LAGERLÖFOVÁ, SELMAGÖSTA BERLING
(Gösta Berlings saga)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
edícia Svetová tvorba (12)
preklad Peter Hrivnák
doslov Peter Hrivnák
verše prebásnil Ján Buzássy
obálka Viera Gergeľová
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
beletria, román
342 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ohnutý
0,80 €
*mipet2* in **S1P**
Slovenskému čitatelovi azda ani netreba zoširoka predstaviť švédsku spisovateľku Selmu Lagerlöfovú Pozná ju najmä z romantickej ságy o Göstovi Berlingovi a pôvabnej „Podivuhodnej cesty malého Nilsa Holgerssona po Švédsku“.
Autorka prežila detstvo v svojom rodisku na hospodárstve Marbacka, v románe „Gösta Berling“ Lövdal, vo Värmlande. Tam sa zoznámila s obrovským pokladom värmlandských povestí a rozprávok, tam sa dopočula o ekebyských gavalieroch, ktorí užívali život plnými dúškami, ktorí boli takí veľkí a neodolateľní tým, čo žiadali, i tým, ako sa rozdávali.
Keď spisovateľka študovala na učiteľskom ústave v Štokholme, snívala o najkrajšom hrdinovi celej družiny, o Gostovi Berlingovi, ktorý vedel strhnúť ľudí k hrdinstvu a odriekaniu, ale nevedel odolať láske, hoci z nej mohol vzísť len žiaľ. Keď sa zrodil v autorkinej fantázii, bol taký silný a krásny, že naňho nevedela zabudnúť, že ho opriadla celým vencom povestí z jej domova pri brehoch Vännernského jazera, že z neho urobila hlavného hrdinu svojej knihy o Värmlande.
Ale Gösta Berling, zosadený kňaz, ktorý túžil po ozajstnej a užitočnej práci a po láske, a bol taký unavený a sklamaný, že chcel zomrieť, je viac ako literárny predstaviteľ švédskeho Värmlandu, viac ako romantická postava z minulého storočia, viac ako rojko, nad ktorým sa možno iba usmiať. Nielen čaro neznámej severskej krajiny a jej ľudu preslávili knihu o Göstovi Berlingovi po celom svete. Selma Lagerlöfová vyjadrila svojím hrdinom túžbu každého človeka — včerajšieho i dnešného — po plnosti života, po živote, v ktorom by nechýbala ani práca, ani láska, ani radosť, ani žiaľ. Vytvorila v ňom hrdinu, ktorý i po rokoch žije v tých, čo sa o ňom dozvedia.
Sága o Göstovi Berlingovi je jedným z mnohých prozaických diel veľkej švédskej spisovateľky, prvej ženy-nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, členky Švédskej akadémie, ktorej sa už za jej života dostalo toľko pôct a vyznamenaní ako máloktorému autorovi.
— Ty plačeš? — spýtala sa, keď na ruke pocítila slzy.
Tu sa mladé dievča rozvzlykalo.
— Milostivá pani, — volala, — milostivá pani, všetko tu zničia! Prečo ste len odišli od nás, prečo dovolíte gavalierom pustošiť váš dom?
Tu rozhrnula majorka závesy a ukázala na dvor.
— Naučila som ťa plakať a nariekať? — spýtala sa ostro. — Pozri! Dvor je plný ľudí, zajtra nebude na Ekeby jediného gavaliera.
— Potom sa vrátite, milostivá pani? — spýtala sa služobná.
— Môj čas ešte neprišiel, — povedala majorka. — Mojím domovom je cesta a stoh slamy mojou posteľou. Ale ty, dievča, opatruj mi Ekeby, kým sa nevrátim!
Obe odišli. Ani jedna z nich nevedela a netušila, že Marianna spí práve v tejto izbe.
Marianna však nespala. Bola hore, všetko počula a všetko pochopila. Ležala vo svojej posteli a skladala hymnu na lásku.
