DRUON, MAURICEPREKLIATI KRÁLI III.
JED V KRÁĽOVSKEJ KORUNE
(Les Rois Maudits: Les Poisons de la Couronne)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1984
edícia Retro (34)
preklad Mária Kosová
obálka Ján Krížik
3. vydanie, 50.000 výtlačkov
13-72-063-84
beletria, román, literatúra francúzska
182 s., slovenčina
hmotnosť: 170 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
0,80 €
*zukol5* in *H-parap*L2
Neapolská princezná Clémence, ktorá ako nástroj politických záujmov zaujala kráľovské lôžko po Margaréte Burgundskej, zahrdúsenej kráľovnej, nedočkala sa vo Francúzsku dlhého a šťastného panovania. Do roka sa stáva vdovou. Ľudovít X. v čase túžobne očakávaného potomka, ktorý sa má o pät mesiacov narodiť, zomiera otrávený, zanechávajúc vzbúrené provincie, prázdnu pokladnicu a otrasený kráľovský stolec.
Vidlička a kľačadlo
So zdvihnutou bradou a s úsmevom, v plášti podšitom kožušinou, prehodenom na nočnej košeli, vstúpil Ľudovít X. do komnaty.
Počas večere spozoroval, že kráľovná je mimoriadne mrzutá, odmeraná, skoro neprítomná, len oneskorene reaguje na prednesené návrhy a sotva odpovedá na slová adresované jej, ale veľmi sa tým neznepokojoval. „Ženy podliehajú zmenám nálady, ” vravel si, „dar, čo jej nesiem, ju iste rozveselí. ” Hašterivec bol totiž z tých manželov s nedostatkom predstavivosti, ktorí majú obmedzenú mienku o ženách a myslia, že všetko sa dá vyriešiť darmi. Prišiel teda. tváriac sa čo najmilšie, v ruke držal malé podlhovasté puzdro.
Trochu bol prekvapený, keď videl, ako Clémence kľačí na kľačadle. Obyčajne svoje večerné pobožnosti skončila pred jeho príchodom. Dal jej znamenie rukou, čo značilo: „Nedajte sa vyrušovať, pokojne sa domodlite... ” a ostal na druhom konci izby, držiac v prstoch puzdro.
Minúty ubiehali; išiel si po dražé do misky, ktorá bola vedľa postele, a prehltol ho. Clémence ešte stále kľačala. Ľudovít sa k nej priblížil a zbadal, že sa nemodlí. Dívala sa naňho.
- Pozrite, moja drahá, - vravel, - pozrite, aké mám pre vás prekvapenie. Och! To nie je šperk, to je skôr zvláštnosť, vynález zlatníka. Pozrite...
Otvoril puzdro a v ňom sa objavil dlhý svietiaci predmet s dvoma hrotmi. Clémence náhle uhla na kľačadle dozadu.
- Ach, moja drahá! - zvolal so smiechom Ľudovít, - vôbec sa nebojte. Tým sa neporaníte. Je to malá vidlička na hrušky. Pozrite, aká je to dômyselná práca.
Na kľačadlo položil vidličku s dvoma veľmi ostrými oceľovými hrotmi, ktoré vyčnievali z puzdra zdobeného slonovinou a zlatom.
Nezdalo sa, že by kráľovná javila o predmet veľký záujem alebo oceňovala jeho novotu. Ľudovít sa cítil sklamaný.
- Objednal som to osobitne cez Tolomeiho u jedného zlatníka vo Florencii. Vraj je len päť takých vidličiek na svete, a chcem, aby jedna z nich patrila vám, aby ste si nezašpinili svoje krásne prsty, keď jete ovocie. To je skutočne dámsky predmet; chlapi by sa nikdy neodvážili, ani by nevedeli použiť taký cenný predmet, iba môj švagor z Anglicka má takú vidličku, ako mi rozprávali, a nebojí sa posmechu, keď ju používa pri stole.
Myslel si, že poslednými slovami ukáže svoju duchaplnosť, a očakával úsmev. Ale Clémence sa nepohla z kľačadla a uprene hľadela na muža. Ešte nikdy nebola krajšia, dlhé vlasy jej siahali až po pás.
Ľudovít pokračoval:
- Ach, messer Tolomei mi práve oznámil, že jeho mladý synovec, ktorého som poslal s Bouvillom po vás do Neapola, sa už cíti zdravý; čoskoro nastúpi cestu do Paríža; v každom liste opisuje svojmu strýkovi, aká ste boli k nemu láskavá.
Nedostal odpoveď.
„Ale čo jej je? ” rozmýšľal; „mohla by mi povedať aspoň ďakujem. ” Keby to bola iná osoba, a nie Clémence, bol by už vzbĺkol od zlosti. Nechcel vidieť svoje šťastie tak rýchlo zakalené rodinnou scénou. Ovládol sa a urobil ďalší pokus.
- Pevne verím, že veci v Artois sa upravia, - vravel ďalej. - Situácia sa dobre vyvíja. Schôdza v Compiégne, na ktorú ste ma láskavo sprevádzali, priniesla výsledky, aké som očakával, a zakrátko vynesiem rozhodnutie. Všetko ma upokojuje, keď ste vy pri mne.
- Ľudovít, - nečakane povedala Clémence, - akým spôsobom zomrela vaša prvá manželka?
Ľudovít sa naklonil dopredu, akoby ho udreli po krížoch, a chvíľu na ňu zdesene pozeral.
- Margaréta je mŕtva... mŕtva, - vravel, rozhadzujúc rubmi, - zadusila sa pri zápale pľúc, tak mi povedali.
- Ľudovít, môžete mi odprisahať na Boha...
Prerušil ju zvýšeným hlasom.
- Čo chcete, aby som odprisahal? Nemám čo odprisahať. Čo tým sledujete? Čo chcete vedieť? Povedal som vám, čo som vedel, a prosím vás, aby ste sa s tým uspokojili; netreba vám vedieť viac.
Začal chodiť sem a tam po izbe, čaptajúc ako kačica. Vo výstrihu nočnej košele bolo vidieť, ako mu stmavel krk; veľké oči sa mu rozsvietili znepokojujúcim svetlom.
.....................................................................................................
... posledná veta ...
Osudy Francúzska boli
na týchto troch cestách.
