ORMIS, JÁN VLADIMÍRZO ŽIVOTA SLOVENSKÉHO
Žarty, príhody a zaujímavosti
Tranoscius, Lipt. Sv. Mikuláš, 1933
predslov Michal Bodický
ilustrácie Stanislav Holeček
3.000 výtlačkov
humor, fejtóny
206 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
15,00 € PREDANÉ
*mipet2*
Predkladám nášmu obecenstvu knižku, obsahujúcu okolo polštvrta sta žartovných i vážnych príhod, výrokov, charakteristík a zaujímavostí. Všetko veci, osvetľujúce s rozličných stránok život slovenský alebo pripínajúce sa k menu a dielu významných, i menej významných dejateľov slovenských.
Dielo zaoberá sa hlavne osobami a dejmi devätnásteho storočia. Kniha nevyčerpáva spomenutého bohatého materiálu, podáva z neho iba čiastku, i to z tlačených prameňov. Ak sa kniha bude pozdávať, vyjde časom druhý sväzok, ktorý bude doplnkom a pokračovaním tohoto.
Materiál knihy je vzatý z deviatich časopisov (Slovenské pohlady, Sokol, Orol, Národnie noviny, Dom a škola, Rodina a škola, Domácnosť a škola, Dennica, Živena) a z viac než 30 kníh. Usporiadaný je približne v chronologickom poriadku, pri čom sú žartovné veci oddelené od ostatných. Veci nedatované — a tých je dosť — boly umiestnené voľne, ale podľa možnosti lak, aby zapadaly do celkového rámca knihy.
Tur č. Sv. Martin, 7. augusta 1932.
Dr. Ján V. Ormis.
132.
Peter Tomkuljak, katolícky farár na Detvianskej Hute, staral sa o svojich cirkevníkov ozaj otcovsky. Aby prišli i k národnému povedomiu, dával im všetky svoje novinky, knižky, najmä cez zimu a oni verne čítali, len sa vraj potom na jar dôverne medzi sebou shovárali, že čo im len dá pán farár za to, že mu celú zimu čítali.
(Tajovský, Úhrabky, 89.)
133.
Andrej Halaša sa s Jozefom Gregorom Tajovským vybrali na Detviansku Hutu. Zo železničnej stanice Kriváň-Detva mali ešte so tri hodiny pešo ísť, čo im vo vychýrenom detvianskom kraji nebolo práve milé.
„Ale dá Pán Boh, že sa nám nič nestane“, veril a i Gregora utešoval Halaša. „Za dobré slovo ktože by nás zbíjal?“
„Len nepovedzte, že ste fiškál,“ doberal ho Gregor. „Ak by som to na vás vyzradil, tak neviem, ako by bolo ...“
„A ja poviem na vás, že ste bankár; odierate ľudí na interesoch....“, kontroval mu Halaša.
(Tajovský, Úhrabky, 90.)
134.
Jozef Ľ. Holuby raz pri botanickom výlete poriadne zmokol. Ukryť sa nemal kde, pod stromom stáť nechcel, lebo hrmavica bola, pustil sa preto v blate a vo vode do doliny, až sa konečne mokrý ako zmok dostal do kopanickej školy. V dedine nič nepršalo a keď celý umazaný a ublatený poza humná domov dorazil, žena ho privítala, zalamujúc rukami:
„Ale, človeče! Kde si sa tak zamazal, keď blata nikde neni?“
Holuby: „Paroma neni! Len ho hľadať treba!“
(Holuby, Drobnosti z Bošáckej doliny. S. P. 1892, 658.)
135.
Keď Jozefa Kačku, katolíckeho farára v Donovaloch, odsúdeného pre „vlastizradu“, šikovali vo svetovej vojne z Košíc do Leopoldova, v Trenčíne vošli do vlaku nemeckí vojaci, cestujúci do Bukareštu. Jeden z nich sa opýtal Kačku:
„Fahren Sie auch nach Bukarest?“
„Ja, aber ohne buk“ (Nach arest), odpovedal vtipne Kačka, čomu však Nemec neporozumel.
(Kačka, Rozpomienky na moje utrpenie, 76.)
136.
Roku 1927 bola Eržika Mičátková so sestrou na návšteve u Bencúrov v Lipiku. V rozhovore Kukučín žarty stváral a zrazu sa opýtal Mičátkovej, ako dôveruje lekárom.
„Tak len, ako za Epikura, toľko asi vedia“
— odpovedala tá, celkom pozabudnúc, že hovorí s lekárom.
Kukučín sa veselo zasmial a začal živo vykladať o lekárskej vede, ako — s výnimkou chirurgie
— málo pokročilej.
(E. Mičátková, List z Juhoslávie. Živena 1928, 133.)
