MOJÍK, IVANHOMÉR / ODYSSEIA
Mladé letá, Bratislava, 1986
edícia Pradávne príbehy
podľa prekladu Miloslava Okála
ilustrácie Ernest Zmeták
grafická úprava Mária Štepková
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
adaptácia, literatúra staroveká, eposy
182 s., slovenčina
hmotnosť: 409 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný
Ílias a Odysseia — dva najznámejšie eposy v kultúrnom bohatstve našej civilizácie.
Íllias, spevné rozprávanie o trójskej vojne. Prešla do tradície ako vojna o najkrajšiu zo smrteľných žien, krásnu Helenu, ktorú mládenec Paris uniesol spartskému kráľovi Meneláovi. Hrdina druhého eposu, Odysseus, sa vyznamenal už pod hradbami Tróje. Jemu spev pripisuje lesť s dreveným koňom, ktorého Achájci darovali obrancom Tróje a spôsobili tak skazu hrdinského mesta. Vojna v starovekom epose je meraním síl smrteľníkov a zábavou bohov. Oni môžu rozvážne i rozmarne meniť osudy smrteľných ľudí. Z ich vôle sa všetci, čo sa mali zachrániť, dávno vrátili do svojich domovov a tu sa napĺňal ich údel — v krvi alebo v šťastí. Jediný, komu bohovia dlho nedožičili objať si rodných, bol Odysseus. Od hradieb Tróje vracia sa zrelý a rozvážny muž. Jeho návrat je predlhá cesta plná nečakaných zvratov a nebezpečenstva. Raz žiada obete, druhý raz zasýpa darmi, raz pomôže sila a niekedy lesť. Je to cesta v znamení priazne i nepriazne. Odyssea stíha hnev morského vládcu Poseidona a ochraňuje moc Pallas Atény Jasnookej.
Dnešný čitateľ prijíma dielo z hlbiny staroveku, a predsa je napriek dvadsiatim šiestim storočiam, ktoré nás od jeho zrodu delia, hrdina Odysseus príbuzný aj nám v túžbe po vlasti, kde má rodisko, predkov i pokračovateľa svojho rodu. Pre ňu podstupuje tisícero útrap, skúšok a odriekaní, vzdáva sa pohodlia i nesmrteľnosti. „Moja Ithaka je nízka, a predsa je to pre mňa ten najkrajší kút,“ opakuje všetkým, u ktorých našiel ochranu, lásku a súcit. Vidí svoju vlasť nesentimentálne a nedá sa zlákať leskom, ktorý mu lacno ponúka svet. Myšlienka na vlasť a blízkych je mu oporou v najťažších chvíľach. Táto vernosť vlasti zachovala mu vernosť najbližších i priazeň osudu — stane sa vládcom šťastného ľudu na Ithake...
Prerozprávanie druhého rozsiahleho Homérovho eposu (Ílias vyšla v r. 1973 v podaní Rudolfa Slobodu) je už osvedčenou cestou, ako mladému čitateľovi priblížiť ďalšie základné dielo z úsvitu našej civilizácie. Poznať ich značí lepšie sa vedieť zorientovať v umeleckej literatúre neskoršieho obdobia, ktorá sa prirovnaniami a obrazmi na výjavy z Íliady a Odyssey odvolávala i odvoláva. Prečítať ich značí oboznámiť sa so vzrušujúcimi príbehmi plnými vášne, lásky, nenávisti, ale i bezmocnosti, a zároveň spoznať prekvapujúcu múdrosť a očarujúce videnie pevcov staroveku.
Príchod do mesta
Ráno Télemachos vstal a začal sa zberať na cestu. Na lesklé nohy si priviazal nádherné sandále, do ruky chytil mocnú kopiju, ale prv, ako odišiel, obrátil sa k Eumaiovi:
— Milý Eumaios, ťahá ma to do mesta, bol by som rád, keby ma matka čo najskôr uvidela. Iste už za mnou vyplakala preveľa sĺz; jej hlasné vzlyky a tlmené vzdychy nestíchnu prv, kým nebudem pri nej... A čo sa týka tohto biedneho hosťa, odveď ho do paláca. Hádam si tam niečo vyžobre!...
Rozlúčili sa a Télemachos vykročil k mestu.
Netrvalo mu dlho a dostal sa k Odysseovmu palácu, no kým vošiel dnu, odložil kopiju a oprel ju o stĺp.
