ONDREJOV, ĽUDOPRÍHODY V DIVOČINE
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1956
edícia Krídla
ilustrácie Ľubomír Kellenberger
2. vydanie (vo vyd. SS 1.), 6.400 výtlačkov
beletria, dobrodružné, knihy pre deti, literatúra slovenská,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 582 g
tvrdá väzba (dobová preväzba)
stav: používaná, knižničné pečiatky
1,00 €
*bib19* in *H-parap*R4
Začal sa zápas, aký ľudské oči len málokedy môžu vidieť. Pavián sa bránil zubami-nechtami, leopard ho driapal labami a zahrýzal sa mu do krku hlbšie a hlbšie. Prevaľovali a metali sa po zemi, že nebolo možno rozoznať, ktorý z nich je mocnejší a ktorý vyjde živý z tohto zápasu.
Chcel by som vidieť človeka, ktorý by sa bol odvážil hľadieť na ten strašný zápas bez primeranej a bezpečnej zbrane v rukách. Ani ja som nevydržal — priznám sa. Len čo som sa spamätal, pustil som sa skokom ku kolibe. Hneď vtedy som mal príležitosť presvedčiť sa, aká dobrá vec je vykosený a vyčistený chodník. Nohy sa pohybujú voľne, nič ich nezachytáva, človek si letí ako vo vetre.
Koliba bola prázdna. Tanganiku v nej nebolo. Kam sa mi ten človek podel?
Schytil som pušku a utekal naspäť na bojište. Vražedný boj dvoch zvierat, ktoré som mal v láske azda najmenej zo všetkých živých tvorov na svete, naplnil ma akýmsi hnevom. Mal som vôľu oboch zastreliť, a tak ich potrestať.
Na moje veľké prekvapenie časť paviánov sa vrátila k svojmu napadnutému druhovi. Boli to samí veľkí a starí samci; samice a mláďatá ostali opodiaľ pri lese a odtiaľ pozerali, prichystané, v každej chvíli na útek, ako sa zápas skončí.
A tu som videl zápas ešte ohavnejší, ako bol predošlý. Starý napadnutý pavián, dohryzený a dokrvavený, ležal na zemi a vydával ryčaniu podobné strašné hlasy. Leopard ho nepopúšťal, škrtil a driapal ho, pritom sa z času na čas oháňal labami proti ôsmim paviánom, ktorí ho napádali od chrbta. Raz jeden, raz druhý samec sa hodil na leoparda, zaťal do neho svoje silné zubiská a rýchlo odskočil. Leopard krvácal, potriasal sa, zdalo sa, že ustáva. Jeho pohyby boli čoraz pomalšie a nevládnejšie.
Nemohol som streliť. Svedomie mi nedalo. Čosi mi našepkávalo, že sa zúrivci potrestali sami. Boj dobojujú, ale azda obaja zahynú.
Ešte jeden zo samcov skočil na leoparda, zaťal sa mu zubami do kože a strhol ho z umierajúceho paviána. A vtedy, napodiv, leopard už iba zasipel, akoby to urobila velikánska mačka, obrátil na útočníka svoje ohnivé, zlovestné oči, ale neskočil za ním, ani zuby naň nevyceril. Nevládne fučiac a vrčiac, začal sa ťahať k lesu, na tú stranu, odkiaľ bol vybehol. Odchádzal ako smrteľne ranené zviera, ktoré už cíti obstávať smrť okolo seba. Staré paviány ho odprevádzali so zúrivým štekotom.
— Ale teraz už bude dosť tých mrzkých kúskov! Practe sa mi z očí, potvory psohlavé! — skríkol som na paviány a vystrelil do povetria.
Hneď boli v lese, len sa tak za nimi tráva rozvinila. Pobrali sa práve na opačnú stranu, ako liezol leopard. Ešte i priškrtený a polomŕtvy pavián sa zdvihol zo zeme a potácavo sa vliekol za nimi.
— Nezájdeš ty ďaleko, — myslel som si, pozerajúc na krvavé stopy, ktoré zostávali po ňom. — Leopard ťa usmrtil. Onedlho ťa objíme tma pod stromami pralesa; vydýchneš naposledy a tvoj zápas sa navždy skončí.
Obrátil som sa ku kolibe; Tanganika mi už prichádzal naproti. Bezstarostný a usmiaty. Nič nevedel o tom, čo sa odohralo pred mojimi očami.
Vysvitlo, že bol zháňať ovocie i mladých vtákov, aby sme mali zásobu na horšie časy, ak by sa náhodou zadaždilo.
...................................................................................................................
... posledná veta ...
Na znak svojej veľkej vďačnosti venujem mu túto knihu.
