DEFOE, DANIEL - DENNÍK MOROVÉHO ROKU

DEFOE, DANIEL

DENNÍK MOROVÉHO ROKU
(A Journal of the Plague Year)

Tatran, Bratislava, 1970
edícia Svetoví klasici (182)
preklad Rudolf Koštial
doslov Alois Bejblík
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 11.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra anglická,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 355 g

tvrdá väzba s prebalom

predané stav: dobrý *barpe*belx*
predané *BIB08*  

Morová epidémia v Londýne roku 1665 doniesla so sebou dotiaľ nevídané apokalyptické hrôzy, des, bezradnosť, paniku a biedu. Ale naproti tomu aj obnažený ľudský charakter, lebo práve vtedy sa najlepšie ukázala duša národa: chamtivosť i súcit, sebectvo i láska. Táto pohroma poskytla autorovi Robinsona Crusoe i Moll Flandersovej vhodnú tému na vykreslenie tohto zrkadla nielen toho obdobia, ale aj charakteru londýnskeho obyvateľstva. Dá sa povedať, že Defoe ďaleko predbehol čas a podal tu „literatúru faktu“, plnú štatistík, objektívnych správ a subjektívnych pozorovaní. Je to naozaj vzácny doklad intenzívne prežívanej národnej katastrofy, ktorá sa ešte znásobila novou katastrofou hneď nasledujúceho roku, veľkým londýnskym požiarom.

Aj tu sa Defoe ukázal ako pravý majster. Úspornou formou vie v čitateľovi vyvolať mohutný dojem hrôzy, akú museli prežívať morom postihnutí ľudia, aké ťažkosti so sebou donášalo úradné pozatváranie domov, odkiaľ obyvatelia nesmeli vyjsť po celé týždne a mesiace. Nemožno sa ubrániť pohnutiu, keď čítame ako pochovávali mŕtvych, ako ich zvážali na vozoch a vysýpali do hromadných hrobov po stovkách! Autor hľadá odpoveď na príčiny moru, na spôsob liečenia a prevencie, ukazuje šarlatánstvo mastičkárov a neodpúšťa si ani morálne uzávery. Ale čitateľ cíti autorovu lásku k trpiacim ľudom. Takmer v každom riadku je zreteľné, že rád by každému pomohol, že by chcel zachrániť každé dieťa, opusteného starca, pomäteného bedára, bezradného utečenca, zdráhajúceho sa vidiečana, ktorý sa bojí prijať do domu neznámeho človeka. Hrôzy, neskoršie a v našej generácii oveľa zväčšené, donášajú aj antickú katarziu, prečistenie ľudského vnútra a medziľudských vzťahov. V tomto je veľká cena Defoeovho majstrovstva, s akým vykresľuje dávnu udalosť — ktorá je nám jednako taká blízka a súčasná.

Svoju mienku povedal aj pekár John, ktorý bol kedysi vojakom. „Po prvé ani jeden z nás nedúfa, že po ceste dostaneme dáke ubytovanie, a spať len tak pod holým nebom by bolo veru trochu pritvrdé. Hoci je teplo, počasie sa jednako môže zmeniť, môže byť mokro a vlhko. Teda máme dvojnásobný dôvod starať sa o svoje zdravie v takomto čase. A ty, brat Tom, keďže vieš zhotovovať lodné plachty, ľahko nám môžeš urobiť malý stan a ja sa zaväzujem každý večer ho postaviť. A vykašleme sa na všetky anglické hostince! Ak budeme mať dobrý stan nad hlavou, bude nám celkom dobre.“

Stolár sa postavil proti tomu a povedal im, nech to ponechajú na neho. Hoci nemá nijaké iné nástroje, iba sekerku a kladivo, každý večer im postaví taký domček, čo ich celkom uspokojí a bude taký dobrý ako stan.

Vojak a stolár sa o tom istú chvíľu dohadovali, až napokon vojak zvíťazil so stanom. Jediná námietka bola, že stan treba nosiť so sebou, a tým sa im veľmi zvýši váha batožiny, najmä za teplého počasia. Ale výrobca lodných plachiet mal šťastný návrh, ktorým sa im uľahčí. Jeho majster okrem výroby lodných plachiet mal aj povrazolezeckú atrakciu a k tomu malého, zúboženého koníka, pre ktorého nemal robotu. Keďže chcel pomôcť týmto trom statočným mužom, dal im koňa, aby im niesol batožinu. A za nepatrnú trojdňovú prácu, čo mu tento chlapík odrobil pred odchodom, prepustil im aj starú sťažňovú plachtu, ktorá síce už bola opotrebovaná, ale ešte viac než dosť mohla poslúžiť ako veľmi dobrý stan. Vojak im ukázal, ako sa rozostavuje, a oni podľa jeho návodu rýchlo zložili stan a obstarali preň stĺpy alebo sťažne. A tak sa vychystali na cestu: traja chlapi, jeden stan, jeden kôň a jedna puška — lebo vojak nechcel ísť bez zbrane, teraz vraj už nie je pekárom suchárov, ale domobrancom.

Stolár mal plnú kabelu všakových užitočných nástrojov, pre prípad, že by sa mu dakde cestou pritrafila robota na ich i vlastnú obživu. Všetky peniaze dali do spoločnej pokladnice a tak sa vydali na cestu. Keď ráno vychádzali z domu, námorník zistil na vreckovom kompase, že vietor veje zo severozápadu na západ. Rozhodli sa, že pôjdu severozápadným smerom.

No hneď natrafili na ťažkosť. Keďže sa na cestu vydali zo zadnej časti Wappingu, neďaleko Pustovne, a keďže teraz mor veľmi zúril, najmä na severnej strane mesta, v Shoreditchi a v Cripplegate, nepokladali za bezpečné priblížiť sa k týmto miestam. Pustili sa teda na východ cez Ratcliff Highway až po Ratcliff Cross, po ľavej ruke obišli kostol v Stepney, lebo sa báli prejsť cez Ratcliff Cross do Mile Endu, pretože by museli ísť tesne vedia cintorína a vietor, ktorý, zdá sa, vial viac zo západu, fúkal rovno od mesta, kde vtedy zúril najprudší mor.

Teda ako vravím, keď vyšli zo Stepney, urobili veľkú okľuku, prešli cez Poplar a Bromley, až tesne pri Bow prišli na hlavnú hradskú.

Na moste v Bow stála stráž a bola by sa ich vypytovala, ale oni radšej prešli krížom po hradskej na úzku cestičku, čo pri odľahlom mieste z Bow odbočuje na Old Ford. Drábi boli všade na stráži vari ani nie preto, aby zastavovali ľudí, ale preto, aby ľuďom bránili usadiť sa v ich mestách, a najmä pre to, čo sa v poslednom čase rozchýrilo a čo naozaj nebolo ďaleko od pravdy: totiž že chudobní, ustarostení a pre nedostatok práce, a teda aj pre nedostatok peňazí vyhladovaní Londýnčania sa ozbrojili, búria sa a vraj chodia po okolitých mestách a rabujú. Vravím, toto bol len chýr, chvalabohu, že to nebolo nič viac, len chýr. Ale nebolo to od skutočnosti tak ďaleko, ako sa myslelo, lebo v posledných týždňoch si chudobní ľudia priam zúfali z pohromy, ktorá ich gniavila, takže len s veľkou námahou sa im mohlo zabrániť, aby nebežali do polí a do miest a aby tam na márne ...