CHALAFJAN, ZORAJREŠTE ROK
(God, god, god...)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Nová sovietska tvorba
preklad Magda Takáčová
doslov Ondrej Marušiak
prebal Svetozár Mydlo
ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
13-72-042-83
beletria, román, literatúra arménska
270 s., slovenčina
hmotnosť 338 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 €
*zukol5*
S arménskou literatúrou sme v našej edícii zoznámili čitateľov prostredníctvom antológie arménskych poviedok Jazdec na bielom koni (1975). Teraz prinášame román arménskeho prozaika Zorajra Chalafjana, jeho dielo vychádza na Slovensku po prvý raz.
Román Ešte rok je životným príbehom vidieckeho lekára, ktorý prežije takmer celý život v zabudnutej horskej dedine, kde nastúpil na umiestenku po skončení lekárskej fakulty v Jerevane. Je tu aj mesto, v ktorom zanechal matku a nevestu, preto pôsobenie na vidieku pokladá iba za provizórium, ustavične si vraví, že vydrží ešte rok - a nakoniec tam aj zomrie.
Román nie je len životným príbehom lekára Stefana Jesajana, ale aj mladej lekárky Nory, ktorá ho príde vystriedať. Z dedinských postáv venuje autor najväčšiu pozornosť rodine sedliaka Vasila, najmä jeho neveste. S touto ženou Stefana spája priateľstvo, možno aj láska.
So záujmom sledujeme osudy ostatných románových postáv vykreslených psychologicky pravdivo, s dávkou zhovievavej irónie a humoru.
Kniha Zorajra Chalafjana nám priblíži krajinu a ľudí, ktorí aj keď sú zemepisne dosť vzdialení, svojím zmýšľaním a cítením sú nám blízki.
Stefan podišiel k zrkadlu, natiahol strojček a mechanizmus, ktorý už roky mlčal, sa dal do pohybu, rozkrútili sa medené a bronzové kolieska, ozvala sa naivná melódia: ta-la-lam. Matka a syn s úsmevom pozreli na seba, akoby za tie roky sami boli zmúdreli, dospeli, iba ten hlupáčik ostal, aký bol -ešte vždy má ten detský hlások.
Nezostarla iba matka, aj Stefan mal už postriebrené sluchy a tvár sa mu akosi rozšírila, zhrubla, čelo mu zbrázdili vrásky. Staré plechové hodiny neúnavne rozbíjali čas na drobné kúsky - na se-kun-dy, na se-kun-dy, na se-kun-dy... Menil sa život, menil sa svet, s každou sekundou starla matka, celý vesmír starol s každou sekundou. S každou sekundou starol život a zároveň sa obnovoval.
Aristov syn chodil už do štvrtej triedy. Bol to rozumný čiernovlasý, čiernooký chlapček. Stefan si pri pohľade naňho uvedomil, ako veľa stratil, ale radšej na to nemyslieť.
- Zaujíma sa o exaktné vedy, už je celkom vyhranený, -povedal otec. - Je z neho úplne samostatný človek. Mikael, -zavolal otec, - prines svoj najnovší model.
- Neprinesiem, - ozvalo sa zo susednej izby.
Stefan pochopil, že otec sa chce trochu popýšiť synom. Videl, že synovi sa to nepáči, možno sa mu to už aj zunovalo, keďže sa to často opakuje, ktovie. A v jeho očiach syn vyrástol nad otca. Ale aj matka chcela hosťa ohromiť:
- Mikael, dieťa moje, zajtra máš hodinu spevu, zabudol si?
Syn sa uškrnul:
- To som mal dnes, - a vyrástol nad matku.
Serob pracoval v opravovni rádioprijímačov. Akési pochybné indivíduá mu prinášali súčiastky odmontované zo starých lietadiel. Serob ich rozoberal, znova skladal, zamontovával do drevenej skrinky a predával. „Má to aj krátke vlny, v obchode také nedostaneš, “ vysvetľoval zákazníkovi. „Môžeš chytať Ameriku. “ A ukladal na hŕbku červené tridsaťrubľovky.
Od neho sa Stefan dozvedel, že Andrušova žena Gohar študuje. O mužovi nemala nijaké správy.
- Žije sama? - spýtal sa Stefan.
- Nie, prečo? Vydržiava Andrušových rodičov, bláznivá!
- Prečo tak hovoríš? Veď sú to rodičia jej muža.
- Akého muža?! Muž neexistuje!
- A čo ak sa mýliš? To nič neznamená, že nepíše. Ožeň sa, zabudni na ňu, - poradil mu Stefan, lebo si na všetko spomenul.
- Taká sa ešte nenarodila, - povedal Serob skľúčene po dlhom mlčaní a zrazu vybuchol: - No koho čaká, koho! Kedyže sa ten vráti... Už je to osem rokov... Pozhováraj sa s ňou, veď si môj kamarát, vysvetli jej, ako sa veci majú... So mnou sa nezhovára...
- Zbláznil si sa, - nahneval sa Stefan.
Serobovi sa zúžili oči. S nenávisťou pozrel na Stefana. V duchu iste zabohoval.
Večer po práci zašiel Serob pred obchod s potravinami a keď sa ukázala Gohar s košíkom v ruke, vstúpil do obchodu zápäť za ňou.
- Čo kupuješ? - spýtal sa zaliečavo, milo.
Nedostal odpoveď. A ked Gohar načiahla ruku, aby prevzala od predavača kilo najlacnejšej salámy zakrútenej do hrubého papiera, povedal jej Serob:
- Ja takú kupujem pre psa.
Nedostal odpoveď. Gohar už nebola v obchode a on si trhal vlasy a krčil sa, akoby mal kŕče, a začudovaný predavač sa díval naňho a myslel si, že ten človek sa zbláznil alebo sú to možno následky zranenia z vojny.
Stefan si ešte nenašiel nových priateľov. V nemocnici, kde pracoval pred vojnou, mal dvoch kamarátov, výborných chlapcov, ale nevrátili sa z frontu. A príbuzenstvo nemal v láske. Prišli, usadili sa, nemal sa s nimi o čom zhovárať. Ale príbuzní si z toho veľa nerobili. Dávali mu rady, chceli mu dobre. Hovorili, že si nevie život zariadiť, preto koná tak, a nie onak, uvádzali príklady, poukazovali na spoločného známeho - šiel za skladníka, teraz si stavia v Arabkire dvojposchodovú vilu, už vysadil ovocné stromy, založil záhradu. „A ty čo máš? “ Spomínali ešte kohosi, kto sa operil pri obchode. Stefan sa smial, príbuzní pohoršene krútili hlavou: „Len sa smej, veď ešte nevieš, ako svet beží, nepoznáš život. “
....................................................................
... posledná veta ...
Akoby ani nič nebolo.
