FOGLAR, JAROSLAVZÁHADA HLAVOLAMU
(Záhada hlavolamu)
Mladé letá, Bratislava, 1970
preklad Peter Glocko
ilustrácie Oto Lupták
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
66-146-70
beletria, román, literatúra česká, dobrodružné, knihy pre deti,
196 s., slovenčina
hmotnosť: 342 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, chrbát poškodený
8,00 € PREDANÉ
*H-bar*FR
„Bohuš! “ vykríkol prekvapene Mirko a všetci obstali slabošského chalana.
„Áno, Bohuš! “ prisvedčil zlomene polapený. „Som stratený, som celkom stratený — — keby tu tak bol Dlhé Bidlo... “ kvílil, ale vzápätí sa začal vzpierať, pľuť, škriabať, kopať a vykrikovať:
„Pustite ma — čo ma držíte? Ihneď ma pustite, počuli ste — zlodeji — a nenadávajte, ááno? Nažalujem na vás, budem kričať a pán domáci vás načapá v záhrade. Viete, že sem nesmiete! Tak ma pustite, kto ma to škrtí, bééé —“
„Nerev! “ zarazil Mirko rázne Bohušov vodopád slov a začínajúci brekot. „Nik ťa neškrtí, ved ťa držíme len za jednu ruku.
Si chalan alebo vyľakané šteňa? Hnus pozerať sa na teba! Ale nič sa ti nestane, keď nám vysvetlíš, čo si tu robil a čo vieš o tej trubke! “
„Naozaj ma pustíte? A nič mi neurobíte? “ poisťoval sa Bohuš.
„Slovo Rýchlych šípov platí! “ rozhorčil sa Jindra. „Len za pochybovanie by si zaslúžil dvadsaťpäť! “
„Dobre, poviem! Všetko poviem! “ šiel sa pretrhnúť samou ochotou Bohuš. A za cenu malého výprasku, ktorý by možno v opačnom prípade dostal, súkal jedno tajomstvo Bratstva mačacej paprče za druhým, hanebne a zbabelo zrádzajúc druhov.
„Viete —“ začal Bohuš, „po napísaní prvého TAM-TAMU ste sa čudovali, ako sa tak rýchlo dostali správy k Tónovi Plíhalovi do Dvorcov. To sme my, vlastne Štetináč, na rozkaz Dlhého Bidla! “ „Zaplatia nám to obaja! “ precedil cez zuby Jarko.
Bohuš pokračoval: „Potom sa naše Bratstvo dozvedelo, že niekde v Stínadlách je čierna mačka s bielymi tlapkami. To bolo niečo pre nás! Chceli sme ju mať. Dlhé Bidlo hovoril, že mačku zabijeme a každý dostane jednu pracku ako talizman a že ju budeme nosiť na krku. Ale nás je málo, tak sme sa do Stínadiel báli, viete? “
„To ste celí vy, zbabelci! “ uškeril sa Rýchlonôžka. Ale Bohuš bol Bohuš a Rýchlonôžkova poznámka sa málo dotkla jeho hrdosti.
Sypal ďalej:
„V tom čase už vychádzal vestník Dvorčanov Zberač. Dlhé Bidlo sa rozhodol do Zberača dodávať vyšpehované správy o Rýchlych šípoch a že by nám zato Zberač pomohol pri pátraní za mačkou v Stínadlách. A tak sme zaviedli do vašej klubovne železnú trubku ako odpočúvacie zariadenie a toho dňa, keď sme prvýkrát počúvali, rozprávali ste práve o kostolníkovi a o veciach, ktoré vám povedal o Tleskačovi! Nepočuli sme dobre, lebo ste hovorili potichu, ale všetko, čo sme zachytili, odniesli sme hneď Tónovi do Dvorcov. A tak s tým potom prišiel Zberač skôr ako váš TAM-TAM! “
„Už rozumiem! “ prerušil ho Mirko. „V tom to väzilo! Nemohli sme nikdy pochopiť, prečo má naše správy Zberač tak rýchlo, hoci pokrútené a neúplné. Tak Bratstvo mačacej paprče! “
„A my sme mysleli, aspoň prvýkrát, že správy od kostolníka prezradil Červenáčik! “ povedal trpko Jarko. „A keď vyzrádzanie neprestalo ani po jeho odchode, obávali sme sa, že je v klube ďalší zradca! “
„To viem, “ pochválil sa Bohuš. „Stopovali sme vás a počúvali pri tej ohrade. Ale veľa sme nepočuli, šepkali ste! “
„A len raz nemal správy Zberač skôr ako my, “ napadlo Jindru. „Pamätáte sa? Správy vyčítané z Tleskačovho denníka, ktoré sa k Zberačovi nedostali len preto, že sme čítali denník u nás v byte, lebo Rýchlonôžka nemal opravenú pec. Vtedy Bratstvu mačacej paprče odpočúvacie zariadenie nepomohlo! “
„To nás štvalo! “ priznal Bohuš. „A Tóno Plíhal nás podozrieval, že tajíme. Neveril, že sme čakali pri trubke pod vašou klubovňou až do noci a nadarmo.
Ale do Stínadiel sme sa so Zberačom predsa len niekoľkokrát dostali. Aj mačku s bielymi labami sme vypátrali. Ale pani, ktorej mačka patrila, poštvala na nás Vontov a mačku dodnes nemáme! Potom bolo Bratstvo v Stínadlách ešte raz bezo mňa na nejakej schôdzi v tom kostole. Dobre že som nešiel! Výprava vraj zle dopadla. Dlhé Bidlo sa dovliekol domov polomŕtvy.
Dnes som vás chcel počúvať sám, trochu viac som zavŕtal trubku do steny, narobilo to asi šramot, a tak som sa prezradil. No — a to je všetko! Ale teraz ma už pustite — čo ma držíte, všetko som povedal — pustite ma, nóó! “
..........................................................................................................
... posledná veta ...
"A tým slávnostne, stručne a skromne svoju
reč končím!"
