KUSÝ, MARTINARCHITEKTÚRA NA SLOVENSKU 1848 - 1918
Bradlo, Bratislava, 1995
obálka Eva Kovačevičová-Fudala
1. vydanie
ISBN 80-7127-051-2
architektúra, história,
152 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 805 g
tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, knižničné pečiatky
12,90 € PREDANÉ
*trsos* in *H-parap*L
Moderna vetva vývoja
Neuveriteľné pokroky vedy a priemyslu v druhej polovici 19. storočia boli pre ľudstvo zdrojom dosiaľ nepoznaných nádejí. Na druhej strane ich dopad na sociálnu situáciu znamenal bezprostrednú hrozbu, čo si vyžadovalo naliehavé riešenie.
Všetky tieto optimistické a súčasne pesimistické problémy mali predovšetkým materiálny charakter - vychádzali z reality vývoja. Konzervatívne živly nechceli uznať vývoj a nový poriadok vecí a od začiatku sa proti nemu tvrdo postavili, a to v politike aj v umení. V politike sa tradičné monarchistické režimy po prvom otrase zjednotili vo Svätej aliancii. V umení sa stal klasicizmus postupne taký skostnatený, že napokon vyústil do oficiálneho akademizmu. V oboch prípadoch konzervativizmus vyzdvihoval oproti novej realite akúsi „ideálnu" koncepciu, t. j. súhrn pravidiel starého poriadku. Tento poriadok postupne zanikal, podobne ako agrárna organizácia spoločnosnosti ustupovala novej, dosiaľ neznámej priemyslovej organizácii.
Vychádzame z predpokladu, že človek žijúci v určitom čase na určitom mieste premieta spoločné stanoviská svojej epochy sformované hmotnými, morálnymi, ekonomickými, sociálnymi a duchovnými vplyvmi do ideologických i umeleckých systémov. Umelcova individualita dáva tomuto smerovaniu všeobecnejšiu a trvalejšiu platnosť rozsahom a intenzitou svojho prejavu.
V umení 20. storočia nachádzajú všetci kritici nové smerovanie k radikálnej revízii nadobudnutých hodnôt a snahu rozvinúť výtvarnú produkciu na základe princípov, ktoré sú postupom rokov čoraz odvážnejšie. Ako sme spomenuli, 19. storočie malo oficiálne umenie prežívajúce v opakovaní starých vzorov, ktoré sa od obdobia romantizmu prejavovalo určitým ústupom uznávaného systému foriem. Smerovanie k novému i ústup uznávaného systému foriem sú príznaky hlbokej zmeny ľudskej mentality. Tieto zmeny sprevádzajú koniec pôdohospodárskej civilizácie, ktorá sa od predhistórie prispôsobovala prírode, jej pravidelnému rytmu, večnému striedaniu ročných období. Celá estetika tejto civilizácie sa opierala o úctu k existujúcej skutočnosti, až sa pôdohospodárska civilizácia stala synonymom samotnej civilizácie.
Každá civilizácia je systémom, ktorý organizuje, nastoľuje poriadok a robí zrozumiteľným život i svet. Tento poriadok potom starne a mení sa buď na strnulý akademizmus, alebo sa uvoľňuje a podlieha slobodným, novým impulzom života.
Zásadná zmena nastala v 18. storočí, keď sa začali presadzovať nové energetické zdroje. Túžba vytvárať nové, silnejšie energie a nielen zbierať plody, ktoré dávala príroda, otvorila cestu čoraz závratnejším objavom. Od pary a elektriny k atómovej energii. Stroj umožnil nevídane zvýšiť produktivitu, ale aj podnietil vznik novej sociálnej triedy - proletariátu. A anticipoval aj ďalší element - rýchlosť, ktorá pretvorila podmienky ľudskej existencie. Od začiatku 19. storočia - od bežcov a jazdcov na koňoch sa rýchlosť stupňovala, až sa dostala za hranicu zvuku.
Pod náporom zmeneného životného rytmu sa rozpadal starý sociálny poriadok spočívajúci na mestských pôdohospodárskych tradíciách. Mesto začalo pohlcovať vidiek a pretvárať roľníkov a remeselníkov na proletariát. Uprostred hlbokých otrasov hľadá ľudstvo nový poriadok, prispôsobený jeho potrebám a úlohám, v ktorom sa filozofia i veda usilujú o nové výklady sveta. Chcú zachytiť tok života v priamom „existencionálnom" stave, v odvážnejšom uvoľňovaní prvotnej - nukleárnej energie.
