DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJBARÓN GOLDRING SA VRACIA
(Černyje rycari)
Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1965
preklad Ružena Jamrichová
prebal a ilustrácie Emil Bačík
1. vydanie, 100.000 výtlačkov
beletria, román
336 s., slovenčina
hmotnosť: 393 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, s prebalom
0,50 €
*mipet2*b-ukr/*
Odkiaľ vzal Grigorij Gončarenko, alias Henrich von Goldring, známy hrdina z prvého zväzku Mychajlykovho špionážneho románu Sám vojak v poli ďalšie dve mená - Fred Schulz a Andrej Somov? Kam ho zahnali naoko mierové, ale v zákulisí búrlivé povojnové časy, keď sa ponáhľa na pomoc svojim bojovým druhom v Taliansku? Kde sa uchyľujú zvyšky nemeckej tajnej zpravodajskej služby, kde všade verbuje americká špionáž svojich budúcich agentov? Aké sily kvasia v zákulisí povojnovej Európy a celého sveta, chystajúc ďalší útok na mier? Na tieto naliehavé otázky nájdeme odpoveď v druhom zväzku špionážneho románu Jurija Doľda-Mychajlyka Barón Goldring sa vracia, keď sledujeme Grigorijove ďalšie osudy, ako sa podivnou zhodou okolnosti opäť stretáva s bývalým predstaveným oberstom Kronnem, ktorý ho „naverbuje" do tajnej zpravodajskej školy „Rytierov šľachetného ducha" - tak sa nazýva zdanlivá náboženská ustanovizeň v samom srdci Španielska, ktorá pod kepienkom ušľachtilého a spravodlivého boja za cirkev svätú pripravuje diverzantské kádre pre Sovietsky sväz. Tu v Španielsku sa Grigorij stretáva s Agnesou Menendosovou, ktorá v jeho živote zohrá veľmi podobnú úlohu ako Monika Tarvalová v prvom zväzku. Je to jediná úprimná duša, ovečka, ktorá sa nešťastne dostala do svorky vlkov v škole „Rytierov šľachetného ducha". Obrazy malebnej španielskej krajiny a činnosť „rytierov", ďalšie príhody sovietskeho zpravodajského dôstojníka Gončarenka, ktorý v najnebezpečnejších situáciách systematickou prácou pomáha svojej vlasti v boji za mier, to všetko vás čaká pri čítaní tohto dobrodružného románu.
MISTER DUMBRIGHT SI VYŽADUJE AKTIVITU
— Som proti prípitkom, mister Dumbright, najmä keď sa ľudia stretnú takto zoči-voči. Prípitky narúšajú intímne prostredie. Ale dnes by som chcel spraviť výnimku. Dvíham čašu na vaše zdravie! Som proste nadšený vašou energiou a pracovnou výkonnosťou, — povedal Nunke pri večeri, naklonil sa ponad stôl a štrngol si s bossom.
A naozaj, odkedy prišiel Dumbright do školy Rytierov šľachetného ducha, zúrivo pracoval. Vstával presne o siedmej, polhodinu cvičil, obliekol sa, vypil čiernu kávu bez cukru, zjedol ovsenú kašu, od večera namočenú v citrónovej šťave. Všetko robil veľmi rýchlo, presne podľa vymedzeného programu, a nedovolil si premrhať ani sekundu.
O pol ôsmej rýchle vyšiel z izby a vrátil sa až napoludnie, aby si niečo zajedol.
Do pol piatej boss stačil prezrieť niekoľko desiatok izieb, kde bývali príslušníci školy, aby osobne dozrel na budíček, obliekanie alebo raňajky, a všade si vyžadoval veľkú presnosť. Potom zašiel do triedy, kde pracovali žiaci v skupinách. Pretože každá skupina mala troch žiakov, trvalo mu to dosť dlho. Tým skôr, že Dumbright nielen pozoroval, ako si budúci diverzanti osvojujú zápasenie, útok, odzbrojenie, ale aj sám sa aktívne zapájal do vyučovacieho procesu, názorne ukazoval výhodné hmaty.
Z tried sa ponáhľal do takzvanej „zbrojnej sály“, kde sa „rytieri“ učili zneškodňovať a nastavovať míny, demonštrovali, ako ich vedia podkladať pod mosty, koľajnice, stroje, ktorých makety boli porozostavované v bývalej kláštornej jedálni. Misterovi Dumbrightovi sa nelenilo vliezť pod maketu, aby zistil, či je mína správne nastavená, škriepil sa s inštruktormi aj učiteľmi, kritizoval vyučovacie metódy, niekedy náročky navrhoval úplne neprijateľné metódy a zápalisto ich zastával, aby si preveril schopnosti toho-ktorého učiteľa.
Zo „zbrojnej sály“ sa pobral dlhou chodbou bez okien do bývalého kostola, kde bola strelnica.
Na figurínach veľkosti človeka sa tu „rytieri“ učili zabíjať. Figuríny sa pohybovali po špeciálnych koľajniciach pozdĺž chrámovej lode: pohybovali sa dopredu, dozadu, pomaly, chytro, s výskokom, niekedy sa len na mih vynorili, a zase zmizli. Vyučovanie bolo individuálne. Na každú figúru sa smelo strieľať iba raz. Po výstrele Dumbright a inštruktor kontrolovali zásah. Od „rytierov“ sa totiž vyžadovalo, aby trafili do hlavy alebo hrude hneď na prvý výstrel.
Dumbright, na svoj veľký žiaľ, nebol dobrým strelcom, nemohol teda demonštrovať majstrovstvo zabijaka, ale vynahradzoval si to vyberanými nadávkami. Ak niektorý z „rytierov“ netrafil, Dumbright s penou na perách vyhrešil vinníka tak, že už ani jemu samotnému nestačili výrazy z bohatej slovnej zásoby.
Vedľa strelnice, v bývalej chrámovej predsieni, oddelenej teraz pevnou kamennou stenou, bola „tajná“ učebňa“. Tu sa vyučovala najnovšia diverzantská technika. Poslednou novinkou boli elektrické rukavice a skryté rozprašovače. Dumbright názorne demonštroval, ako ich treba používať. Do rukavíc, spojených s nehlučným motorčekom vo vrecku nohavíc, púšťal sa prúd. Stačilo položiť ruku v rukavici niekomu na plece, a dotyčný strácal vedomie, niekedy aj na veľmi dlho. Rozprašovač sa dával do horného kabátového vrecka a belel sa odtiaľ ako rožtek zloženej vreckovky. Z vreckovky sa ťahala jemná
