HERRIOT, JAMESKEBY TAK VEDELI HOVORIŤ
(If only They Could Talk)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1995
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (574)
preklad Zuzana Vilikovská
obálka Jozef Pernecký
1. vydanie
ISBN 80-220-0634-3
beletria, román, literatúra anglická,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g
tvrdá väzba s prebalom
Keby tak vedeli hovoriť, úvodný román z voľne na seba nadväzujúcich próz britského spisovateľa Jamesa Herriota, ktoré dnes poznajú čitatelia na celom svete, sa konečne dostáva i do rúk slovenského čitateľa. Postava zverolekára, ktorého vedie predovšetkým túžba pomáhať trpiacim zvieratám, jeho očarenie z ustavične sa opakujúceho zázraku zrodu nového života takisto ako láska k drsnému, no prekrásnemu yorskhirskému vidieku, kde sa usadil, tvoria jadro príbehov, vychádzajúcich v miliónových nákladoch. Rozkošné postavičky čudáckych farmárov či svieži portrét bohatej dobrodinky pani Pumphreyovej, majiteľky pekinského psíka Trickiho Woo, prinášajúcej do neľahkého života zverolekára svetácky lesk blahobytu, či nezabudnuteľná atmosféra pôvabného domu Skeldal House, kde sa čerstvý absolvent ubytuje u svojho zamestnávateľa, rozmarného Siegfrieda Farnona a jeho bohémskeho brata Tristana, to všetko vytvára svet plný farieb a vôní, s ktorým sa čitateľ len ťažko lúči.
Britský spisovateľ James Herriot (vl. menom James Alfred Wigh) debutoval ako zrelý pätdesiatnik. Jeho romány zo života zverolekára inšpirované vlastným poznaním dosiahli miliónové náklady na celom svete a ich televízne spracovanie patrí k najpopulárnejším seriálom vo Veľkej Británii. Narodil sa r. 1916, po skončení vysokej veterinárnej školy v Glasgowe nastúpil na prax v mestečku Thirk v yorkshirskom grófstve. Tam sa aj usadil a s výnimkou niekoľkých rokov, ktoré strávil v službe vo vojenskom letectve, ho už nikdy neopustil. Viedol tu až do svojej smrti. r. 1995 pokojný rodinný život, venoval sa literárnej tvorbe a záľubám - hudbe a dlhým prechádzkam so svojimi psami po milovanom kraji.
Keď som vošiel, slečna Harbottlová sedela so zvesenou hlavou nad prázdnou pokladničkou; vyzerala, akoby ju boli olúpili. Išlo o novú lesklú čiernu škatuľu s nápisom „Drobná hotovosť" vytlačeným navrchu bielymi písmenami. Vnútri ležala červená knižočka s príjmami a výdavkami, zaznamenanými v úhľadných stĺpcoch. Ale nijaké peniaze.
Mohutné plecia slečny Harbottlovej ovisli. Nehlučne chytila červenú knižočku medzi ukazovák a palec a osamelá šesťpencová minca sa vykotúľala spomedzi stránok a cinkla o dno škatule. „Znovu v nej bol, " zašepkala.
V chodbe sa ozvali kradmé kroky. „Pán Farnon! " zavolala. A mne povedala: „To je ozaj absurdné, ako sa ten chlap stále pokúša preplaziť popri dverách. "
Siegfried sa všuchtal dnu. Niesol žalúdočnú sondu a pumpu, z vreciek sa mu vydúvali fľaštičky s kalciom a prístroj na nekrvavú kastráciu sa hojdal v druhej ruke.
Veselo sa usmial, ale ja som videl, že je nesvoj, nielen kvôli bremenu, ktoré niesol, ale aj kvôli mizernej taktickej pozícii. Slečna Harbottlová si postavila písací stôl do rohu šikmo oproti dverám a on musel prekonať dlhý úsek koberca, aby sa k nej dostal. Z jej hľadiska to bolo strategicky dokonalé. Z kúta videla každučký centimeter veľkej miestnosti, aj do chodby, keď boli dvere otvorené, a aj von na prednú ulicu z okna po svojej ľavici. Nič jej neuniklo - bola to pozícia moci.
Siegfried pozrel nadol na hranatú postavu za stolom. „Dobré ráno, slečna Harbottlová, môžem vám nejako pomôcť? "
Sivé oči sa blýskali za okuliarmi v zlatom ráme. „To teda môžete, pán Farnon. Môžete mi vysvetliť, prečo ste znovu vyprázdnili moju pokladničku na drobné. "
„Och, prepáčte. Včera večer som sa hrozne ponáhľal do Brawtonu a zistil som, že mi chýbajú nejaké peniaze. Naozaj som sa nemal kam inam obrátiť. "
„Ale pán Farnon, za tie dva mesiace, čo som tu, sme tým prešli už aspoň desať ráz. Načo je celé moje úsilie viesť perfektné záznamy o peniazoch praxe, ak ich stále kradnete a míňate? "
„Zrejme som si na to zvykol za starých dobrých krčahových čias. Nebol to zlý systém, fakt. "
„Nebol to nijaký systém. Bola to anarchia. Tak nemôžete viesť živnosť. Ale toto som vám už opakovala toľkokrát a vždy ste mi sľúbili, že zmeníte svoje zlozvyky. Mám pocit, že som už s rozumom v koncoch. "
„Z toho si nič nerobte, slečna Harbottlová. Vyberte ešte niečo z banky a dajte si to do pokladničky. Tým to bude vybavené. " Siegfried pozbieral konce žalúdočnej sondy z dlážky a obrátil sa na odchod, no slečna Harbottlová si varovne odkašľala.
„Ešte jedna či dve záležitosti. Mohli by ste sa láskavo pokúsiť dodržať ďalší sľub, že každý deň zapíšete do knihy svoje vizity aj s cenami? Už prešiel takmer týždeň, odkedy ste urobili posledný zápis. Ako môžem vymáhať účty prvého v mesiaci? To je zo všetkého najdôležitejšie, ale ako môžete odo mňa očakávať, že to budem robiť, keď mi v tom bránite? "
„Áno, áno, je mi to ľúto, ale čaká ma záplava pacientov. Naozaj už musím ísť. " Bol na polceste ku dverám a hadička sa začala rozmotávať, keď znovu začul zlovestné odkašľanie za chrbtom.
„A ešte niečo, pán Farnon. Stále neviem rozlúštiť vaše písmo. Tieto lekárske termíny sú dosť ťažké, takže prosím, dajte si trochu záležať a neškriabte ako kocúr. "
„V poriadku, slečna Harbottlová. " Urýchlil svoj odchod na chodbu, kde si pripadal v bezpečí a pokoji. Vďačne klopkal po dlaždiciach, keď ho dobehlo známe zahrmenie. Vedela poslať ten zvuk prekvapivo ďaleko tým, že mu dodala akési napätie, a bol v tom rozkaz, ktorému sa nedalo vyhnúť. Počul som, ako šéf unavene ukladá sondu a pumpu na dlážku; fľaštičky s kalciom sa mu určite zarývali do rebier, lebo som počul, že skladá aj tie.
Znovu sa dostavil pred stôl. Slečna Harbottlová zakývala naňho prstom. „Kým vás tu mám, rada by som spomenula ďalší problém, čo ma trápi. Pozrite sa na túto dennú knihu. Vidíte všetky tieto spinky, trčiace zo stránok? Všetko sú to otázky - musí ich byť niekoľko desiatok - a ja som uviazla na mŕtvom bode, kým mi ich
...............................................................................................
... posledná veta ...
A vedia sa na tom všetkom aspoň zasmiať?
