JILEMNICKÝ, PETERKUS CUKRU
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1964
edícia Hviezdoslavova knižnica (97) (Slovenský rad 66)
doslov Břetislav Truhlář
vysvetlivky Štefan Hora
obálka a frontispice Miro Cipár
5. vydanie, v SVKL 1., 40.000 výtlačkov
román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 280 g
tvrdá väzba
stav knihy veľmi dobrý, prebal ošúchaný
0,50 €
*mipet2* in **S1P**
Národný umelec, zakladateľ socialistického realizmu v slovenskej literatúre, narodil sa 18. marca 1901 v Kyšperku v Čechách a zomrel 19. mája 1949 v Moskve ako kultúrny atašé na čs. veľvyslanectve. Slovenské prostredie poznal ako učiteľ. Ústredným problémom jeho románov sú triedne rozpory, sociálna nespravodlivosť a hoj za nové usporiadanie spoločnosti. Okrem knihy fejtónov Dva roky v zemi Sovietov (1929) napísal niekoľko románov: Víťazný pád (1929), Pole neorané (1932), Kus cukru (1934), Zuniaci krok (1930). Kompas v nás (1937) a Kroniku (1947).
Spoločenské skúsenosti, získané za učiteľovania v Trnave, vložil do románu Kus cukru. Odráža sa v ňom hospodárska kríza, položenie poľnohospodárskych robotníkov, bírešov a malých roľníkov-repárov a ich vzťahy k „cukrobarónom“, ktorí cukor dávajú radšej denaturovať na krmivo pre dobytok, a skutoční výrobcovia cukru sladia pašovaným sacharínom. Tým odkryl nemorálnosť kapitalistov, bezohľadnosť kartelov a poukázal na potrebu akčnej jednoty pracujúcich v boji „za krajší, plnší a sladší život“.
Hlavným ideovo-umeleckým zámerom diela je znázorniť revolučný vývin robotníkov od politickej uvedomovacej práce cez demonštrácie a štrajky až po víťazstvo.
Jilemnický venoval v románe Kus cukru značnú pozornosť ženám (bíreška Bálentka), mládeži, škole a výchove. Prírodu od jari do jesene zobrazil pôsobivo a funkčne spolu s dejom.
Jej muž pozrel na ňu s uznaním a vďakou:
— Vedel som, že sa vrátiš s dobrým chýrom. Vždy som tvrdil, že pán farár je veľmi príjemný a príčinlivý. Aranka bude mať radosť — zostane doma a predsa bude zamestnaná. Dnes si nikto nemôže vyberať... a za také miesto dal by každý neviem čo.
Pani Kvassayová za chvíľu mlčala. Napokon uronila:
— Len jedna vec ma trochu trápi...
Pánu Kvassayovi zachveli sa mihalnice na nervóznych viečkach.
— Aká vec?
— Ak sa prihlási na súbeh niekto z učiteľského ústavu, vtedy sa vraj nedá nič robiť.
— A prečo? Prečo by sa nedalo?
— Nuž či ja viem? — vystreklo z panej hnevlivo, — či ja viem, prečo? Pán farár hovoril, že sa musí vyvoliť uchádzač s najlepšou kvalifikáciou.
— Výhovorky! — a Kvassayov hlas bol vždy strmší, lebo videl, že sa prvý radostný chýr roztráca ako páperie vo vetre. — Všetko sa dá robiť... a nie, že sa nedá!
— Hovoril, že nie, — tvrdila pani znova, — majú takú úpravu ... Musia vraj zoznam žiadateľov poslať do Bratislavy. Možno aj odpisy vysvedčení. — Pokrčila plecom a zase vyčkávala.
Pán Kvassay prehltol sklamanie a neozýval sa. A predsa mu mala ešte čosi povedať, bolo ešte treba, aby aj on zasiahol...
Začala hlasom oveľa tichším:
— Pán farár radí, aby si zašiel za Jeřábkom a požiadal ho... Je v školskej stolici a jeho hlas vraj veľmi zaváži.
Pán Kvassay nevdojak otvoril ústa prekvapením:
— Ja? Ale — ja? Ja že by som mal ísť?
