BACH, RICHARDILÚZIE, ALEBO PRÍBEH VÁHAVÉHO MESIÁŠA
(Illusions - The Adventures of a Reluctant Messiah)
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 1999
preklad Eva Vohlídková
prebal Jozef Gális
1. vydanie
ISBN 80-861-077-0
beletria, novela, literatúra americká,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 114 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky
6,00 € DAROVANÉ
*zukol5* in *H-parap*L2
Ďalšia kniha Richarda Bacha po bestselleri Čajka Jonathan Livingston je mysticko--dobrodružný príbeh dvoch „potulných“ letcov, ktorí sa stretnú v poli na americkom stredozápade, pretože každý z nich robí, čo robiť chce. Ak vám to pripomína pokračovanie a nadväznosť na okamih, keď Jonathan odletel, mohla by to byť pravda: Lebo Ilúzie sú odrazom autorových myšlienkových pochodov od fenomenálneho úspechu, ktorý zmenil jeho život.
Pre Richarda Bacha bola Čajka Jonathan Livingston knihou faktu. Myšlienky za slovami sú vraj jednoduché, také, aké fungujú v každodennom živote: Zistime, čo chceme robiť najviac, robme to bez ohľadu na ostatné, a keď to robiť budeme, máme zaručený veľmi plný a veľmi šťastný život.
Ilúzie sú príbehom dvoch priateľov, kumpánov. „Čo keby sa tu zjavil niekto, kto by ma naučil, ako funguje môj svet a ako ho môžem ovládať... Čo keby sa v dnešných časoch zjavil nejaký Siddhártha alebo Ježiš, ktorý má moc nad ilúziami tohto sveta, pretože pozná realitu za nimi? A čo keby som sa s ním osobne stretol, čo keby lietal s dvojplošníkom a pristál na tom istom poli ako ja? “
Z takýchto a podobných zamyslení — z obrovského množstva „čo keby... “ — vznikli ilúzie a zábava a stále provokujúci a napredujúci dialóg medzi Richardom a skutočným mesiášom, ktorý sa napokon rozhodol mesiášstva vzdať.
Ilúzie čitatelia iste zhodnotia rôzne. Pre jedného môžu byť zábavným príbehom o zázrakoch... Pre druhého budú zas odhaľovaním zdania a skutočnosti... alebo zvedavým pohľadom na spôsob života, akým by mnohí mohli žiť a akým niektorí z nás aj žijú.
Dostáva sa vám do rúk kniha, ktorá má spochybniť a hádam aj zmeniť váš život...
Dodnes neviem, čo to do mňa vošlo. Akási predzvesť záhuby ma odohnala preč, preč od toho zvláštneho, nepochopiteľného človeka, preč od Donalda Shimodu. Ani sám mesiáš ma nezadrží, ak by som sa mal bratať so záhubou.
Na poli vládol pokoj, obrovská tichá lúka sa otvárala nebu... počul som iba potok, ak som sa dobre sústredil. Opäť sám. Človek si na samotu zvykne, ale prerušte ju čo len na jeden deň, a musíte si zvykať odznovu, všetko od začiatku.
„Okej, na chvíľu to bolo dobré, “ povedal som lúke nahlas. „Bola to zábava a možno som sa od neho mohol veľa naučiť. Ale davov mám už po krk, aj keď sú šťastné... ak sa boja, buď niekoho ukrižujú, alebo ho začnú uctievať. Ľutujem, to je na mňa priveľa! “
Moje slová ma zaskočili. Mohol ich pokojne vyriecť Shimoda. Prečo tam zostal? Ja som vycítil, že treba odísť, a nie som mesiáš.
Ilúzie. Ako to myslel s tými ilúziami? Záležalo na tom väčšmi než na všetkom ostatnom, čo povedal alebo urobil — bol taký nástojčivý, keď vravel Všetko sú ilúzie! Akoby mi chcel čistou silou vtlačiť tú predstavu do hlavy. V poriadku, je to problém a ja potrebujem jeho dar, no ešte vždy som nevedel, o čo ide.
Po chvíli som rozložil oheň, uvaril si guláš zo zvyškov sójového mäsa, rezancov a dvoch hotdogov spred troch dní, ktorým varenie len prospelo. Taška s nástrojmi ležala tesne vedľa škatule s potravinami. Bezmyšlienkovite som z nej vybral deviatku, pozrel na ňu, dočista ju utrel a zamiešal ňou guláš.
Bol som sám, nezabúdajte, nikto sa na mňa nedíval, tak som pre zábavu skúsil vznášanie vo vzduchu, ako to robil on. Ak som kľúč vyhodil kolmo nahor a žmurkol v okamihu, keď prestal stúpať a začínal klesať, mal som pol sekundy pocit, že sa vznáša. No vzápätí tresol na trávu alebo na moje koleno a efekt sa rýchlo stratil. Ale s týmto kľúčom... Ako to robil?
Ak všetko je ilúzia, pán Shimoda, čo je potom skutočné? A ak je tento život ilúziou, prečo ho potom žijeme? Napokon som sa vzdal, ešte niekoľko ráz som vyhodil kľúč do vzduchu a vykašlal som sa na to. A zrazu som bol rád a dokonale šťastný, že som tam, kde som, a viem, čo viem, aj keď to nie je odpoveď na celú existenciu, a dokonca ani na zopár ilúzií.
Keď som sám, niekedy si spievam. „ Ó, ja a starý LAK...! “ pospevoval som si a klopkal Fleetu na krídlo do rytmu. Mám ho naozaj rád (nezabúdajte, že ma nikto nepočul). „Prerazíme každý MRAK... poletíme do sveta, kým to jeden z nás nevzdá... “ Hudbu aj slová si vymýšľam, ako príde. „Ale nebudem to ja... A keď sa ti krídlo ZLOMÍ... šnúra z padáka všetko ZHOJÍ... a poletíme... POLETÍME... “
Keď som v pohode a šťastný, pieseň je nekonečná, hoci rýmy mávam aj lepšie. Prestal som myslieť na mesiášove problémy. Nemal som ako zistiť, kým je a o čo mu ide. Prestal som sa o to pokúšať, a to ma, hádam, urobilo šťastným.
Okolo desiatej vyhasol oheň a vyhasla aj moja pieseň.
„Nech si kdekoľvek, Donald Shimoda, “ povedal som a rozkrúcal som si prikrývku pod krídlo lietadla, „želám ti šťastný let a nijaké zástupy. Ak to chceš. Nie, beriem späť. Želám ti, drahý osamelý mesiáš, aby si našiel, čo túžiš nájsť. “
Keď som si vyzliekal košeľu, z vrecka vypadol jeho sprievodca. Pozrel som, kde sa otvoril.
..........................................................................................
... posledná veta ...
Jedného dňa na Zem zostúpil
Majster: pochádzal zo svätej zeme štátu Indiana...
