RANDON, NOËL3X RANDÔT
Dve trubičky s krémom - Dwie rurki z kremem
Píšem ti, Louise - Donoszę Ci, Luizo
Zločin na konkurz - Zbrodnia na konkurs
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1972
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (286)
preklad Mária Krkošková
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
beletria, román, detektívky,
584 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g
tvrdá väzba
stav: zachovalý, bez prebalu
0,50 € PREDANÉ
*mipet2* (in *067*)
— Nomina sunt odiosa! — vyhlásil MacKinsley s detinským pátosom. — Prepáčte mi, pán inšpektor, to je jediný latinský citát, aký poznám. Veľmi rád ho používam pri každej vhodnej príležitosti. Ale už musím ísť. Môj priateľ John určite spomína moje meno s neveľmi lichotivými epitetami.
— A teda mladosť kontra staroba. — Randôt vystrel ruku k MacKinsleymu.
— Prijímam, inšpektor. A myslím, že môžem od vás pozdravovať Catherine Molayovú.
Randôt podržal režisérovi ruku o niečo dlhšie ako obyčajne.
— Máte neoceniteľného priateľa. Uchmatol mi spred nosa šťavnatý kúsok. Ale čo robiť. Onedlho, ako vidím, celá Amerika bude pomáhať našej polícii odhaľovať zločincov.
— Preháňate. Celá nie, iba tí, s ktorými máte do činenia. Budeme odhaľovať a budeme brániť, drahý pán inšpektor. Do videnia.
Randôt stál dlho pri obloku a hľadel za americkým režisérom, odchádzajúcim z policajného komisariátu. MacKinsley sa zastavil pri poštovej skrinke a hodil do nej list, potom — tak ako inšpektor predpokladal — zamieril v celkom inú stranu, ako vravel. Skupina filmárov pracovala v ten deň v parku, no režisér odbočil k námestiu. Inšpektor vyťukával prstami na okennom parapete nejakú melódiu. Potom si nasadil hlboko do čela panamový klobúk a vyšiel z miestnosti.
MacKinsley zatiaľ prišiel na námestie a kráčal k obchodu Michela Courbeta. Dvaja robotníci v modrých montérkach práve snímali firemný štít, čo visel nad obchodom. Bola to tabuľa azda ešte z prusko-francúzskej vojny. Lak, ktorým bolo namaľované meno Courbet, už popukal. Na druhej strane širokého výkladu, v ktorom sa ako reklama belela detská rakvička, stál nový štít. MacKinsley naklonil hlavu a čítal čerstvý nápis: Pohrebný ústav — Jeanne Courbetová.
Robotníci poznali režiséra. Jeden z nich priložil prst k baretke a ozval sa:
— Ešte máte čas myslieť na objednávku u slečny Courbetovej.
— Človek nikdy nevie, — usmial sa MacKinsley. — Aj majitelia pohrebných ústavov umierajú skôr, ako zamýšľali.
Druhý robotník hodil rukou a zahundral drsne:
— Čerta starého zomrel. Odpratali ho.
— Niečo som o tom čítal, — povedal režisér a ponúkol robotníkom cigarety. Obaja zliezli z rebríkov a obradne si zapálili. — A čo polícia?
— Polícia, — vyprskol prvý robotník, — polícia vie iba vyberať pokuty za nedovolenú rýchlosť.
— Je tu ten z Toulonu, ale vravia, že si s tým neporadí, — dodal druhý.
— Vraj niekomu záležalo, aby starý Courbet zhasol, — nadhodil prvý.
— Vešajú nám kadečo na nos. Mali Garina, a nič. Potom zobrali tú mladú od Kertza, a tiež nič z toho.
— Ech, tú mladú posadili za niečo iné!
— Vravím ti, že ju odviedli kvôli Courbetovi.
— Ukradla brošňu. Počul som.
— To bolo naoko.
Thornton MacKinsley prerušil ich spor nevinnou otázkou.
— Vy ste natierači?
Robotníci pozreli na seba.
— Nie. Už roky pracujeme u Courbetovcov. Práca pre psa, ale z niečoho treba žiť.
— Keď ľudia umierajú, my žijeme, — zažartoval ten druhý.
— Určite ste poznali Courbeta?
— Akožeby nie. Až do poslednej chvíle.
— Ja som sa s ním zhováral v ten deň, keď zomrel, — dodal druhý.
— A bol zdravý?
— Ako repa. Víno z neho razilo na kilometer.
— A viete, do vína mu nasypali prášok, — doložil prvý.
— Spomínam si, — prikývol režisér, — bolo to podvečer.
— Čerta podvečer, — vykríkol ten druhý, — na pravé poludnie. V sobotu. Akurát prišla zásielka rakiev. Pamätám sa ako dnes.
