CHEVALIER, HAAKON
ČLOVEK, KTORÝ CHCEL BYŤ BOHOM
(L´Homme qui voulait etre Dieu)
Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1966
preklad Miroslava Bártová
doslov Rudolf Zajac
prebal Jozef Bôrik
2. vydanie, 15.000 výtlačkov
75-020-66
II. svetová vojna, životopisy, literatúra americká,
389 s., slovenčina
hmotnosť: 450 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý (bonus - výstrižok z novín roku 1967 o smrti Oppenheimera)
1,00 €
*zukol5* in *H-parap*L
V roku 1945, po úplnej porážke fašistického Nemecka a takmer v predvečer pádu militaristického Japonsko, otriasla svetom zpráva o skaze japonských miest Hirošima a Nagasaki, spôsobenej najobludnejšim ľudským výmyslom - americkou atómovou bombou.
Už veľa papiera sa popísalo o tejto udalosti; boli to vedecké pojednania, romány, básne i hlasy protestujúceho ľudstva. Len nemnohým z umelcov, ktorí sa podujali na spracovanie tejto strašlivej udalosti, sa podarilo vykresliť okolnosti, vedúce k onomu osudnému dňu D tak sugestívne, s takým prenikavým úspechom ako Haakonovi Chevalierovi v jeho románe „Človek, ktorý chcel byť bohom".
Chevalier bol dobrým znalcom prostredia, v ktorom sa pohybujú postavy jeho románu, prostredia americkej inteligencie na jednej z univerzít. Veľmi dobre poznal aj hlavnú postavu svojho románu Sebastiana Blocha, v skutočnosti Roberta Oppenheimera, otca atómovej - bomby. Na vlastnej koži sa presvedčil o metódach americkej tajnej polície v boji proti komunizmu. Svojím presvedčivým rozprávačským umením a hlbokou analýzou americkej intelektuálnej spoločnosti nám podáva jasný obraz o skutočnostiach, ktoré viedli k zneužitiu zásad ľudskosti, na ktoré doplatilo toľko nevinných obeti v Hirošime a Nagasaki.
Avšak po týchto pokojných večeroch Sebastian sa opäť vracal k „Oblude“, ktorej skonštruovanie ho čoraz väčšmi stravovalo, hoci sa oficiálne k ničomu nezaviazal. Ostatne, ešte nejestvovala nijaká usporiadaná ustanovizeň. V komisiách, laboratóriách a v továrňach práca nebola koordinovaná; v rôznych výskumných strediskách stovky technikov pracovali po čase na vyriešení vyskytnuvších sa problémov, hoci ani velmi nevedeli, kam smeruje ich lopotenie.
Sebastian sa dozvedel o útoku na Pearl Harbor vo vojenskom lietadle, ktorým letel z Washingtonu do Chicaga. Práve dával lekciu zo základov nukleárnej fyziky istému generálovi intendantúry, členovi vedeckej komisie Národnej obrany, keď sa zrazu v kabíne rozozvučalo rádio a oznámilo tú ohromujúcu zprávu. Lietadlo bolo plné dôstojníkov, zväčša vysokých hodností, na ktorých zpráva zaúčinkovala ako šľahnutie bičom. Rádiotelegrafista zapojil svoj prijímač na amplión a ako prichádzali informácie o pohrome, prerušované oficiálnymi vyhláseniami a posolstvom prezidenta, napätie, ktoré vládlo v kabíne, stalo sa neznesiteľným. Po výbuchoch hnevu, kliatbach, zúrivých výkrikoch prvých minút všetci zmlkli. Plamene hnevu spaľovali dôstojníkov pripútaných k sedadlám, uväznených nad oblakmi vo chvíli najhoršej vojenskej katastrofy v dejinách Spojených štátov.
Čo sa stalo? Kto je zodpovedný? Vari nedali nijakú výstrahu? Kde bola zpravodajská služba? Čo robili obaja japonskí zmocnenci vo Washingtone? Čo zostalo z floty v Tichom oceáne? Boli už tisíce mŕtvych? Najväčšmi utrpelo námorníctvo. A straty vo vojsku dosahovali niekoľko sto dôstojníkov a vojakov.
Sebastian zareagoval práve tak prudko ako jeho spoločníci. Prezidentove slová: „Deň, ktorý zostane v potupných análoch, “ rozozvučali v ňom hlbokú ozvenu, ale vzbudili v ňom aj pocit hroziaceho nebezpečenstva. „Obluda“! Je možné, že „Obluda“ sa stane jedinou nádejou na obrat...
Teraz sa musí rozhodnúť.
Týždne, ktoré nasledovali, boli najťažšie, aké kedy prežil. Trápila ho nevýslovná osamotenosť, zúfalo túžil niekomu sa zdôveriť. Ale komu? Pozhovárať sa s Taňou stalo sa nemožným. Veľa vecí nevedela, a potom, boli mu trápne jej správne reakcie i jej úprimné obavy. Sebastian sa cítil voľnejšie s Bruceom Pattersonom a s Fritzom Leutnerom. V povolaní boli rovnako zaujatí a všetci traja mali riešiť ten istý problém: čo je ich povinnosťou ako vedcov a komunistov? Zhodli sa, že sa musia zapojiť do práce na realizovaní Zbrane. Ale Bruce a Fritz sa nazdávali, že by sa mali pokúsiť získať schválenie Bezpečnosti.
— A čo keby sme im povedali pravdu? Pre nich by to znamenalo alebo prijať, alebo nechať tak, — povedal Sebastian.
Bruce a Fritz sa uškrnuli.
Sedeli v malej kancelárii vedia aktívnych laboratórií; stôl, telefón, tri-štyri stoličky a niekoľko nepoužívaných prístrojov. Hukot blízkeho cyklotrónu prehlušoval všetky ostatné zvuky.
Bruce si všimol telefón, obzrel sa dookola, potom vzal svoj zvrchník a prikryl ním aparát.
— Nie, — povedal. — To by nešlo.
Ako vždy keď sústredene rozmýšľal, kŕčovito sa usmieval a na nose mu vynikli pehy.
— Ja vidím otázku takto. Budú sledovať každého z nás. Možno už začali. Celkom nepochybne sa toho dozvedia dosť, aby nás naskutku poslali k všetkým čertom. Ale nepošlú nás. Dajú nás na zoznam podvratných živlov a informácie si múdro ponechajú pre seba, aspoň tie, ktoré by nám mohli uškodiť. Prečo? Pretože ináč by nás nemohli použiť. A oni nás potrebujú! Najmä teba, Sebastian... A to je skvelé, nie? Preto im netreba vravieť, čo nechcú vedieť. Vieš, keby si sa im priznal k tomu, čo už majú v svojich fascikloch, museli by ťa odmietnuť, ved keby to neurobili, mal by si ty vrch nad nimi, a také niečo nebudú riskovať, aj keby plán mal stroskotať. Naopak, ich najvrúcnejším želaním je mať vrch nad tebou. Upovedomia ťa, že ťa z hľadiska bezpečnosti pokladajú za podozrivú osobu, ale nechajú ťa pracovať. S tou hrozbou jednostaj visiacou nad tvojou hlavou. Môžeš si byť istý, že to budú vedieť využiť.
— To b-bude pekelné, — vyjachtal zachmúrený Fritz, — n-najmä pre teba.
— Jednako treba posudzovať situáciu z iného hľadiska, — ozval sa opäť Bruce. — Si v pozícii sily.
.................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Áno."