ZÚBEK, ĽUDODOKTOR JESENIUS
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (342)
doslov Miloš Tomčík
prebal Pavel Blažo
ilustrácie František Hubel
3. vydanie, 9.000 výtlačkov
beletria, román, história,
528 s., slovenčina
hmotnosť: 558 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,40 €
*mipet2* in **O1**
Ľudo Zúbek (1907—1969) narodil sa v Malackách. Obchodnú akadémiu vyštudoval v Bratislave. Najprv bol bankovým úradníkom, neskoršie dramaturgom v rozhlase. Po oslobodení pôsobil na povereníctve informácií a vo vydavateľstve Tatran. Pod pseudonymom Vladimír Malina uverejňoval v rôznych literárnych a kultúrnych časopisoch krátke prózy, recenzie, kritiky a úvahy. Roku 1938 vydal dvojdielny román Ján Kupecký, odmenený Mazáčovou cenou. V prepracovanom vydaní vyšlo dielo roku 1985 v edícii SPKK pod názvom Farebný sen. Z ostatných diel spomenieme: V službách Mateja Hrebendu (1949), Murársky chlieb (1952), Doktor Jesenius (1956), Skrytý prameň (1956), Jar Adely Ostrolúckej (1957), Zlato a slovo (1962), Moja Bratislava (1935), Gaudeamus igitur (1965), Rytieri bez meča (1967), Ríša Svätoplukova (1969), Štvrtá stena (1971). Doktor Jesenius je životopisným románom o slávnom slovenskom vedcovi-humanistovi Jánovi Jeseniovi, ktorý bol dvorným lekárom Rudolfa II. a profesorom na Karlovej univerzite. Pre pokrokové názory ho spolu s predstaviteľmi českých stavov popravili roku 1621 na Staromestskom námestí v Prahe. Román približuje čitateľovi európsky duchovný vývin na rozhraní 16. a 17. storočia.
Bláznivý Simeon
Hrad navštevovalo veľa žien oblečených podľa najnovšej módy. Jesenius si už dávno navykol na nezvyčajný ruch, ktorý vládol v bezprostrednom okolí milovníka ticha a pokoja Rudolfa II. Na kráľovskom hrade často bolo vídať ženy nevšedne krásne, lebo cisár bol známy nielen ako milovník krásy mŕtvej, zvečnenej v chladnom mramore alebo v žiarivých farbách a ladnej kompozícii obrazov, ale aj ako milovník a znalec krásy živej... Najlepším dôkazom tejto druhej stránky cisárovho záujmu bola Katarína Stradová.
Raz podvečer - bol horúci augustový deň - vracal sa Jesenius zo služby druhým hradným nádvorím. Priestranstvo, predpoludním ešte plné ruchu a vravy, bolo prázdne. Iba niekoľko strelcov v službe sa potilo v slnečnom úpeku. Kto mohol, vyhľadal si nejaké tônisté miesto a podľa možnosti podriemkaval, alebo spal. Pred vojenskou strážnicou vylihoval v chládku veľký vlčiak; občas potriasol hlavou, aby odohnal domŕzavé muchy. Zdalo sa, že ináč ho nič na tomto svete nezaujíma.
Vtom vstúpila na nádvorie šľachtičná s kŕdľom detí okolo seba. V náručí niesla kyticu červených, bielych a žltých ruží. Jedno z väčších detí, dievčatko, viedlo na vôdzke vysokého štíhleho chrta.
Vlčiak pred strážnicou zbadal chrta, zabrechal a vyrútil sa proti nemu. Chrt chcel urobiť to isté, ale dievčatko - mohlo mať zo desať rokov - ho myklo späť. Chrt sa trhal a potom sa rozbehol, vlečúc dievčatko za sebou.
Vo chvíli sa pokojný obraz vymretého nádvoria zmenil. Dievčatko sa dalo volať o pomoc, ostatné deti pišťali a prestrašená matka, keď videla, čo sa deje, bezradne sa rozhliadla okolo seba; no keď okrem Jesenia a vojaka na druhom konci nádvoria nikoho nevidela, rozbehla sa pomôcť svojej dcére
sama. Chrt vliekol zdráhajúce sa dievčatko ako bábku a zrýchľoval beh: dievčatko už nevládalo, ale ešte stále držalo vôdzku.
- Lascia Nero! Pusť Nera! - zakričala matka.
Ale bolo neskoro. Dievčatko sa potklo o vyčnievajúci kameň, pustilo vôdzku a rozpľaštilo sa na zemi.
Medzitým sa psi stretli a zúrivo sa vrhli na seba...
Všetko sa stalo v okamihu. Prv než Jesenius stihol zakročiť, bol v strede harmatanca. Psi sa mu klbčili a hrýzli pod nohami a v bezprostrednej blízkosti nariekalo na zemi dievčatko.
Jesenius bleskurýchle pochopil, aké nebezpečenstvo hrozí dievčatku. Skokom bol pri ňom, zdvihol ho, vložil do náručia prestrašenej žene; potom zakričal na psov, aby ich dostal od seba. Ale darmo. Poobzeral sa, či nenájde dakde nablízku papek alebo hocičo, čím by mohol zasiahnuť do psej ruvačky. Nikde nič. Vtom našmátral pri boku kord. Rýchle ho odopäl i s opaskom a dal sa do psov. Vlčiak ušiel a Jeseniovi sa podarilo chytiť chrta za vôdzku.
Dievčatko malo poranenú ruku a odreté čelo. Ešte stále plakalo. Jesenius pozrel rany a na prvý pohľad zistil, že nejde o nič vážnejšieho. Dievčatko plakalo skôr od strachu než od bolesti.
- Grazie tante, signore, - ďakovala vlašsky.
- Non c’e di che. Niet za čo, — gavaliersky odmietol vďaku
Jesenius. Taktiež po vlašsky.
Zdvorilý úsmev zmenil sa na výraz radostného prekvapenia.
- Signor je Vlach? - spýtala sa rýchle a pozerala na jeho gaštanové fúzy, vlasy a na belasé oči. Na Vlacha nevyzerá. Chýba mu oná príznačná čierna farba, ktorá je známkou ohnivého južného temperamentu. Ani jeho ústa nechrlia vodopád lichôtok, ako to robievajú všetci Vlasi pri stretnutí s krásnou ženou.
Lebo neznáma, ktorá stojí pred Jeseniom, je naozaj krásna.
Jesenius už tuší, kto je to. Spôsob poďakovania a vlašská vrava utvrdzujú ho v presvedčení, že stojí pred matkou cisárových detí.
Katarína Stradová! Najmocnejšia žena na dvore cisára Rudolfa II. Najmocnejšia a pritom natoľko múdra, aby svoju vznešená pani po
