REMARQUE, ERICH MARIANA ZÁPADE NIČ NOVÉHO
(Im Westen nichts neues)
Smena, Bratislava, 1966
preklad Milan Žuffa
ilustroval Miloš Urbásek
50.000 výtlačkov
beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 274 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ohnutý
*mipet2*
Najslávnejší autorov román z prostredia prvej svetovej vojny rozpráva o generácii chlapcov, ktorí v roku 1914 rovno zo školských lavíc, s vlajúcimi zástavami, nadšením a vojenskú hudbou, tiahli na front, odkiaľ sa vrátili zničení na duchu aj na tele, hoci unikli smrtiacim granátom. Mladí ľudia, vychovaní svojimi učiteľmi k tomu, že umieranie na bojisku je svätou povinnosťou a otázkou cti, spoznali skutočnú tvár nezmyselnej vojny, a ak sa z nej niektorí vrátili, nedokázali zakotviť v novom živote, nechápali ho - príliš desivé boli zážitky zo zákopov, príliš živé spomienky na padlých kamarátov. Román je krutou obžalobou a pravdivým obrazom tragédie vojny, ktorá nezabíja jednotlivca, ale mrzačí celé generácie - najstrašnejší totiž nie je výbuch granátu, ale zasiahnuté ľudské srdce ...
VII
Stiahnu nás dozadu, ďalej ako zvyčajne, k poľnému doplňovaciemu útvaru, aby nás nanovo sformovali. Naša kompánia potrebuje vyše sto nových vojakov na doplnenie.
Ak nemáme službu, potĺkame sa len tak. Po dvochdňoch k nám prichádza Himmelstoss. Odkedy bol v zákopoch, stratil veľkú hubu. Navrhuje nám, aby sme sa zmierili. Súhlasím, lebo som videl, ako pomáhal odnášať Westhusa, ktorému to rozmliaždilo chrbát. A keďže aj skutočne rozumne rozpráva, nemáme nič proti tomu, že nás pozýva do kantíny. Iba Tjaden je nedôverčivý a zdržanlivý.
Ale napokon sa nechá získať, lebo nám Himmelstoss povedal, že má zastupovať kuchynského bugriša, čo ide na dovolenku. Ako dôkaz vytiahne hneď pre nás dva funty cukru a Tjadenovi osobitne pol funta masla. Zariadi dokonca, že nás na najbližšie tri dni odvelili do kuchyne škrabať zemiaky. Jedlo, ktoré nám tam predkladá, sa vyrovná dôstojníckej strave.
Tak máme hneď oboje, čo potrebuje vojak k šťastiu: dobré jedlo a pokoj. Keď sa to tak vezme, je to málo. Ešte pred niekoľkými rokmi by sme boli sami sebou hrozne opovrhovali. Teraz sme takmer spokojní. Na všetko sa dá zvyknúť, aj na zákopy.
Zvyk je na príčine, že zdanlivo rýchlo zabúdame. Predvčerom sme boli ešte v ohni, dnes robíme voloviny a potĺkame sa po okolí, zajtra ideme opäť do zákopov. V skutočnosti nezabúdame na nič. Pokiaľ musíme byť tu, v poli, klesajú frontové dni, čo sú za nami, v nás na dno ako kamene, lebo sú príliš ťažké, aby sme mohli ihneď o nich rozmýšľať. Keby sme to urobili, zabili by nás dodatočne, lebo toľko som si už všimol: hrôza je znesiteľná, ak sa človek jednoducho prikrčí, ale zabíja, ak o nej rozmýšľa.
Presne tak, ako sa meníme na zvieratá, keď ideme dopredu, lebo to je jediné, čo nás zachráni, tak sa, keď máme pokoj, stávame povrchnými vtipkármi a spachtošmi. Nemôžeme ináč, je to doslova nutnosť. Chceme žiť za každú cenu, preto sa nemôžeme zaťažovať pocitmi, ktoré môžu byť v mieri dekoratívne, tu sú však falošné. Kemmerich je mŕtvy, Haie Westhus umiera, s telom Hansa Kramera budú mať v súdny deň ťažkosti, aby ho po plnom zásahu pozbierali dohromady, Martens nemá nohy, Meyer je mŕtvy, Marx je mŕtvy, Beyer je mŕtvy, Hämmerling je mŕtvy, niekde leží stodvadsať rozstrieľaných mužov; je to prekliate, ale čo nás do toho, my žijeme. Keby sme ich mohli zachrániť, to by ste sa pozreli, bolo by nám jedno, či tam sami zostaneme, tak by sme sa dali do toho, lebo keď chceme, máme sakramentskú guráž. Ani sa veľmi nebojíme — desí nás iba smrť, ale to je niečo iné, to je fyzické.
Naši kamaráti sú však mŕtvi, nemôžeme im nijako pomôcť, majú pokoj — ktovie, čo nás ešte čaká, chceme sa niekde rozvaliť a spať alebo žrať, koľko sa do nás zmestí, a slopať a fajčiť, aby hodiny neutekali nadarmo. Život je krátky.
Keď sa vraciame do tyla, hrôzy frontu miznú, zaháňame ich hrubými a štipľavými vtipmi; keď niekto zomrie, povie sa, že je v riti, a tak hovoríme o všetkom, to nás chráni pred zbláznením; kým berieme všetko takto, kladieme odpor. Nezabúdame! Čo sa píše vo vojnových novinách o zlatom humore vojakov, ktorí len čo sa vrátili z bubnovej paľby, hneď organizujú tancovačku, sú dristy. Nerobíme to z humoru, ale máme humor, lebo ináč by sme skapali. A celý ten krám už rovnako dlho nevydrží, humor je mesiac čo mesiac trpkejší.
Viem, že všetko, čo sa dnes, kým je vojna, prepadá do nás ako kamene, sa po vojne opäť prebudí, a až potom začne roztržka na život a na smrť.
