JILEMNICKÝ, PETERKOMPAS V NÁS
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1960
edícia Hviezdoslavova knižnica (49)
doslov Juraj Špitzer
vysvetlivky Daniel Šulc
obálka Imrich Polakovič, Emil Bačík
40.200 výtlačkov
beletria, próza krátka, poviedky, novela
380 s., slovenčina
hmotnosť: 408 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý
1,00 €
*mipet2* in **S1P**
Netrpezlivosť vytŕčala napokon rožky zo všetkých kútov. Ozval sa. šramot a dupot.
— Začínajte! — skríkol ktosi.
— Pravdaže! Začínať!
Tlieskali, ako keď sa trhá staré konopné plátno.
Evu to prebudilo, vrátilo na známe chodníčky a vyviedlo z krajín čudných snov. Kadiaľ sa to túlala, kde sú tie barančeky vysokých nebies, kde závoje chmár, otočených okolo hory pokladov, ktorá sa otvára človeku len raz v živote?
Hľadí, prebudená hukom, vyfárala zo zlatej bane a oči má oslepené; v okamihu si uvedomuje, že mnohí ľudia stoja, čosi kričia a tlieskajú do dlaní, no ona hľadá čosi iné.
Vstáva, nachyľuje sa, aby videla ku dverám, — ach áno, je tam, hovorí práve čosi svojmu susedovi, ich strapaté hlavy, plavá a čierna, dali sa dokopy a teraz sa na seba ceria široké, rovné zuby.
— Prečo nezačínajú? — myslí si teraz aj Eva, a potom sa jej vyjasnilo: Veď, pravda, nemôžu začínať, veď on nie je dosiaľ maskovaný! Akože by mohli... bez neho ...
A predsa: vzápätí sa ozval zvonček, začala sa zdvíhať opona. Svetlá v hľadisku zhasli. Na jasne ožiarenom javisku sedí pri stole mladé dievča, zašíva, zdá sa, košeľu. Izba je plná bohatého nevkusu, v rohu ikony; na prvý pohľad každý poznal, že je to dom bohatého kulaka. Ináč ani nemohlo byť.
Ľudia v sále stíchli. Čakali na prvé slovo krásavice — no ona šije, šije a nevraví nič, len škúli smerom k šepkárni. Škúli a má pritom taký zúfalý výraz, že jedna babka neďaleko Evy povzdychla si: „Chuderka! Zuby ju hádam bolia“ — a začala ju ešte viac ľutovať. Polom, keď dievka, červená a bezradná, hodila košeľu na stôl a vbehla za kulisy, všetko sa vysvetlilo. Spoza kulís skríkol ktosi do sály:
— Šepkár! Hej — šepkár! Chytro sa!
Opona spadla nadol nezvykle prudko, až v nej zaprašťalo. A ľudia sa smiali, len Eva si najprv neuvedomila, čo sa stalo. Znova pozrela k dverám — a hľa: zbadala Čerepenčuka práve v tom okamihu, keď sa chytal za hlavu a rozbehol sa k javisku. Nemohol nájsť vchod k nemu, behal ako keď sa deti hrajú na mačku a myš, napokon vyskočil priamo na rampu a vkĺzol za oponu.
— Ej, šepkár! — kričali ľudia. — Ale ju nastrašil!
— Už ho máte ... tak hrajte!
Po chvíli znova zazvonili. To Čerepenčuk bol už akiste v šepkárni. Opona sa pohla, poskočila na pol metra od zeme, už vidieť opäť nôžky kulakovej dcéry — no opona ďalej nevystupuje, odkryla len časť javiska, a teraz ani hore, ani dolu. Za kulisami ozval sa dupot, hnevlivá vrava. — Hore oponu! Ťahaj! — Nejde! — Tak spúšťaj dolu! — Ani tak nejde! — a zas trma-vrma za kulisami, v hľadisku smiech; tlieskali, dupali, radili, žartovali. Napokon diváci videli kulacké nôžky, ako zlostne zadupali, prebehli javisko a zmizli. Buch! Buch! Začali biť do hriadeľa opony, naprávať jeho čapy, mykali ním, ťahali za povrazy a tak sa im podarilo spustiť oponu celkom k zemi, zatým zas vytiahnuť dohora.
Potom už išlo všetko neobyčajne ľahko. Bol tu kulak Dymov, jeho žena a dcéra Ňurka. Bol paholok Vaska. Bol i predseda sovietu Abaturov. A ako to už býva, kulak Dymov snažil sa vydať Ňuročku za predsedu sovietu. Abaturov chodil k Dymovovi, no miesto aby sa bavil s Ňurkou, díval sa kulakovi na prsty. Miesto aby ju stískal večer na priedomí, čakával tam na paholka Vasku, v ktorom sa od tých čias budilo triedne povedomie; Vaska mu vyzrádzal všetko, čo vedel o Dymovovi. I to, že zatajil časť vinohradov a daň z nich neplatí, i to, že Vasku vykorisťuje a že k nemu chodia všelijakí cudzí ľudia. A tak zo svadby nebolo nič, Dymova napokon odvádza milicionár na súd a Ňuročka plače v kúte pri peci.
Eva videla už niekoľko takýchto predstavení. I dnes bola by sledovala so záujmom, keby nie pocitu sklamania. Čakala celkom naisto, že Čerepenčuk bude hrať najkrajší zástoj, že bude hrdinom, ktorý pozná iba víťazstvo alebo smrť, že bude komikom, vyvolávajúcim smiech pri každom pohybe, alebo že bude tragédom, ktorého mŕtve telo zalejú slzy celého hľadiska. Už vopred počula jeho jasný hlas, videla jeho sebavedomé gestá, hrdú hlavu a pružný krok. A hľa — nebolo z toho nič, Čerepenčuk zabudol dokonca sadnúť si včas do svojej búdky a potom musel liezť pred všetkými cez rampu za oponu! Hnevala sa, prižmúrila oči a čakala už len koniec predstavenia. I slina jej v ústach zhorkla a srdce ako keby troška spálil slabý mráz. Nebola tu už prítomná, videla sa, ako beží hore Su-Psechom a stúpa
