FURMANOV, DMITRIJ ANDREJEVIČČAPAJEV
(Чапаев)
Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1952
Pravda, Bratislava, 1952
edícia SPKK (84)
preklad Soňa Čechová-Kňazovičová
obálka T. Zádrapa
1. vydanie, 32.000 výtlačkov
beletria, román
308 s., slovenčina
hmotnosť: 323 g
tvrdá väzba s prebalom
Román Čapajev, kniha o slávnom, legendárnom ľudovom hrdinovi Čapajevovi je Furmanovovým najvynikajúcejším dielom. Autor, jeden z prvých sovietskych spisovateľov-komunistov, vykresľuje postavu hrdinu Čapajeva, o ktorom si ľud skladal celé eposy, ako prostého vojaka, takého, aký skutočne bol, s jeho kladmi, ale aj slabými stránkami.
Kniha vznikla roku 1921 a je vlastne literárne spracovanie autorovho denníka z doby, keď bol Furmanov pridelený k Čapajevovej 25. divízii ako politický komisár. Vtedy sa Furmanov bližšie soznámil s Čapajevom, stal sa mu priateľom a mal ho úprimne ľudsky rád. Furmanov si bol vedomý, že má Čapajev veľa chýb, upozorňoval ho na ne a takto ho politicky vychovával.
Pri spracovaní svojho Čapajeva postupuje Furmanov čisto marxisticky. Presne a správne hodnotí opisované udalosti a ľudí. Aj v hrdinovi svojej knihy, Čapajevovi, vidí skôr bojovníka typu Steňka Razina, viac dobrodruha ako revolucionára. No tak je to správne, lebo Čapajev mohol byť iba v tom čase, v medziobdobí intervenčných armád. Zrodil sa z ľudových más v danej chvíli a pri danej situácii. Iba doby takého významu, ako bola táto, rodia takých synov. Čapajevov postoj k úlohám doby odôvodňuje Furmanov predovšetkým jeho roľníckym pôvodom a tým, že mu, chudobnému chlapcovi mužíckych rodičov, cársky režim odoprel vzdelanie. No, hoci bez vzdelania, má Čapajev hlboký smysel pre spravodlivosť, je nadšený, má otvorenú hlavu, organizačného génia, nadľudskú odvahu a veľkú túžbu po vzdelaní.
Pravou témou Furmanovovho románu je rast novej individuality z ľudu. Preto vykresľuje autor tak majstrovsky proces Čapajevovho rastu a jeho politického dozrievania. Téma Čapajevovho vyspievania, jeho vyrastanie z nediferencovanej masy roľníctva v osobnosť, ktorá chápe hodnotu a smysel vlastného života, je veľmi zaujímavá a svojim spádom nadlho upúta čitateľa.
Najväčším kladom tejto Furmanovovej knihy je tá skutočnosť, že na vtedajšie časy, keď vznikla, bola jedným z málo a vzácnych príkladov socialistického realizmu, ktorý pripúšťa kladný opis svojich hrdinov, no pritom nijako nezabúda ani na ich záporné slabé stránky. Tak je to aj u Furmanova, ktorý v Čapajevovi vykreslil celého verného človeka, veľkého hrdinu občianskej vojny, pevného hlásateľa nových dní a zástancu viery v silu ľudu a úspech revolúcie.
3. Príchod do Piľugina
Žena-sedliačka stála pri jame na zemiaky a uprene na mňa hľadela zmeraveným, mútnym, rozpačitým pohľadom. V pohľade sa jej zračila hrôza práve prežitého utrpenia, zračilo sa v ňom nechápanie a napätá bolestná otázka, očakávanie nového neodvratného, nevyhnutného nešťastia, ani čo by očakávala úder, chcela mu zabrániť, ale nemohla. „Kedy už?“ pýtal sa tento unavený pohľad; akisto nie prvý raz a nie len na mňa pozerala, taká stýraná a s otázkou: „Kedy už?“ Vedľa nej, pri chalupe hľadela z jamy druhá, práve tak stýraná sivá, polomŕtva ženská tvár: pod očami mala modročervené vrecúška, pery vyschnuté, vlasy jej visely zpod handry, ktorou mala okrútenú hlavu. Smutný pohľad vyjadroval otázku i prosbu.
