AMLINSKIJ, VLADIMÍRREMESLO
(Remeslo)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
edícia Nová sovietska tvorba
preklad Oľga Baginová
doslov Dušan Slobodník
ilustrácie Klára Šmídová
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
072-091-88 REM
beletria, román, literatúra ruská
264 s., slovenčina
hmotnosť 330 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,90 €
*zukol5* in *H-parap*R4
Vladimír Amlinskij v románe Remeslo pôsobivo vykresľuje umelecké dozrievanie a rast troch priateľov výtvarníkov od študentských čias až po zrelé tvorivé obdobie. Rozprávač Jurij Afanasiev sústreďuje pozornosť najmä na Borku Nikitina, rozporuplnú, a predsa najvýraznejšiu osobnosť z trojice. Na určitý čas ich priateľstvo naruší láska k pôvabnej gruzínskej dievčine Nore, ale spoločné nešťastie neskôr vráti vzájomné vzťahy do starých koľají. Rozprávač sa v retrospektívach vracia k zážitkom z detstva, k náhodným stretnutiam so zaujímavými ľuďmi, ktoré natrvalo ovplyvnili citlivú dušu budúcich výtvarníkov. Najdôležitejšiu úlohu pri formovaní ich umeleckého a občianskeho postoja zohráva profesor, Majster, ktorý sa svojou tvorbou i životnými názormi stáva pre nich trvalým vzorom. Majster sleduje prácu svojich žiakov i po skončení školy a jeho hodnotenia naďalej zostávajú pre nich tým najprísnejším kritériom umeleckej náročnosti.
Amlinského román nastoľuje rad závažných problémov týkajúcich sa umeleckej tvorby. Zaujme nielen autorovou dôkladnou znalosťou ruského výtvarného umenia, ale aj úsilím pochopiť zmysel a význam umenia pre človeka. Odhaľuje príčiny, ktoré umelca nútia bojovať za pravdu v každej situácii, podávať jedinečné svedectvá o sebe, svojom živote i o víťazstvách či omyloch doby.
VLADIMIR AMLINSKIJ - (1935), ruský sovietsky spisovateľ. Roku 1958 absolvoval scenáristiku na Všezväzovom štátnom filmovom inštitúte a v tom istom roku debutoval poviedkou Stanica prvej lásky. Ďalšie diela: Život Ernesta Šatalova (1968), Medzi ľuďmi (1973), Bratov návrat (1973), Zábavný park (1978), Remeslo (1983), Ospravedlnená bude každá hodina (1986).
Leningrad. Petrohrad. Piter.
Urobili sme si na tri dni voľno, bývali sme u jedného nášho spolužiaka na Litejnom prospekte v leningradskom komunálnom byte so zdobenými a ako nebo bledomodrými stropmi, s obrovskými oknami, v ktorých sa dlho zdržiavalo sivé petrohradské ráno.
Dôverne známe mesto. V tých časoch som ho miloval väčšmi než iné mestá, väčšmi než rodnú Moskvu.
Celé dni sme strávili v Ermitáži a v Ruskom múzeu.
Mojím bohom bol vtedy Nesterov. Polozabudnutý, v našich učebniciach stručne spomenutý a petitom vysádzaný, vtedy ho ešte len čakala nová oneskorená sláva, či dokonca módnosť.
Tri jeho portréty mi doslova učarovali: Portrét dcéry, Portrét Sergija Radonežského a najmä Odchod do kláštora.
V Odchode do kláštora je skryté tajomstvo, ktoré som nikdy neodhalil; rokmi som sa k nemu len priblížil, postúpil o krok bližšie. Je to tajomstvo premeny - nie osudu, ale premeny duše. Duša utrápená krivdou alebo možno aj omylom, takmer ušliapaná, ale súčasne schopná veľkého citu. Kto však potrebuje tento cit? Teraz hľadá pokoj.
Dlho som sa pohľadom vpíjal do tej nežnej mladučkej tváre, ktorá už poznala bolesť. Je zmierená, ale ešte čosi z minulosti, plné nádeje, v nej žije. Ale čo? Práve to je tajomstvo. Zdá sa, akoby chápala, že odchod do kláštora jej prinesie úľavu, no skôr je to pokus nájsť úľavu, pokus nájsť východisko. Tvár vyjadrovala aj strach pred životom, pred jeho nevyspytateľnosťou i odhodlanie pokoriť sa a slúžiť, ale aj skrytú obavu a neistotu, ako u dieťaťa, keď ho dávajú do sirotinca.
Pripomínalo mi to hrdinku z Buninovho Pôstneho pondelka. Táto poviedka ma prekvapila ostrým smútkom, zvukomalebnosťou, farebnosťou a maliarskym videním. Je v nej zlatovežatá, krčmová, divadelná, trochu romantická stará Moskva, ktorú čakali nebývalé premeny a neslýchané nepokoje. Vedeli sme, že taká Moskva bola, tušili sme ju. Boli to domčeky v Zamoskvorečí určené na zbúranie, ktoré nemali nijakú historickú cenu, prázdne, schátrané, akoby chceli čosi porozprávať, ale my sme nie vždy porozumeli. V jednom z takýchto domčekov, ktoré boli kedysi výstavné, žila hrdinka poviedky na pohľad šťastným a neskaleným životom.
Ako vidieť, strach pred životom je niekedy silnejší ako strach pred smrťou.
Borka, ktorý bol poverčivý, ale súčasne veril v silu ľudskej vôle, v každodennom živote nielenže zavrhoval akúkoľvek mystiku, ale sa z nej i vysmieval. Aj obrazy mal rád iné, hoci k takýmto nebol úplne ľahostajný. Vždy najdlhšie postával pred málo známym Zeľonovovým portrétom Chlapec pri stole.
Portrét ako portrét. Také mali aj Soroka, aj iní.
Dedinský chlapec sedí pri stole s lyžicou, čaká na polievku. To je všetko. Sivé tóny, temnota chalupy, temnota života.
Iba v očiach je jas, skrytý, ale akýsi radostný údiv, prekvapujúca čistota, úsmev. Práve v ňom je podstata diela, celé tajomstvo portrétu.
Čomu sa usmieval chlapec, v ktorom Borka pravdepodobne videl seba? Vari tomu, že mamka prišla z poľa a on vyhladnutý čaká, až mu dajú jesť, a samo očakávanie je malým sviatkom?
Skutočne tomuto? A možno nijakú mamku nemá, je sirota a je strašne opustený. Osamelosť je v jeho postoji a ešte v čomsi nepostihnuteľnom.
- Takže opäť mystika? - pýtam sa Borku a pokračujem v starom spore.
- Nijaká mystika. Jednoducho je rád, že vôbec je, že je tak, ako je, že žije, existuje na tejto zemi. Má ťažký život, ale teší sa z toho, že žije, na rozdiel od tvojej milovanej.
- Od akej mojej milovanej?
- Nesterovovej mníšky.
...................................................................................................................
... posledná veta ...
Okolo leteli a mihali sa hájiky, jesenne zrednuté,
zapaľovali sa žltočervené javorové listy, pokojne sa modrelo nebo, ktoré akoby
sa bolo trochu priblížilo k zemi - a všetko toto upokojovalo, tlmilo nepokoj,
ktorý vo mne vrel; krajina známa od malička, tisíckrát vnímaná a vždy si
zachovávajúca črty novosti, ma upokojovala a vzbudzovala nádej.