— Ty nádherná, ktorá si ma povýšila nad seba samú! — povedala. — Ležala som v nesmiernej biede, a ty si všetko zmenila na raj. Do krvi som si doráňala ruky na železnej kľučke zavretých dverí, na prahu môjho domova ležia moje slzy, zamrznuté na ľadové perly. Chlad hnevu mi zmrazil srdce, keď som počula údery dopadajúce na chrbát mojej matky. V studených závejoch som sa chcela vyspať zo svojho hnevu, ale prišla si ty. Ó láska, dieťa ohňa, prišla si ku mne, ktorá som zomierala chladom. Keď porovnám svoju biedu s nádherou, ktorú som týmto získala, zdá sa mi ničím. Pretrhla som všetky putá, nemám otca, nemám matku, nemám domova. Nech ľudia zmýšľajú zle o mne a nech sa odo mňa odvrátia. Ty si to tak chcela, ó láska, veď prečo by som mala byť viac ako môj milovaný? Ruka v ruke sa vydáme do sveta. Nevesta Gostu Berlinga je chudobná. Našiel ju v snehových závejoch. Spolu si postavíme dom, nie s vysokými sálami, ale nádennícku chalupu na okraji lesa. Budem mu pomáhať strážiť milier, pomôžem mu klásť nástrahy na tetrovy a zajace, budem mu variť jedlo a opravovať šaty. Ó môj milovaný, budeš mi chýbať a budem smútiť za tebou, keď ťa osamotená budem čakať na okraji lesa, ver mi. Budem smútiť, no nie za dňami bohatstva, ale iba za tebou, len za tebou budem túžiť, teba vyzerať, tvoje kroky na lesnej cestičke, tvoj veselý spev, keď sa budeš vracať so sekerou na pleci. Ó môj milovaný, môj milovaný! Celý život by som vedela čakať na teba.
Tak ležala a skladala hymnu na všemocného boha sŕdc a ešte ani oko nezavrela, keď do izby vstúpila majorka.
Keď majorka odišla, Marianna vstala a obliekla sa. Ešte raz sa musela obliecť do čiernych zamatových šiat, obuť si tenké bálové topánky. Zakrútila sa do deky ako do šála a ešte raz vybehla do hroznej noci.
Tichá, hviezdnatá a mrazivá februárová noc ležala nad krajom. Zdalo sa, akoby nemala konca. A tma a chlad, ktoré táto dlhá noc vyžarovala, trvali na zemi ešte dlho, dlho po tom, čo slnko vyšlo, dlho po tom, čo sa záveje, ktorými sa brodila krásna Marianna, rozpustili na vodu.
Marianna sa ponáhľala z Ekeby, aby privolala pomoc. Nemohla dopustiť, aby vyhnali mužských, ktorí ju zodvihli zo záveja a otvoril jej srdcia a domov. Chcela zájsť dole na Sjo, k majorovi Samzeliusovi. Ponáhľala sa. Najskôr za hodinu mohla byť späť.
Keď sa majorka rozlúčila so svojím domovom, vyšla na dvor, kde ju už čakali ľudia, a boj o gavalierske krídlo sa začal.
Majorka rozostavila svojich ľudí okolo veľkej úzkej budovy, na poschodí ktorej bol povestný príbytok gavalierov. Tam hore vo veľkej izbe s vybielenými stenami, červeno natretými truhlami a veľkým rozkladacím stolom, kde hracie karty plávajú v rozliatej pálenke, v širokých posteliach za žlto kockovanými záclonami spia gavalieri. Ach, tí bezstarostní!
A v stajni spia kone gavalierov pred plnými žľabmi a snívajú o jazdách svojej mladosti. Sladko sa sníva v dňoch pokoja o divých výčinoch mladosti, o cestách na trh, kde celé dni a noci museli stáť pod holým nebom, o šialených jazdách z ranných vianočných bohoslužieb, o skúšobných jazdách na konskom trhu, keď sa opití páni, švihajúc opratami, nahýnali z voza nad ich chrbty a revali im do uší kliatby. Sladko sa im o tom sníva, keď vedia, že už nikdy neopustia plné válovy, teplé stajne na Ekeby. Ach, tie bezstarostné.
V zaprášenej starej kôlni, kam sa zaťahujú rozhegané koče a vyradené sane, je nádherná zbierka starých vozidiel. Stoja tu rebrináky natreté na zeleno a košinové vozy natreté na červeno a na žlto. Stojí tu prvý kariol, ktorý sa zjavil vo Värmlande.
