GULBRANSSEN, TRYGVEVEČNE SPIEVAJÚ LESY
(Og bakom synger skogene)
Trocha rozprávania z čias od rokov
1760-tych asi do roku 1810
Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1944
preklad Karol V. Rypáček
prebal Štefan Bednár
beletria, román
312 s., slovenčina
hmotnosť: 408 g
tvrdá väzba
stav: oddelený chrbát knihy, bez prebalu
0,50 €
*mipet2* in **S1P**
Tvrdo a naduto kráčala cez celý svoj život, posmievajúc sa všetkému a všetkým. Vždy bola jej vôľa zákonom — až do tejto chvíle.
Teraz dostala svoj trest.
Prvý raz sa stretla s mužským, ktorý tvrdo odvrhol jej vôľu a vmietol jej do tváre posmech za posmech.
Nenávidela ho preto?
No, tu bežal ktosi hore alejou, obrátila sa teda k Borglandu a kráčala pokojne ďalej.
Bol to poručík, ktorý sa konečne spamätal po strašnom údere.
„Urazil vás?" pýtal sa zachrípnutým, zúfalým hlasom.
„Spýtajte sa ho sami, hrdinský rytier," odpovedala a ukázala na cestu, kde bolo ešte vidieť Toreho stopy.
Potom išla Alžbeta rovno domov na Borgland, kým poručík von Margas vytasil šabľu a vyšiel na cestu, vedúcu k priepasti Panenského údolia.
Červené plamene sa mihaly na jeho šialenej tvári a zasa mizly — a mesiac mu svietil na cestu.
Vietor zosilnel. Skučal bedákavo medzi stromami aleje, smetával lístie na kopy a zasa ho rozhadzoval,
Kdesi zavýjal pes — kdesi ďaleko v dedine, a s bralísk nad priepasťou húkal výr.
Poručík sa vrátil. Šabľu mal ešte v ruke, no nejagala sa teraz v mesačnom svite, ako keď odchádzal.
Keď vkročil do aleje, precitol k životu po divom omarení. Zízal preľaknuto na krvavú čepeľ a siahol si ľavou rukou na čelo.
„K čomuže sa to, pre Krista Pána, dal zviesť?"
Kráľovská zbraň v ruke dôstojníkovej — proti bezbrannému mužskému.
Smelý von Margas. Zlá Alžbeta poškvrnila na veky jeho meno, zahatala mu životnú dráhu a zničila mu život.
Ako vo sne sišiel s cesty a zarazil šabľu až po rukoväť do zeme. Potom šabľu očistil a poutieral si ruky o trávu.
No potom zasa stál, opierajúc sa ťažko o strom v aleji.
Len raz zastenal — lež v tomto zastenaní bola taká strašná muka.
Zdalo sa mu znezrady, ako by sa nebo a zem srazily, strom, o ktorý sa opieral, knísal sa a zem sa pod ním hojdala.
Zďaleka, s miesta, kde spáchal svoj strašný čin, bolo počuť duniaci rachot, sťa by dvadsať hromov za sebou — a potom hlboké dunenie ako dolu do večnosti.
Stál biely ako plachta, chvel sa na celom tele a lapal povetrie.
V čary síce neveril, no bol presvedčený, že sa tejto noci otvorily pekelné brány.
Slávnosť na Hovlande sa už iste skončila, lebo počul hlasy ľudí, ktorí sa blížili zdola.
Vtedy sa chytro odkradol do tône stromov a zmizol smerom k Borglandu.
Celú noc prebdel a uvažoval, čo si má počať na druhý deň — či má rozpovedať plukovníkovi, čo sa stalo a nechať ho rozhodnúť — alebo čo si len počať ... Keď svitlo ráno, bol hneď na nohách, bledý ako smrť, s trasúcimi sa rukami.
Prvý, koho stretol, bol sám plukovník.
„Počul si, čo sa stalo dnes v noci?" spýtal sa plukovník.
„Už to vyšlo najavo?" myslel si von Margas a jazyk sa mu prilepil na podnebie.
No plukovník nečakal na odpoveď.
„Vrchol Veľkého končiara stratil svoj tvar," povedal plukovník. „Celá skala sa zrútila do priepasti Panenského údolia. Áno, čakali sme to už dlho," povedal. „Ale je zvláštne, že sa to stalo teraz v jeseni. Obyčajne sa také veci stávajú na jar, keď sa ....