— A čo? Azda sa mám len ja o všetko starať? Všetkých ísť prosiť? Či nie je Aranka aj tvoja dcéra?
To všetko bolo pravda. To všetko Kvassay uznal. No nijako sa nemohol zmieriť s tým, že by mal ísť za Jeřábkom, s ktorým mal pred časom veľmi nepríjemné nedorozumenie v daňovej záležitosti.
— Pozri sa, — začal celkom zlomeným hlasom, — to je vylúčená vec. Ja za Jeřábkom chodiť nemôžem! Nie a nemôžem! Vieš ty, čo medzi nami kedysi bolo? A hoci on dnes nedáva nič najavo, pamätaj si — nezabudol! On nezabudol! A teraz ... ja ... aby som išiel prosiť. Vieš, čo to znamená?
Úradnícka prestíž a papierová dušička zachveli sa v samom základe. Vyskočil z kresla, začal prudko prechádzať izbou.
— Viem, čo to znamená, — vravela, využívajúc jeho rozpačitosti, — dobre to viem. Zabudnete na to, čo bolo, on pomôže Aranke a ty zas jemu, kde treba. Na tom predsa nie je nič zlého.
— Nič zlého! Nič zlého! — rozčuľoval sa Kvassay, neprestávajúc behať po izbe, — pre teba veru nič zlého! Lebo nevieš, čo je to byť zodpovedným úradníkom. Podáš niekomu prst— a on ťa onedlho posadí celého do bryndze.
Pani sa nahnevala:
— Keď nechceš, nedbám. Dievča vtedy pôjde študovať ďalej, a ty sa aspoň nebudeš musieť podkladať. Pôjde na medicínu ... alebo ...
— Na medicínu! — zalomil Kvassay rukami, — na medicínu ... a na čo ešte? Buďme radi, že zmaturovala!
— Vidíš! Nechceš! A k Jeřábkovi ísť tiež nechceš. Pekný otec, namojveru!
Hoci sa Kvassay vzpieral a bránil zo všetkých síl, hoci už videl v duchu závislosť, do ktorej ho privedie návšteva u Jeřábka, musel uznať, že iného východiska niet.
— Hovoríš, že je členom školskej stolice?
— Je.
— A kedy bude vypísaný súbeh?
— Už ho poslali do tlače. Voľba bude koncom augusta.
— Hm ...
Kvassayovi trvalo niekoľko dní, kým sa na návštevu predsa len odhodlal. Doma nemal pokoja — žena naň neprestajne naliehala, dohovárala mu a mučila ho otázkami.
— Kedyže už pôjdeš? Myslíš, že za ním nebudú chodiť aj iní? Choď — lebo prídeš už neskoro, a vtedy to bude naozaj ponižujúce.
Priznal jej pravdu. Treba ísť. Aj išiel.
Išiel ako vo sne, s hlavou schýlenou a zamračeným čelom. „Bože môj, čože to len bude?“ — triasol sa mu sval kdesi v srdečnej krajine, nohy mu slabli a vôľa ho opúšťala. Práve dnes pozeral si v úrade Jeřábkovu fóliu i spisy — a zhrozil sa akýchsi daňových nedoplatkov. Je koniec, cítil to veľmi dobre, je koniec. Jeřábek síce pomôže Aranke — ale otca zahrabe, bude mu sedieť na šiji ako ťažké jarmo a zničí ho, zničí ho, zničí jeho úradnícku nezávislosť s úsmevom prajného protektora ...
Kvassay konečne často pomohol a poradil svojim známym. Vedel však vždy zachovať zdanie čistoty a nestrannosti, nikdy sa nedal zneužiť.
Len Jeřábka sa bál, Jeřábka, ktorý sa dral bezohľadne vpred a za osobným ziskom, nedbajúc, že utláča a dusí druhých ako urputná burina.
Jeřábka sa bál — bál sa ho i vtedy, keď ho statkár usadil v salóne do hlbokého kresla a hostil ho vínom i priateľským úsmevom, bál sa ho i vtedy, keď sľuboval všestrannú podporu a pomoc.
Len vtedy, keď prešiel Hájom do polí a vracal sa domov, v širokom priestore prvý raz spokojne vydýchol.
