CRONIN, A. J.KĽÚČE OD KRÁĽOVSTVA
(The Keys of the Kingdom)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Tvorba národov
preklad Viera Bukvová-Daxnerová
obálka Milan Vavro
2. vydanie, 45.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra škótska,
316 s., slovenčina
hmotnosť: 427 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,80 €
*zukol5* in *H-par*R4
Archibald Joseph CRONIN, známy anglický románopisec, narodený roku 1896 v Škótsku, nie je pôvodným povolaním spisovateľ, ale lekár. Spočiatku pracoval v niekoľkých nemocniciach, potom si otvoril v Južnom Walese súkromnú prax a r. 1924 sa stal zdravotným inšpektorom anglických baní. Sám fáral do vyše päťsto baní, aby preskúmal tamojšie zdravotné pomery a ochranné zariadenia. Svoje smutné skúsenosti z tohto obdobia spomína v románe Citadela, v diele, ktoré neskôr založilo autorovi svetovú slávu. Croninov kritický tón z Citadely sa však v románe Kľúče od kráľovstva zmenil na zhovievavý a chápavý.
Šľachetný misionár Francis Chisholm hľadá v ľuďoch krásu a dobrotu srdca, neposudzuje veriacich podľa príslušnosti k tej či onej cirkvi, lež podľa ich vlastností a skutkov. Pravda, nestretáva sa vždy s pochopením tých, čo lipnú na slove a forme, a dostane sa mu odsúdenia aj od vlastných predstavených, no na druhej strane milujú ho a ctia si ho všetci trpiaci a utláčaní, ľudia jednoduchí a úbohí.
Kľúče od kráľovstva sú pre misionára kľúčmi k ľudskej duši a k raju tu na zemi — a dostanú ich všetci, ktorí nie slovami, ale činmi bojujú za to, aby bolo čo najmenej chudobných a nešťastných.
Takéto je krédo románu, ktorý svojho času patril k najprekladanejším a najčítanejším anglickým dielam a ktorý vyšiel po vojne aj v slovenčine. Veríme, že naši čitatelia opäť uvítajú nové vydanie tohto úspešného románu od úspešného spisovateľa.
Školu rozšírili a k budove pristavili nový detský domov. Kúpili dve susedné zavodnené polia, kde zariadili novú vzornú farmu s chlievami pre prasce, s maštaľami pre kravy a výbehom pre kury, po ktorej hrdo chodila Marta na tenkých nohách v drevákoch, oblečená v habite, rozhadzovala kurencom kukuricu a veselo vykrikovala po flámsky.
Jeho farnosť mala teraz dvesto oddaných duší a ani jedna nekľačala pred jeho oltárom pod nátlakom. Sirotinec sa zväčšil trojnásobne a niesol prvé ovocie jeho trpezlivej prezieravosti. Staršie dievčatá pomáhali sestrám okolo mladších, niektoré z nich boli už novickami, iné už onedlho budú môcť ísť do sveta. Vlani na Vianoce vydal najstaršiu, devätnásťročnú, za roľníka z dediny Liu. Trochu žalostne sa usmial nad dôsledkami svojej predvídavosti. Keď bol na pastierskej ceste v Liu - bola to šťastná a veselá výprava a vrátil sa z nej len minulý týždeň - nevesta mu so sklonenou hlavou povedala, že čoskoro bude musieť zase prísť na krst.
Ako si prekladal ťažkú nádobu s medom z pleca na plece, poláskala ho vetvička jazmínu na líci. Teraz to bol trocha prihrbený, nízky, asi štyridsaťročný človek, s hlásiacim sa reumatizmom v zhyboch. Zriedkakde bola záhrada taká krásna: i za toto ďakoval Márii-Veronike. Hoci sa mohol pýšiť, že má obratné ruky, predsa ani zďaleka nemohol tvrdiť, že je dobrým záhradníkom. Ale ctihodná sestra predstavená prejavila neodškriepiteľnú zručnosť v záhradníčení. Semiačka došli z jej domova, z Nemecka, zväzočky vrúbikov boli starostlivo zabalené vo vrecovine. V listoch prosila o taký štiepok a zas onaký, a potom sa rozleteli do povestných záhrad v Kantone a Pekingu - ako jeho biele holuby, prítulné a domácke. Táto krása, čo ho obklopovala, táto slncom presvietená svätyňa, oživená štebotom a bzukotom, to bolo jeho dielo.
Ich priateľstvo sa podobalo tejto krásnej záhrade. Keď večierkom vyjde na prechádzku, iste ju tu nájde pracovať v hrubých rukaviciach, rezať plné biele pivónie, ktoré tu voľne rastú, priväzovať klematis, polievať zlaté azalky. Tu si krátko pohovoria o udalostiach dňa. Niekedy nehovoria. A keď do záhrady priletia svätojánske mušky, oni budú už dávno preč -každý si pôjde po svojom.
Keď prechádzal hornou bránkou, videl ísť v rade deti na dvor. Usmial sa a poponáhľal sa. Sedeli v novom prístavku vedľa spálne za nízkym stolom, dva rady belasých chrbátikov a lesklých žltých tvárí s Máriou-Veronikou na jednom konci a s Klotildou na druhom. Marta pomáhala novickám nakladať pariacu sa ryžu do radu belasých misočiek. Anna, ktorú našiel v snehu, teraz driečne dievča, rozdávala mištičky s pošmurnou, chladnou zdržanlivosťou.
Keď vstúpil, hluk utíchol. Pohľadom zahanbeného chlapca pozrel na ctihodnú sestru predstavenú, akoby prosil o prepáčenie, a víťazne postavil hrniec na stôl.
„Čerstvý med, deti! Veľká škoda. Viem, že z neho nikto nechce! “
Hneď sa ozval škrekľavý protest, sťa vreskot opičiek. Zadržiavajúc smiech, smutne pokýval hlavou na najmladšieho drobného trojročného mandarína, ktorý sedel, olizoval lyžičku a pomaly sa knísal na malom zadočku.
„Nemôžem veriť, že by dobré dieťa mohlo byť takéto náramne nespôsobné. Povedz mi, Symforien - " Bolo úžasné, že noví konvertiti dávali svojim deťom tie najčudnejšie mená svätých - „povedz mi, Symforien... čo by si ty radšej, učiť sa katechizmus, a či jesť med? “
„Med! “ zasnene odvetil Symforien. Potom pozrel na ohromnú vráskavú tvár pred sebou. Zdesil sa vlastnej smelosti, rozplakal sa a spadol z lavice.
Otec Chisholm zdvihol dieťa. „No tak! Veď si ty dobrý chlapec, Symforien. Pán Boh ťa má rád. A preto, že si hovoril pravdu, dostaneš dupľovanú porciu medu. “
Cítil na sebe karhavý pohľad Márie-Veroniky. Išla hneď za ním ku dverám a zašepkala: „Otče... musíme udržiavať disciplínu! “ Ale dnes - zdalo sa mu to tak dávno, čo stál vonku pred školskou budovou ustarostený, nešťastný, a bál sa porušiť chladné nepriateľské ovzdušie - nič nemohlo zmeniť jeho správanie sa k deťom. Jeho náklonnosť k nim bola vždy až prehnaná, bolo to, ako on hovoril, jeho patriarchálne privilégium.
Ako očakával, Mária-Veronika sa k nemu pridružila, no hoci mala čelo neobyčajne zamračené, nekárala ho.
