SIMENON, GEORGESMAIGRETOVO ROZPRÁVANIE
MAIGRET A NEOCHOTNÍ SVEDKOVIA
Smena, Bratislava, 1987
edícia Labyrint (125)
preklad Eva Melichárková, Vladimír Dudáš
prebal Dušan Leščinský, Ľ. Longauer
1. vydanie
073-073-87 MRO
beletria, román, detektívky, literatúra belgická
270 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
PREDANÉ
*zukol5* in *H-bar*FR
Pri vyslovení mena Georges Simenon sa azda každému čitateľovi nielen u nás, ale na celom svete automaticky vynorí predstava komisára Maigreta. Po rokoch, keď sme v edícii Labyrint na túto postavu jedného z najslávnejších a najvydarenejších literárnych detektívov akoby tak trochu zabúdali, prinášame hneď dva z jeho prípadov.
Prvý, Maigretovo rozprávanie, prípad vraždy ženy z „lepšej" spoločnosti, z ktorej je podozrivý jej manžel, je trochu netypický — jednak tým, že ho rozpráva sám Maigret, a potom tým, že jeho záver nie je celkom jednoznačný.
V novele Maigret a neochotní svedkovia, kde zomiera najambicióznejší člen schudobnenej buržoáznej rodiny, zasa naopak môžeme konštatovať, že zločinca stihol zaslúžený trest.
Autor v obidvoch prípadoch okrem jedinečne navodenej atmosféry starého Paríža a zaujímavých postrehov o ľudskej psychike zobrazuje pokrytectvo buržoáznej morálky a záporný vplyv majetku na ľudský charakter.
Šiesta kapitola
STAREC, ČO NEMÔŽE SPÁVAŤ
Málokedy bola jar taká žiarivo krásna a noviny opreteky oznamovali rekordné teploty a suchá. Zlatnícke nábrežie zriedkavo vídalo Maigreta takého zachmúreného; bol podráždený do tej miery, že neinformovaní sa znepokojene vypytovali na zdravie jeho ženy.
Coméliau sa chopil iniciatívy. Tým, že aplikoval zákon do písmena, akosi sa mu podarilo zašantročiť Josseta, takže komisár už ani nemal príležitosť porozprávať sa s ním.
Každý alebo takmer každý deň vodili výrobcu liekov z väznice Santé do prokurátorovej pracovne, kde ho čakal advokát Lenain.
Bola to zlá voľba a Maigret, keby bol mal príležitosť, by Josseta od nej odhovoril. Lenain, jedna z troch či štyroch hviezd advokátskej komory, bol špecialista na zvučné procesy, a od chvíle, keď sa ujal zaujímavého prípadu, noviny mu venovali toľko miesta ako filmovej hviezde.
Reportéri čakali na jeho takmer každodenné vyhlásenia, na jeho úderné, viac-menej ostré slová; pre dva či tri nečakané oslobodzujúce výroky ho nazývali advokátom beznádejných prípadov.
Po týchto výsluchoch Maigret dostával od Coméliaua nečakané príkazy, najčastejšie bez vysvetlenia: mal vyhľadať svedkov, niečo overiť; všetko úlohy o to nezáživnejšie, že zdanlivo len vzdialene súviseli so zločinom na ulici Lopert.
Zo sudcovej strany to nebola osobná nevraživosť, že takto postupoval, a ak Coméliau odjakživa nedôveroval komisárovi a jeho metódam, vychádzalo to z priepasti, ktorá delila ich názory.
Neredukuje sa to v podstate na otázku rozdielov medzi spoločenskými triedami? Svet sa vyvíja, ale prokurátor v ňom ostal človekom z istého prostredia. Jeho starý otec predsedal Tretej komore v Paríži a jeho otec ešte zasadal v Štátnej rade, zatiaľ čo jeden z jeho strýkov zastupoval Francúzsko v Helsinkách.
On sám sa pripravoval na dráhu finančníka, a len keď neuspel pri skúškach, rozhodol sa pre prokuratúru.
Bol človekom svojho sveta, otrokom svojich zvykov, svojich životných zásad, ba dokonca aj svojho vyjadrovania.
Dalo by sa čakať, že dlhoročná prax v Justičnom paláci ho privedie k odlišnej koncepcii ľudskej prirodzenosti, ale nebolo to tak, nakoniec v ňom vždy prevládli názory jeho prostredia.
V jeho očiach bol Josset podozrivým typom, ak nie priamo rodeným vinníkom. Veď zneužil hriešny vzťah a potom aj neusporiadané manželstvo, aby podvodne prenikol do prostredia, ktoré nebolo jeho. Aj pomer s Annette a sľub manželstva, čo jej dal, zdanlivo potvrdzovali tento názor.
Otec dievčaťa, Martin Duché, ktorý radšej spáchal samovraždu, ako by mal čeliť zneucteniu, to bol práve naopak človek blízky srdcu prísneho Coméliaua, verný tradícii, prototyp čestného služobníka, skromný, utiahnutý, ktorého nič nevedelo utešiť po smrti manželky.
Že si vtedy večer na ulici Caulaincourt viac vypil, to Coméliau obišiel ako nepodstatné, hoci v očiach komisára tento detail mal svoj význam.
Maigret by prisahal, že Annettin otec bol už dlhší čas chorý a trpel bezpochyby nevyliečiteľnou chorobou.
A tá jeho dôstojnosť - nezakladala sa predovšetkým na pýche?
.........................................................
... posledná veta ...
Véronique sa medzitým istotne so všetkým zmierila a mala právo vedieť, ako to všetko dopadlo.
