HORVÁTH, JÓZSEFNEMES, JÁNOS
PINTÉR, ISTVÁN
SZABÓ, LÁSZLÓ
POSLEDNÉ DEJSTVO
(Az utolsó felvonás)
Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1960
preklad Mikuláš Langer
obálka Jozef Baláž
edícia Bojujúca kniha
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 554 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,50 €
*mipet2* in **S1P**
S radosťou predkladáme slovenským čitateľom našu knihu reportáži. Predovšetkým preto, že aj slovenský ľud bol živým svedkom a účastníkom udalostí opísaných v Poslednom dejstve. Hrôzy apokalyptických dní hitlerizmu a bezohľadnosť horthyovského fašizmu pretrpel práve tak ako maďarský ľud. Posledné dejstvo preto tak živo zapôsobilo na maďarských čitateľov, lebo od začiatku do konca ide o pravdivé reportáže, o skutočnosť podopretú historickými výskumami. Nemohlo to ani byť ináč. Z pamäti čitateľov ešte dlho nebude možné zotrieť spomienky na tieto udalosti.
Ani sa nesmie stať, aby toto obdobie upadlo do zabudnutia. Na vysvetlenie stačí poukázať na dve skutočnosti. Roku 1956 na krátky, prechodný čas vzkriesila sa v Maďarsku minulosť, ,,mŕtvola, ktorú sme roku 1945, po oslobodení, zle pochovali". Ako iniciátori maďarských kontrarevolučný ch udalostí sa vynorili práve tí istí krvilační lotri, s ktorými sa čitateľ stretáva v Poslednom dejstve: bývalí žandári, nyilasovskí banditi, zlosynovia, verní hitlerizmu, fašizmu. Mnohí z nich sa zaodeli do rúcha aktuálnosti tentoraz už ako nemaskovaní agenti imperializmu. Ale mnohí ani nezmenili kostým, obliekli si bývalé žandárske uniformy, vytiahli z naftalínu rovnošatu Horthyho telesnej stráže a pod. Táto zberba koncom roku 1956 chcela znovu oživiť svet Horthyho, znovu obnoviť všetko to utrpenie, do ktorého starý režim vohnal podunajský ľud, robotníkov, roľníkov, inteligenciu. Veľa exponentov horthyovského sveta, ktorí vystupujú v našej knihe, stálo v prvej línii kontrarevolúcie, ba čo viac, sám Horthy, rýchlo-rýchlo sa ponúkol západným ochrancom, že sa vráti do Maďarska a prevezme moc. Koleso histórie však nemohli obrátiť. Znovuobjavenie sa horthyovcov však poukazuje na to, že ešte ostražitejšie musíme strážiť našu ľudovú moc a raz navždy zabrániť tomu, aby fašizmus v akejkoľvek forme a odtieni znovu napadol náš ľud. Posledné dejstvo pomohlo predostrieť pred mládež, ktorá v Maďarsku odvtedy vyrástla, hrôzy uplynulého obdobia, ved ona ich ešte nemohla prežil, a pomohlo jej vštepiť vedomú nenávisť voči každej odrode fašizmu.
Druhá príčina, pre ktorú je história Posledného dejstva nanajvýš aktuálna, sú početné pokusy o oživenie nemeckého militarizmu a revanšizmu, ktorého sme všetci svedkami. V bonnskej vláde znovu účinkujú vedúce osobnosti hitlerovského režimu. Veľa nemeckých vedúcich činiteľov z Posledného dejstva si spokojne žije a činí sa v bonnskom štáte ako napr. aj Weesenmeyer, bývalý hitlerovský ,,gauleiter” Maďarska a mnoho iných. V Poslednom dejstve pripomíname tie časy, keď takíto ľudia rozkazovali Európe nielen preto, aby sme odhalili kus histórie, ktorá ostala v mnohých podrobnostiach zatajená, ale najmä prelo, aby sa v nás všetkých upevnilo odhodlanie ešte dôslednejšie sa postaviť proti snahám novodobých revanšistov.
V duchu týchto myšlienok pozdravujeme slovenských čitateľov a prajeme im, aby táto kniha poslúžila spoločnej socialistickej budúcnosti.
Horthy: „Hlavné mesto neopustím”
Píše sa 14. október 1944.
