušiť, že v tomto ústave sa dejú veľmi nezvyčajné veci. Prečo? Pretože v ňom ako vedci pracujú známi i neznámi, starí i mladí mágovia a čarodejníci. Život napreduje čoraz rýchlejšie a musia sa mu prispôsobovať aj stároční mágovia, ktorí sa sústredili práve vo VÚVČAKu. Pri práci a pre svoje pokusy využívajú vymoženosti súčasnej vedy a techniky. I tá najbujnejšia fantázia si ťažko predstaví, čo môže vzniknúť spojením starého myslenia a novej techniky, premiešaním rozprávky so skutočnosťou. Strugackovci ponúkajú čitateľovi množstvo najneuveriteľnejších nápadov, predstáv a výtvorov ľudskej vynaliezavosti. Všetko to robia so značným pôvabom, humorom, no často aj s iróniou a ostrou satirou, ktorá varuje pred využívaním ľudského umu bez uváženia prípadných dôsledkov. Čitateľ sa pri čítaní tejto knihy s bohatým myšlienkovým obsahom a živým dejom určite nebude riadiť podľa jedného z výrokov v texte: Prísne tajné! Pred prečítaním spáliť!
Zmätky nad zmätky
Len som sa tak triasol od zlosti. Prečo ten Janus stále mlčí? Dokedy mu to bude trpieť? V tichu sa ozvali kroky, do sekretariátu vošiel bledý Roman s vycerenými zubami a lusknutím prstov vytvoril Pohromillovho dubia. Potom s očividným pôžitkom schmatol dubia za prsia, zatriasol ním, chytil ho za bradu, rozkošnícky ho za ňu niekoľkokrát pomykal, upokojil sa, zlikvidoval dubia a vrátil sa späť do kabinetu.
— V-vás by vlastne bolo treba hnať k-kade ľahšie, Pohromillo, — nečakane pokojným hlasom povedal Fiodor Simeonovič. — Vykľula sa z vás p-poriadna kreatúra.
— Áno, nevonia vám kritika, čo? — zafučal Pohromillo.
A vtedy sa už konečne ozval aj Janus Poluektovič. Hlas mal mohutný a vyrovnaný ako kapitáni z románov Jacka Londona.
— Experiment sa, na žiadosť Amvrosija Ambroizoviča, bude konať dnes o desať nula nula. Vzhľadom na to, že experiment bude sprevádzaný značnými ničivými účinkami, ktoré by si mohli vyžiadať ľudské obete, za miesto konania experimentu určujem odľahlý úsek strelnice pätnásť kilometrov za obvodom mesta. Využívam túto príležitosť, aby som už vopred vyjadril vďaku Romanovi Petrovičovi za jeho duchaprítomnosť a odvahu.
Všetci ešte chvíľu zrejme trávili toto rozhodnutie. Ja teda aspoň áno. Janus Poluektovič skutočne vyjadroval svoje myšlienky svojským spôsobom. Ale všetci ochotne verili, že do vecí vidí lepšie. Napokon, boli tu prípady, ktoré to potvrdzovali.
— Pôjdem zohnať auto, — ozval sa náhle Roman a asi prešiel cez stenu, pretože v sekretariáte sa nezjavil.
Fiodor Simeonovič a Junta určite súhlasne prikyvovali hlavami a Pohromillo, ktorý sa už medzitým spamätal, vykríkol:
— Správne rozhodnutie, Janus Poluektovič! V pravej chvíli ste nás upozornili na poľavenie našej bdelosti. Len ďalej, len ďalej od nepovolaných pohľadov. Zišli by sa mi ale nejaké nakladače. Ten autokláv má svoju váhu, aspoň takých, tento, dobrých päť ton...
— Prirodzene, — povedal Janus. — Máte ich k dispozícii.
V kabinete zahrmotali kreslá a ja som rýchlo dopil kávu.
Nasledujúcu hodinu som spolu s ostatnými, čo ešte zostali v ústave, stál pri vchode a pozoroval, ako nakladajú autokláv, periskopické ďalekohľady, pancierové štíty a pre každý prípad teplé haleny. Metelica utíchla a vystriedalo ju jasné, mrazivé ráno.
Roman dorazil na pásovom nákladnom aute. Upír Alfréd priviedol hekatoncheirov ako nakladačov. Kottos a Gyés šli ochotne, rozjarene hulákali stovkou hrdiel a po ceste si vyhŕňali nespočetné rukávy. Briaréos sa vliekol za nimi, krivý prst mal vystrčený dopredu a nariekal, že ho to bolí, že sa mu krúti niekoľko hláv, že celú noc nespal. Kottos zobral autokláv, Gyés všetko ostatné. Keď Briaréos videl, že preňho už nič nezostalo, začal im rozkazovať, vydával pokyny a rady. Rozbiehal sa dopredu, otváral a pridržiaval dvere, každú chvíľku sa zohýnal, pozeral odspodu a volal: „Poď! Poď!” alebo „Viac doprava! Zachytávaš o rám!” Nakoniec mu pristúpili ruku a pricvikli ho medzi autokláv a stenu. Pustil sa do plaču a Alfréd ho odviedol späť do vivária.
Do vozidla sa natlačilo množstvo ľudí. Pohromillo nastúpil do kabíny vodiča. Bol veľmi nepokojný a každého sa pýtal, koľko je hodín. Pásové auto najprv odišlo, o päť minút sa však vrátilo, pretože vyšlo najavo, že zabudli na reportérov. Zatiaľ čo ich hľadali, Kottos a Gyés sa začali guľovať, aby sa zahriali, a vybili pritom dve okná. Potom sa Gyés chytil s akýmsi ranným opilcom, ktorý začal vykrikovať:
— Teraz si na mňa trúfate, keď je vás toľko, čo?
Gyésa od neho odtrhli a zahnali späť na korbu. Gúľal očami a zlostne nadával starou gréčtinou. Nakoniec sa zjavili G. Vychytrenko a B. Smolič, roztrasení spánkom, a auto konečne mohlo vyraziť.
Ústav sa vyprázdnil. Bolo pol deviatej. Celé mesto spalo. Strašne sa mi chcelo ísť s ostatnými na strelnicu, nedalo sa však nič robiť, vzdychol som si a vybral som sa na ďalšiu obchôdzku. Zívajúc som prechádzal po chodbách, zhasínal som všade svetlo, až som došiel k laboratóriu Viťu Kornejeva. Viťu Pohromillove experimenty nezaujímali.
