KALINA, ONDREJSOBRANÉ PRÁCE ONDREJA KALINU
Sväzok I.
Kníhtlačiarsky účast. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1927
2. vydanie
beletria, próza krátka, poviedky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, dobová preväzba, na frontispice malý podpis majiteľa
3,50 €
*mipet2* in **S2P**
MLADOSŤ.
Povesť.
I.
Jedného letného popoludnia sudca Lackovič a jeho sestrenec vybrali sa do blízkych kúpeľov na tanečnú zábavu, sriadenú na počesť všetkých Aničiek. Pálčivosť popoludňajšieho slniečka až žihala a pichala, povetrie bolo dusné. Nad vysokými horami, kam sa since klonilo k západu a kam viedla cesta našich priateľov do kúpeľov, vystupovaly na nebi čierno-sivé mračná. Na ceste zastihla ich búrka, a do kúpeľného mesta došli pozde v noci dokonale premoknutí. Sestrencovi Lackovičovmu drkotaly zuby nočným chladom, a trasúc sa na celom tele, zúbožene chúlil sa do svojho svrchníčka.
Voz zastal pred hostincom. Na hrmot kočiara vyšla predo dvere majiteľka hostinca, vdova Pšeničková, a keď rozoznala vo tme Lackoviča, ktorého čakala, vítala ho srdečne.
„To sú vzácni hostia!“ zvolala. „A veru v tomto počasí neočakávali sme vašej návštevy."
„Keď sme vyšli z domu, bolo pekne", riekol Lackovič. „Boli by sme tu už dávnejšie bývali,
ale čakali sme na ceste, dúfajúc, že búrka prejde."
„Moji drahí páni!" riekla hostinská súcitne.
„Prosíme vás“, pokračoval sudca, „ak možno, dajte nám pripraviť ešte teraz teplý kúpeľ, lebo sme premrzli. Tu medzi týmito horami máte opravdivú zimu.”
„Úbohé kuriatka, u nás tak býva po búrke", odvetila Pšeničková.
Keď vstúpili do domu, hostinská vydala potrebné rozkazy. Netrvalo dlho, a slúžka so svetlom v lampáši prišla k ním, úctive ich vyzvúc, aby ju nasledovali do kúpeľa. Viedla ich cez sady chodníkom, vysypaným pieskom. Miestami museli obchádzať kaluže, ktoré nastekaly z dažďovej vody. Slúžka, kráčajúc pred nimi, upozorňovala ich a bedlive svietila na cestu. Za sadmi na úpätí vrchu bol drevený stav s oddielnymi komôrkami pre kúpele. Vo dvoch slúžka rozsvietila, pripravila vodu vo vani, a potom, odoberúc vrchné šatstvo od mužských, zaniesla ho do kuchyne osušiť.
Lackovič, ostanúc samotný, pomyslel si: „Či uvidím ešte dnes večer moje dievča, ktorého zjav tak milo a blažene zasvietil do šera môjho kloniaceho sa veku?“
A sostúpil do vane.
Bol starý mládenec, temä ktorého lesklo sa širokou lysinou, ale srdce mal dosiaľ vrelé. Keď v Chochoľove na púti poznal mladučkú dcéru vdovy Pšeničkovej, srdce jeho zašveholilo jarnou piesňou, a umienil si, že k vôli nej rozlúči sa so stavom staromládeneckým.