Podplukovník Tost, oddaný pobočník a zbrojnoš, vchádza tichučko do Horthyho pracovne a hlási:
— Vaša excelencia, poslušne hlásim, páni už došli!
Horthy, sediac so sklonenou hlavou, ani sa na pobočníka
neobzrie. Pohráva sa s prstami na písacom stole. Očividne sa trápi a je celkom zabraný do svojich myšlienok. Iba o dobrú chvíľu sa strhne:
— Čo je?
— Vaša excelencia žiadala, aby prišiel pán ministerský predseda Lakatos, pán minister zahraničných vecí Henney, pán generálporučík Vattay a pán generálplukovník Vörös.
— Aha, áno, dobre.
Páni vchádzajú. Horthy im pohybom ruky naznačí, aby si posadali. Pohľady Lakatosa a ostatných návštevníkov sa stretajú. Horthy má očividne tiesnivú náladu, má vpadnuté líca, zdá sa, že prebdel noc. Vörös si vyťahuje z aktovky poznámky, medziiným aj velikánsku mapu. Horthy si ich ani naďalej zaveľa nevšíma.
Len po dlhšom čase sa ozve:
— Vörös, čo viete o situácii?
Náčelník generálneho štábu sa hned pohotove púšťa do vysvetľovania:
— Vaša excelencia, osud debrecínskej bitky je rozhodnutý. Aspoň sa to tak javí... Niektoré nemecké jednotky ešte síce bojujú, ale niet najmenších pochýb, že o niekoľko dní ustúpia.
— So — znova Horthy skloní hlavu — Schweinerei! Toto mi Friesner nesľuboval! Nuž, ale to je jedno!
Vörös referuje ďalej. Horthy ho už ani nepočúva. V myšlienkach je celkom inde. Dumá, či má povedať ministerskému predsedovi, ministrovi zahraničných vecí a Vörösovi to, čo zatiaľ ešte nevedia, že generál Faraghó podpísal v Moskve dohodu o prímerí... Vie o tom zatiaľ iba Horthy, jeho syn, ďalej jeho manželka, opatrovníčka najdôležitejších tajností, pani Ilona, Horthyho nevesta a napokon generálporučík Vattay a Gyula Ambrózy, šéfovia vojenského a civilného kabinetu.
Keď Vörös dokončí referát, ostávajú všetci sedieť a vyčkávajú. Čo, ak sa chce Horthy na niečo opýtať, alebo chce sem-tam niečo doplniť. Ale Horthy, v tiesnivom tichu, pozvoľna a slávnostne vstáva, ako pri nejakej ceremónii, a slávnostným hlasom vraví:
— Páni, zajtra oznámim rozhlasovým prejavom národu, že vystupujeme z vojny. Faraghó podpísal v Moskve dohodu o prímerí.
Táto zpráva udrela Lakatosa, Vörösa a Henneyho doslovne po hlave. Od tých čias, čo sa Faraghó s delegáciou zdržuje v Moskve, aby podľa pokynov ríšskeho správcu rokovali o prímerí, už sa neraz pokúšali od Horthyho niečo vyzvedieť. Ríšsky správca ich však vždy odbavil vyhýbavou odpoveďou, povedal niekoľko všeobecných slov a vždy len pripomínal, že to nie je také jednoduché, že treba veľa času, kým sa všetko vyjasní. Ministerský predseda, minister zahraničných vecí a vojenskí velitelia očakávali preto takúto zprávu oveľa neskôr. A teraz vysvitlo, že Horthy už aj uzavrel dohodu o prímerí.
Medzičasom prišiel aj Ambrózy. Jeho a Vattayho neprekvapujú slová ríšskeho správcu, oni už vedia o veci a lichotí im, že v takejto dôležitej informácii predstihli ešte aj vedúcich predstaviteľov vlády. Dávajú to lakatosovcom najavo miernym, sebavedomým úsmevom.
Lakatos povzdychne:
— Už zajtra . . .?
— Áno, áno — prikyvuje Horthy.
Lakatos horúčkovite premýšľa. Zajachtávajúc sa, znova prehovorí, dobre zvážiac každé slovíčko:
— Excelencia, je otázne, či je tento krok náležite pripravený.
Horthy ho nervózne prerušuje:
— Zdá sa, že máte obavy. Čujme!
— Je to veľmi riskantné — pokračuje Lakatos opatrne, akoby ani nebol začul Horthyho poznámku. — Pri Budapešti
