VERNE, JULESV KRAJINE KOŽUŠÍN
(Le pays des fourrures)
Slovart, Bratislava, 2006
preklad Terézia Černá
ISBN 80-8085-154-9
beletria, román, dobrodružné
312 s., slovenčina
hmotnosť 280 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
3,80 €
*BIB08* in **S6P**
Spoločnosť obchodujúca s kožušinami poverí Jaspera Hobsona, aby na pobreží Severného ľadového oceánu vybudoval novú faktóriu. Hobson a jeho výprava si ako miesto pre novú pevnosť vyberú Viktóriin polostrov. Tu si postavia príbytky, lovia kožušinovú zver a pripravujú sa na príchod krutej zimy. Po výbuchu blízkej sopky však zistia, že ich polostrov sa odtrhol od pevniny a zmenil sa na veľký plávajúci ľadovec. Ktorý prúd strhne Viktóriin ostrov a kam ho ponesie? Zachránia sa pred katastrofou?
IX PRÍHODY ESKIMÁČKY KALUMY
Kaluma na plávajúcom ostrove, dvesto míľ od americkej pevniny! To bolo skoro neuveriteľné!
Dýcha ešte tá nešťastná dievčina? To bolo prvé, na čo pomysleli. Možno ju ešte priviesť k životu? Pani Paulina Barnettová jej porozopínala odev. Telo jej ešte celkom nevychladlo. Počúvala, či jej búcha srdce. Búchalo, slabo, ale predsa. Krv, ktorou úbohé dievča kropilo cestu, pochádzala z rany na ruke, ale nebola to ťažká rana. Madge jej ju obviazala vreckovkou a zastavila krvácanie.
Pani Paulina Barnettová si kľakla ku Kalume, oprela ju o seba, zdvihla jej hlavu, rozovrela pery a vliala jej do úst niekoľko kvapiek pálenky. Potom jej máčala čelo a sluchy studenou vodou.
Prešlo niekoľko minút. Paulina Barnettová ani Madge sa neodvážili prehovoriť ani slovo. Čakali s najväčšou úzkosťou, pretože iskrička života, ktorá ešte v Eskimáčke zostala, mohla každú chvíľu zhasnúť!
Ale z Kaluminej hrude sa vydral ľahký vzdych. Slabo pohýbala rukami, a ešte kým otvorila oči a kým spoznala tú, čo sa o ňu starala, zašepkala:
- Pani Paulina! Pani Paulina!
Cestovateľka zdúpnela od údivu, keď počula vysloviť svoje meno. Kaluma teda prišla dobrovoľne na bludný ostrov? Vedela, že tam stretne Európanku, ku ktorej tak priľnula? Ale ako to mohla vedieť a ako sa dostala na ostrov tak veľmi vzdialený od každej pevniny? Napokon ako by mohla tušiť, že ľadová kryha unáša ďaleko od pevnej zeme pani Paulinu Barnettovú i všetkých jej druhov z pevnosti Espérance? To boli naozaj nevysvetliteľné veci.
- Žije! Bude žiť! - povedala Madge, ktorá pod rukou cítila, ako sa do úbohého, dogniaveného tela vracia teplo a život.
- Nešťastné dieťa! - šepkala pani Paulina Barnettová celá dojatá, - vo chvíli smrti mala na perách moje meno!
Kaluma pootvorila oči. Medzi viečkami sa ukázal pohľad, ešte vydesený, matný, neurčitý. Zrazu oživol, keď spočinul na cestovateľke. Iba na okamih, na jeden jediný okamih zazrela Kaluma pani Paulinu Barnettovú, ale tento okamih stačil.
Mladá domorodkyňa spoznala dobrú paniu a jej meno sa druhý raz vydralo Kalume z úst, kým ruka, ktorá sa trochu nadvihla, znovu klesla do ruky pani Pauliny Barnettovej.
Pod starostlivou opaterou oboch žien mladá Eskimáčka, do krajnosti vyčerpaná nielen únavou, ale aj hladom, prišla k sebe. Pani Paulina Barnettová sa dozvedela, že Kaluma nemala celé dva dni nič v ústach. Niekoľko kúskov studenej divočiny a trochu pálenky jej prinavrátilo sily a asi o hodinu sa cítila schopná vydať sa so svojimi dvoma priateľkami na cestu do pevnosti.
No za tú hodinu, čo sedela Kaluma na zemi medzi Madge a pani Paulinou Barnettovou, vyrozprávala im, čo sa jej prihodilo. Nie, nijako nezabudla na Európanov z pevnosti Espérance a obraz pani Pauliny Barnettovej zostal jej v pamäti stále živý. Nestalo sa to náhodou, že sa tu ocitla takto polomŕtva, vyvrhnutá na breh ostrova. Áno, Kaluma pri svojej prvej návšteve v pevnosti Espérance sľúbila, že sa na budúci rok v lete znovu vráti k svojim priateľom. Dlhá polárna noc sa skončila, prišiel mesiac máj a ona si pokladala za povinnosť splniť svoj sľub. Opustila táboriská v Novej Georgii, kde prezimovala, a s jedným zo svojich švagrov sa vybrala na Viktóriin polostrov.
Po šiestich týždňoch, asi v polovici júna, prišla na územie Novej Bretagne, ktoré susedilo s Bathurstovým mysom. Veľmi dobre poznala vulkanické hory, ktorých temená lemovali Liverpoolsky záliv, a keď prešla ešte dvadsať míľ, dostala sa k Mrožej zátoke, v ktorej ona i jej príbuzní často lovili mrože.
Ale severne od tejto zátoky nebolo nič. Pobrežie sa tam priamočiaro zvažovalo na juhovýchod. Nebolo už Eskimáckeho mysu ani Bathurstovho mysu!
Kaluma pochopila, čo sa stalo. Alebo sa celé to územie potopilo vo vlnách, alebo odplávalo a blúdi po mori.
Rozplakala sa, keď nenašla tých, ktorých prišla hľadať z takej diaľky.
Ale jej švagor Eskimák akosi vôbec nebol prekvapený touto katastrofou. Istá povesť, rozšírená medzi kočovnými kmeňmi Severnej Ameriky, hovorí, že územie Bathurstovho mysu sa ...
