MINÁČOVÁ, LIBUŠAKONIEC AUTOMOBILISTKY
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Živý prúd (55)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 2.000 výtlačkov
beletria, novela
108 s., slovenčina
hmotnosť: 206 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,90 €
*mipet2* in **S2P**
Rodina N.-ovcov si kúpi krásnu bledobelasú simku. Je to v ich rodine vari významnejšia udalosť, ako príchod nového člena na svet. Pán N. trávi poobedia na cvičných okruhoch po meste, pani N. medzi jedným a druhým pridájaním si opakuje dopravné predpisy. Vyvrcholením týchto príprav je výlet do rodného kraja. Starí rodičia nevedia, čo majú väčšmi obdivovať, či nové vnúčatko či zaťovo šoférske umenie. Mladí ponavštevujú rodinu a známych, vyberú sa stanovať do hôr, zažijú veľa pekných chvíľ a dobre si oddýchnu. Jediné, čo pani N. kalí radosť, je, že jej muž bráni sadnúť si za volant. Príležitosť sa jej naskytne, keď si muž na výlete so živánskou vypije. Šťastne zíde z hory, ale ako sa dolu v dedine obracia, uviazne na môstku pred krčmou. Muž jej hneď vezme kľúče. N.-ovci sa vrátia do mesta. Pánu N. za dopravný priestupok odoberú na rok vodičský preukaz. Pani N. sa dožije toho, za čím tak veľmi túžila. Auto z nej urobí celkom inú bytosť. Ale krásna bledobelasá simka neprináša len samé radosti, starosti nedajú na seba dlho čakať. Začnú ju prenasledovať na každom kroku chlapci v modrých uniformách a týždeň čo týždeň jej nechávajú na stierači pozdrav, ktorý je zároveň predvolaním na dopravný inšpektorát.
Druhým veľkým trápením sú pre ňu drutechnári. Cestná pirátka pani N. ustavične potrebuje ich pomoc. Odvážne šoférovanie sa naostatok pani N. nevypláca. Karambol, z ktorého šťastne vyviazne, zničí bledobelasú priateľku Pani N., a tým akoby stratila kus vlastnej bytosti. A na dôvažok uplynul rok, ako vzali pánu N. preukaz. Chystá sa kúpiť si nové auto, ale sa už popredku zarieka, že že-ju za volant nepustí.
- Hľadám majstra Hladku, — povedala drutechnárovi, ktorého stretla na rozsiahlom, autami zapratanom dvore opravovne.
- Tam je, - ukázal rukou ľahostajne, ani na ňu dobre nepozrel. Zahľadela sa smerom, ktorým ukazoval, a zbadala bielovlasého statného chlapa v tmavobelasom plášti, ktorý sa isto a elegantne pohyboval medzi autami.
- Vážený pán Hladko, - prikročila k nemu a predstavila sa. — Istým spôsobom sme vlastne krajania, aj keď sa na mňa nemusíte pamätať. A tak dúfam, že mi neodmietnete pomoc a podáte mi priateľskú ruku . . .
Údajný krajan bielych vlasov si ju najprv premeral šacujúcim pohľadom od hlavy po päty a potom jej s úsmevom v ešte stále pekných belasých očiach povedal:
- Milá, pekná pani, aj keď sa na vás naozaj nepamätám, rád vám pomôžem. Bude mi cťou . . .
- Och! - tlmene vykríkla pani N. a chytro si zakryla ústa, aby sa nikto z drutechnárov nepozastavil nad jej smelým správaním. Iba keď zbadala, že si to naozaj nikto nevšimol, pokračovala :
- Nikdy som si nemyslela, že práve tu nájdem takého galantného človeka, ktorý mi bez jediného slova výhrad bude chcieť byť k službám.
- Vám vďačne k službám, - zopakoval majster Hladko a tak ako stál naprostriedku mláky, v zablatených hrubých pracovných topánkach, urobil takú krásnu a ladnú poklonu, že pani N. nad ním len otvárala oči.
- Dušička, — vzal ju odrazu majster Hladko popod pazuchu a viedol prostriedkom dvora k jej autu, — ukážte mi to vaše nešťastie!
— Dovoľte, — bránila sa pani N.
— Nič nedovolím, — významne jej stisol plece, — takej žene sa dovoľuje len jedno: Hádaj?
— Neviem, — zmätene vyriekla pani N., ale neodvážila si ruku odtiahnuť. Čo keď ho tým činom stratí. Čo keď ju aj tentotu nechá v štichu? Čo si počne s naničhodným autom, ktoré ako natruc si zmyslelo, že sa bude kaziť a kaziť.
— Mlčať a milovať, - dôverne sa k nej naklonil majster Hladko! — Rozumiete?! — Poplašene sa odtiahla.
— Vari by sme sa nebáli, — ticho a rozveselene sa zasmial. Pani N. to už najedovalo.
— Ale počujte, pán majster, - dôrazne povedala, - kedy sme si my vlastne potykali?!
— Nikdy, — povedal bez mihnutia oka majster Hladko, - to je chvalabohu ešte iba pred nami, maličká, — a dal jej jemnú frčku. Pani N. mykla hlavou a do očí jej vbehli slzy. Ešte aj toto, pomyslela si. Čo všetko ešte budem musieť zniesť pre auto?! A padla na ňu strašná bezradnosť. Poručeno pánu bohu, pomyslela si však v nasledujúcej chvíli, keď sa jej podarilo ovládnuť a ozval sa v nej zdravý, triezvy a chladný rozum. Nechže sa starký poteší, keď mu to dobre padne, mne zato koruna z hlavy nespadne, a keď sa budem rozumne správať, tváriť sa ako poddajná a pokorná žena, získam opravára jedna radosť. Akýže je to nakoniec rozdiel: majster-drutechnár alebo vlastný muž či nadriadený, všetkým treba aspoň tri razy do dňa povedať poklonu (o ktorej človek vie, že je nepravdivá) a potom má s nimi na čas aký-taký pokoj. Chlapi sú už raz takí. Chcú sa páčiť a byť pánmi žien v každom veku a za každých okolností. Že to niekedy vyzerá smiešne? A teraz zvlášť? Čo
