LUNDKVIST, ARTURDŽINGISCHÁNOVO MOCNÁRSTVO
ZBOJNÍKOV OSUD
Pravda, Bratislava, 1976
edícia Knižnica laureátov Leninovej ceny
preklad Jaroslav Kaňa
doslov Jaroslav Kaňa
prebal Oto Takáč
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
75-087-76
beletria, román, história, literatúra švédska,
488 s., slovenčina
hmotnosť: 529 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,00 €
*zukol5* in *H-parap*R4
Artur Lundkvist (narodil sa 3. 3. 1906) je svojrázna a výrazná postava švédskej literatúry. Je nielen autorom početných básnických zbierok, priekopníckych obsahom i formou, ale aj viacerých románov, cestopisov a esejí.
Tvorba tohto spisovateľa nie je síce na Slovensku celkom neznáma — roku 1963 vyšiel jeho úspešný, do mnohých jazykov preložený cestopis Vulkanický kontinent — no predsa je najvyšší čas, aby sme sa s jeho dielom zoznámili širšie. Do zväzku, ktorý predkladáme čitateľovi, sme zaradili dva historické romány z najnovšieho obdobia autorovej tvorby — Džingischánovo mocnárstvo a Zbojníkov osud.
V centre prvého románu stojí Džingischán, obávaný mongolský dobyvateľ z druhej polovice dvanásteho a prvej polovice trinásteho storočia, človek veľkých protikladov, geniálny vojvodca i primitívny divoch zároveň, v štátnických veciach hlboko intuitívny, pritom negramotný, muž energický, činorodý, ale i krutý a bezohľadný.
V Zbojníkovom osude Lundkvist načiera do dejín vlastného národa, oživuje veľmi zaujímavé obdobie mocenských bojov medzi Švédskom a Dánskom v sedemnástom storočí, keď vzbĺklo veľké ľudové povstanie.
Artur Lundkvist každou svojou knihou dokazuje, že je majstrom umeleckého slova. Zostáva aj v próze básnikom a všetko, čo napísal, je poznačené príklonom k lyrike. Jeho básnické videnie sveta ozvláštňuje i Džingischánov život, obdobie, keď žil, k nám dolieha ako starobylá pieseň. A Zbojníkov osud, ktorý sám autor nazval v podtitule prozaickou baladou, je po stránke kompozičnej i štýlovej príkladom, ako možno oživiť isté historické formy bez toho, aby sa zotrel súčasný charakter literárneho diela. Obe knihy zostávajú napriek baladickosti a historickej štylizácii výpoveďou angažovaného človeka dvadsiateho storočia.
Artur Lundkvist je nielen veľkým umelcom, ale aj popredným bojovníkom za mier. Roku 1958 bol poctený Leninovou cenou. Veríme, že oba romány, ktoré sme od Artura Lundkvista zaradili do Knižnice laureátov Leninovej ceny, svojou dramatičnosťou strhujúcimi opismi prírody, jadrnou rečou a poznávacou hodnotou bude pre našich čitateľov ozajstným umeleckým zážitkom.
Cvála, cvála, cvála po stepiach, konské kopytá bubnujú o zem, šustí vyschnutá tráva, štrkoce piesok, praskajú kamene a slaná kôra, cíti dusivý prach, slnko páli a putuje pomaly po oblohe, kým jazdec cvála akoby na mieste, prekonáva cestu, ktorá nevedie nikam, ako víchor, čo stojí na mieste, deň, ktorý sa pomaly krúti od začiatku do konca sťa telo zvieraťa opekané na ražni nad ohňom,
mení koňa. opäť a opäť mení koňa, zadychčaného, potom zmáčaného behúňa mení za iného, niekoľko krátkych zastávok, požuje pásik sušeného mäsa alebo rozmočí vo vode trochu syra, ak má vodu, a voda má ustavične príchuť moču a v ústach trpkosť paliny, cvála, cvála deň za dňom, noci prinášajú olovenoťažký spánok, akoby padal do bezodnej hĺbky alebo v predstavách ustavične cválal, neprestajne a bez konca,
cvála, cvála, zem ubieha pod ním, nejasne sa marí cez prach, oči má takmer zavreté, akoby uháňal medzi mrakmi na oblohe, zem už nie je zemou, je len priestorom, vzdialenosťou, a vzdialenosť nie je nič iné ako čas, ktorý ubieha, cvála deň za dňom od jedného mesačného splnu k druhému opäť a opäť, čas, ktorý možno zmerať len vzdialenosťou a vzdialenosť časom a rovnako neskutočné je to i ono,
a únava, smäd, hlad, utrpenie a námaha, to sú ich sprievodcovia, čo ich vždy sledujú ako vlastné tiene, takí zvyčajní, že sa takmer stali neviditeľnými, olovenoťažké údy, spotené telo, stekajúci pot, bolesť samotnej kostry pod mäsom, ale vôľa ich neúprosne poháňa, nie ako svištiaci bič nad hlavou, ale ako hybná sila v ich vnútri, každú myšlienku odvial vietor, zostáva len sila, ktorá ich ženie vpred, cválať, cválať, a po nekonečných rovinách nakopené vrchy, čierne, červené ako mäso alebo s bielymi škvrnami od piesku či snehu, priesmyk s mrazivým vetrom, pot mrzne na tvári a šaty mení na ľadový pancier, kostry zahynutých čried sú ako zvyšky lesa, mužom i koňom sa púšťa krv z nosa a jazykom si oblizujú krv, aby nevyšla navnivoč, kone s doráňanými nohami krívajú a zanechávajú v snehu krvavé stopy, kopytá im ovíjajú remencami z koží padnutých koní,
a príde noc, keď sa vojaci i kone zakopú bok po boku do snehu, ráno, keď koňom otvoria na stehnách šľachy a pijú teplú krv a smäd po slanej chuti krvi uhasia snehom rozpusteným v ústach, pijani krvi, žráči snehu, tak zdolávajú vrchy a cválajú ďalej, cválajú, cválajú, cválajú.
To je jeden z Chánových snov, ktoré sa mu často vracajú.
A tento sen rozpráva Chán svojmu dôvernému šamanovi Kokekuovi:
„Cválam po stepi, sedím sklonený nad koňom a vidím, ako podo mnou ubieha zem, ponáhľam sa a cesta je ďaleká, iní jazdci cválajú vedľa mňa a za mnou, počujem to i cítim, no nevidím ich.
Tu padne hlava, akoby sťatá samotnou rýchlosťou, gúľa sa predo mnou a pod kopytá môjho koňa, zazriem len, že je neobvykle veľká, najmenej dvojnásobne veľká ako obvyklá hlava, a krv prúdi z useknutého hrdla, jazyk sa pohybuje v otvorených ústach a oči sa tisnú z jamôk.
Obzriem sa po jazdcovi vedľa seba; to on stratil hlavu, ale cvála ďalej, akoby nič nespozoroval, krv sa mu valí z useknutého krku a steká v dlhých prameňoch po tele i po koňovi.
.............................................................................
... posledná veta ...
Namiesto románu som sa pokúsil zostaviť súvislú
kroniku, zjednodušenú a štalizovanú ako drevorez alebo ľudová balada.