Pestúnka Eurykleia, ktorá práve rozprestierala mäkké kožušiny na kreslá, zbadala Télemacha prvá. Slzy jej vhŕkli do očí, keď sa s hlasitým výkrikom náhlila k nemu. Celého ho vybozkávala a vyobjímala, no vtom sa zjavila aj sama Pénelopa. Bola krásna, celkom sa podobala Foibovej sestre či zlatej bohyni lásky.
Objala Télemacha a plačúc bozkávala ho nežne na hlavu a oči.
— Som šťastná, že si sa vrátil! — hladkala ho po tvári.
— Už som si myslela, že z toho piesočného Pylu neprídeš... Prečo si tam tak tajne odišiel? Bál si sa, že by som ťa zdržiavala?... Dozvedel si sa niečo o svojom milom otcovi, o veľkom, slávnom, hrdinskom Odysseovi?
— Rád ti všetko porozprávam, — ozval sa Télemachos,
— no musím začať tým, čo som robil v Pyle. Prijal ma tam vo svojom veľkom paláci vládca Nestor. Správal sa ku mne nežne a milo, ako otec k vlastnému synovi. Pohostil ma, ale o mojom slávnom a hrdinskom otcovi mi toho veľa nepovedal. Nevedel ani, či žije, alebo zomrel. No dal mi kone a výborný vozík. Poslal ma k Meneláovi do Sparty, kde som videl aj slávnu argejskú Helenu, pre ktorú toľko skúsili aj trójski, ale aj argejskí chlapi. Vyrozprával som potom Meneláovi, prečo som vlastne k nemu prišiel. Veľmi sa pobúril nad počínaním pytačov v našom dome. — Kiežby sa Odysseus vrátil, — povedal, — a pripravil im strašnú záhubu! Kiežby mu dožičili bohovia takú zúrivosť a silu, akú mal kedysi na Lesbe, kde sa pustil do boja s Filoméleovým synom, keď ho s nesmiernou silou zrazil a všetkých Achájcov tým veľmi potešil! Kiežby s rovnakou silou udrel aj na pytačov! Hneď by im prešla chuť na ženenie! — Potom mi rozprával o tom, čo mu o Odysseovi povedal na morskom brehu boh Próteus. Vravel, že videl Odyssea na akomsi ďaleko ostrove, u nymfy Kalypsó, ktorá ho drží u seba a nijako ho nemieni pustiť domov... A keby sa aj chcel vrátiť, nemôže, pretože nemá ani loď, ani veslá a ani chlapov, ktorí by ho mohli sprevádzať po mori... Toto mi povedal spartský kráľ Meneláos, a keď som to počul, sadol som na loď a náhlil sa domov...
Télemachove slová mocne zapôsobili na Pénelopu, rozbúrili jej v hrudi srdce, no väčšmi ju skľúčili, ako potešili.
To všetko pozoroval Theoklymenos, veštec, ktorého vzal Télemachos pri spiatočnej ceste na loď. — Pénelopa, — ujal sa slova, — tých správ, čo prichádzajú o tvojom slávnom mužovi Odysseovi, nie je mnoho. Ale chcem ti povedať niečo, na čo by si nemala zabudnúť. Mám dar vidieť a predpovedať aj to, čo nevidia iní a predpovedať nedokážu... Preto viem aj to, že Odysseus je už niekde tu, vo svojej vlasti, možno už niekde sedí, sleduje bujných pytačov, ich hrubé správanie a chystá im strašnú, krvavú pomstu!
— Kiežby si mal, Theoklymenos, pravdu a kiežby sa splnili tvoje slová! — vzdychla si Pénelopa.
A práve v tom čase, keď sa v Odysseovom paláci odohrával tento rozhovor, v Eumaiovej chyži sa zberali na cestu dvaja muži: Odysseus a Eumaios.
Odysseus si prehodil cez chrbát škaredú kapsu, na ktorej namiesto remeňa visel povraz. Od Eumaia si vypýtal hrubú palicu, takže vyzeral ako žobrák, čo chodí a hľadá si obživu. Kráčali po drsnej, hrboľatej ceste k mestu. Keď sa už k nemu dostali blízko, naďabili na studničku s kamenným zrubom. Okolo nej rástli topole a zo skaly tiekla studená voda. Hore na skale bol oltár nýmf, kde prinášali pocestní obete.
