WALTARI, MIKAEGYPŤAN SINUHE
(Sinuhe der Ägypter)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
preklad Gabriela Vigašová
prebal Ján Krížik
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
beletria, román, história, starovek, Egypt
638 s., slovenčina
hmotnosť: 690 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
1,00 €
*mipet2* in **S1P**
Na druhý deň ma v zlatom dome očakávala kráľovská matka, ktorú celé Téby už jednoznačne nazývali čarodejnicou a černošskou strigou, takže každý vedel, komu patrí toto označenie. Myslím si tiež, že si toto meno zaslúžila aj napriek svojej múdrosti a schopnostiam, pretože to bola ukrutná a zákerná starena a veľká moc, ktorú mala, zabila v nej všetko dobré. Keď som sa však na palube svojej lode obliekol do rúcha z kráľovského plátna a založil si všetky odznaky svojej hodnosti, pribehla moja kuchárka Muti z niekdajšieho domu medikováča a zlostne mi povedala:
„Nech je požehnaný deň, ktorý ťa priviedol domov, pane. To sú pekné spôsoby, v noci sa povaľovať v domoch rozkoše a neprísť domov ani len na raňajky, hoci som sa kvôli tebe trápila s varením, bola som hore celú noc a piekla koláče a mäso a bila lenivých otrokov palicou, aby sa pohli s upratovaním, takže ma pravá ruka bolí od únavy. Som stará žena a už neverím mužom; tvoje správanie včera večer, v noci a dnes ráno neprispieva k tomu, aby som si zlepšila o nich mienku. Hľaď, aby si prišiel domov a zjedol raňajky, ktoré som ti pripravila, a pre mňa za mňa si priveď aj tú ženu, ak bez nej nevydržíš ani jediný deň!“
Tak tárala, hoci som vedel, že si Merit veľmi váži a že ju obdivuje. Bola to už jej obyčaj a už kedysi ako lekár chudobných v niekdajšom dome medikováča som si na to tak zvykol, že mi jej uštipačnosti zneli sladko v ušiach a cítil som sa opäť ako doma. Preto som ju rád poslúchol a poslal som posla aj do Krokodílieho chvosta po Merit; a keď sa Muti vliekla popri mojich nosidlách, ešte vždy šomrala:
„Naozaj som si myslela, že si sa odvtedy, čo žiješ na kráľovskom dvore, stal usadlým mužom a že si začal poriadny život. Ale podľa všetkého si sa nič nenaučil, ale si práve taký bezuzdný ako kedysi, hoci som včera mala dojem, že sa ti na tvári zračí pokoj a rozvaha. Zo srdca som sa aj tešila, keď som videla tvoje okrúhle líca. Lebo keď muž priberie, stáva sa pokojnejším. Naozaj to nebude moja vina, ak v Tébach schudneš, ale na vine bude výhradne tvoja vášnivá povaha!“
Takto neprestajne trkotala a pripomínala mi tým matku Kipu; od dojatia by som sa bol určite rozplakal, keby som sa napokon nebol na ňu osopil slovami: „Prestaň už, baba! Tvoje táranie ruší moje myšlienky a znie mi v ušiach ako bzukot múch!“ V tej chvíli stíchla a bola rada, že som sa na ňu osopil a dal jej tak najavo, že sa jej pán vrátil domov.
Na moje privítanie pekne upravila dom: na stĺpoch verandy viseli kytice kvetov, dvor aj ulica pred ním boli vyzametané a mŕtvu mačku, ktorá ležala pred mojím domom, hodila susedom pred dvere. Muti najala aj deti, ktoré stáli na ulici a volali: „Nech je požehnaný deň, ktorý privádza nášho pána domov!“ Toto však urobila preto, lebo sa veľmi hnevala, že som bezdetný. Bola by bývala rada, keby som bol mal deti za predpokladu, že by som si ich bol zadovážil bez ženy; lenže ako, to som už nevedel. Dal som deťom medenáky a Muti im porozdávala medovníčky.
Prišla aj Merit, pekne bola oblečená, s kvetmi vo vlasoch, ktoré sa tak veľmi leskli masťami, že Muti zavzdychala a utierala si nos, zatiaľ čo nám liala vodu na ruky. Jedlo mi výborne chutilo, pretože bolo pripravené na tébsky spôsob a v Achetatone som zabudol, že sa nikde nejedáva tak dobre ako v Tébach.
Poďakoval som sa Muti a chválil som jej kuchárske umenie; aj Merit sa jej líškala a Muti bola mimoriadne spokojná, hoci mraštila čelo a opovržlivo frflala. Neviem, či tieto raňajky v niekdajšom medikováčovom dome boli niečo zvláštne, ale porozprával som o nich kvôli sebe, lebo som sa práve v tej chvíli cítil šťastný a vravel som: „Zastavte sa, vodné hodiny! Prestaň tiecť voda! Je to dobrá chvíľa a nechcem, aby čas plynul ďalej, a chcel by som, aby táto chvíľa nikdy neprešla!“
Kým sme jedli, zhromaždili sa ľudia na mojom dvore. Obyvatelia štvrte chudobných si obliekli svoje najlepšie šaty a ponatierali si tváre, akoby bol sviatok. Prišli ma navštíviť a požalovať sa mi. Povedali: „Veľmi si nám chýbal, Sinuhe! Kým si bol medzi nami, nevedeli sme ti ťa dosť vážiť; až keď si odišiel, zbadali sme, koľko dobrého si pre nás urobil a čo sme v tebe stratili!“
Priniesli mi dary, ktoré, pravda, boli nepatrné a nenáročné, lebo zásahom boha faraóna Echnatona boli ešte chudobnejší ako predtým. Jeden mi priniesol mieru krúpov, druhý vtáka, ktorého zabil palicou, tretí mi daroval sušené datle a štvrtý mi ...