— Bieli sú tu, či už odišli? — pýtam sa ich.
— Odišli, utiekli, holúbok, — odpovedala tá, čo vykukovala z jamy. — Môžeme už odtiaľto vyjsť, holúbok? Budete ešte strieľať?
— Nie, nie, nebudeme, len poďte von..,
Rad-radom začaly vychádzať z jamy ženy, ale iba ženy, chlap ani jeden. Vyliezly ešte deťúrence; zababušily ich do prikrývok, slamníkov, vriec, — nebodaj myslely, že múčne vrece ich ochráni pred šrapnelom... Vytiahly za vyschnuté dlhé ruky starčeka so sivými, vlhkými očami, širokou bielou bradou. Na drieku sa mu hompáľal dlhý povraz, — iste ho na ňom spúšťaly do jamy.
Keď po jednej všetky vyšly, pustily sa tackavo k chalupám, vše sa obzrely, vše oprely o plot. Bola to strhujúca scéna, keď sa ako tiene pohybovaly popri plote v hrobovom, tragickom mlčaní, stále ešte plné hrôzy, skrahnuté od vlhkej, studenej jamy.
Na rohu sa shŕkol húfik sedliakov, tiež ešte nechápu, nevedia, či sa boj už skončil, či majú ostať tu, alebo sa zasa pokryť po domoch, po kôlňach, po kúpeľných búdkach.
— Dobrý deň, súdruhovia! — zavolal som na nich.
— Pán boh daj ... Dobrý deň, súdruh! — priateľsky odpovedali. — Tak sme sa dočkali, sláva bohu ...
Neviem, či veriť tomuto privítaniu. Možno aj bielych tak isto vítali, aby im dali pokoj, — zo strachu, z nesmelosti. Ale pozriem im do tvárí a vidím skutočnú, nevyumelkovanú radosť, takú opravdivú radosť, ktorú nemožno predstierať, najmä na prostej dedinskej tvári. Sám som sa zaradoval.
Pobrali sme sa doprostred dediny. Tam je ďalší hlúčok, ale vidno, to už nie sú dedinčania.
— A vy čo, chlapci, zajatí ste, či ako?
— Áno prosím, zajatí.
— Mobilizovaní?
— Áno prosím, mobilizovaní.
— Odkiaľ ste?
— Z Akmolinskej oblasti.
— Koko vás je tu?
— Ale toť tridsať, ešte sú poskrývaní po kôlňach ... Aj hen zo záhrad utekajú.
— Teda vy ste ostali?
— Áno, prosím, sami sme ostali.
— A zbrane máte kde?
— Složili sme, hen sú pri plote.
Idem ta, pozerám: kopa pušiek. Hneď sme k zbraniam i k zajatcom postavili našich chlapcov a rozkázali sme ich strážiť, kým ich dopravíme do štábu divízie.
Zajatci vyzerali na poľutovanie, oblečení boli biedne — jeden v akomsi kožúšku, jeden v halene, iní v deravých kabátoch, obutí sú všetci mizerne — podaktorí aj v kapcoch, krpcoch a všetko je na nich potrhané na franforce. Vonkoncom nevyzerali ako vojsko — jednoducho horda otrhancov. Nerozumeli sme tomu: prečože sú tak zle zaodetí, keď sú kolčakovské vojská inak výborne zásobované z cudziny?
— Ako to, — pýtam sa, — chlapci, dáko biedne vás to ten Kolčak poobliekal? To vari všetkých takto?
— Kdežeby, to len nás.
— A to už prečo?
