BIELEK, ANTONOBRÁZKY Z HÔR
Výber z prózy
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1957
edícia Hviezdoslavova knižnica (37)
predslov Ivan Kusý
poznámky Jozef Nižnánsky
ilustrácia Edita Ambrušová
1. vydanie v tejto edícii, 25.400 výtlačkov
beletria, próza krátka, novela,
306 s., slovenčina
hmotnosť: 345 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
1,00 €
*mipet2* in **O1**
Sedel na posteli a fajčil z drevienky, až ho kúr obstával.
„Nuž, človeče, nebojíš sa Boha? Keby tak tetka prišla a ťa videla, bolo by to hriechu! Ľahni si hneď! Krv ti udrie do nohy a opuchne ti.“
„Nič sa neboj, Hanka, zlá zelina sa nestratí. Bolo mi smutno, nuž som si pomáhal, ako som vedel.“
„Smutno — no malý chlapec. A ničoho sa nedotkol. Čo si nejedol? Dočkaj, hneď ti zohrejem obed.“
A zvrtla sa, podložila oheň a postavila naň hrnce. Potom sa pýtala Ondreja:
„A nebol tu nikto?“
„Nie, už som muchy lapal od dlhej chvíle. Tu ich máš, až tri. Sú na truhle. Neviem, či na mne huby nenarástli, aspoň sa mi tak zdá. A čo je nového v dedine?“
„Veru sa ma darmo pýtaš. Išla som rovno do kostola a odtiaľ domov.“
„A čo si mi doniesla?“
„No, sedem detí za grajciar. Na, tu máš, keď ti tak o to ide.“ A podala mu zväzoček obárancov. „Ale najprv zješ čosi teplého. To ti bude na chrumku.“
V komore počalo sa rozprestierať milé teplo, Hanka vzala z truhly mlieko a o chvíľu doniesla mu čosi teplého.
„Na, vypi, vieš, že by sa tetka hnevala, keby to tu našla.“
„A nepýtal sa tam v dedine nikto na mňa?“ opýtal sa Ondrej.
„Jaj, vidíš, aká som zábudlivá. Pýtal sa ktosi na teba ... no darmo je, zabudla som. Vidíš, a keby si vedel, narástol by si do povaly.“
„No —“
„No, aj ti nesiem pozdravenie. Tvoja nevesta sa zastavila, ako ma videla a nevedela sa nadopytovať na teba. Vidíš, ako sa ľudia o teba starajú.“
„A čo si jej povedala?“
„Že ti je lepšie, že už skoro vstaneš a že ju dáš pozdravovať.“
Ondrej sa zaškaredil. „A kázal som ti to ja?“ No, ty škarednica — chcel jej povedať, ale nedohovoril, len sa pýtal: „A tetka čo?“
„Tá išla na Lány a príde iba večerom. Polámalo v hore nohu Koňúchovi, išla k nemu.“
I doniesla mu váru a riekla:
„Ale jedz, Ondrej, lebo tetka by sa hnevala. Ani by som ti druhý raz nedoniesla pozdravenia, lebo by si ho nezaslúžil.“
Ondrej mal kožuch preložený na kolenách. Vzal misku a jedol, ale dosť skoro odložil jedlo a hovoril: „Tebe je dobre žartovať, Hanka; ale ver mi, mne nie je do smiechu. Ste zdraví, biedy nemáte, voľní ste ani vtáci. A ja tu ležím ani peň. Hnúť sa mi je ťažko z miesta. A trvá to už štvrtý týždeň.“
„No veru, nevídali, odpočinieš si . . .“
„Tak, ťažko hovoriť . . . ale ty nevieš, čo je pre horára ležať, drepenieť na posteli. Ja som ti od mala túžil za tým, ísť do hory, či už prší, či sa leje, či je pekne, či víchre dujú, jedno je. Tá hora, tie poľany, tá sloboda vždy je pekná ... to mi bolo blízke srdcu odjakživa. A nevieš, čo je to, keď podvečer prídeš
