BARTLOVÁ, ALENAANDREJ HLINKA
Obzor, Bratislava, 1991
úvod Štefan Borovský
obálka Hana Kohútová
1. vydanie
ISBN 80-215-0204-5
história, životopisy,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 120 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
1,90 €
*gopal2*nab*
Osobnosť, o ktorej sa za posledných štyridsať rokov buď mlčalo, alebo hovorili nepravdy či polopravdy. Hlinku možno hodnotiť z rôznych hľadísk rôzne, ale o jeho ľudskej, kňazskej t a politickej veľkosti pochybovať nemožno. Kniha slovenskej historičky Aleny Bartlovej je určená predovšetkým čitateľovi, ktorý sa o Hlinkovom živote nemohol dozvedieť ani v škole ani v literatúre. Hlinkov stručný životopis rámcuje prehľadom spoločenského a politického diania v rokoch jeho pôsobenia na slovenskej politickej scéne. Životu a dielu Andreja Hlinku sme ešte veľa dlžní, na jeho komplexné biografické spracovanie slovenská verejnosť ešte len čaká. Táto kniha chce súčasnému čitateľovi pomôcť získať východiskové poznatky o jednej z najvýznamnejších osobností slovenských dejín.
VLÁDNA STRANA
Po úspechu, ktorý dosiahla HSĽS v parlamentných voľbách, očakávalo vedenie tejto strany, že čoskoro príde z Prahy pozvanie na rokovania o vstupe do vlády. Dokumenty poľského ministerstva zahraničných vecí prezrádzajú, že Andrej Hlinka po voľbách urýchlene odcestoval do Prahy, aby bol poruke, keby s ním chcel rokovať predseda budúcej vládnej koalície. Prišiel tam už vyzbrojený požiadavkami, ktoré mal predložiť ministerskému predsedovi ako podmienku rozhovorov o vstupe HSĽS do vlády. Požiadavky schválil klub poslancov a senátorov HSĽS na svojom prvom povolebnom zasadaní 27. novembra 1925 v Trnave. Ich prvým bodom bolo zaradenie Pittsburskej dohody do ústavy ČSR. Žiadali ďalej zníženie daňového bremena, prednostné umiestňovanie Slovákov v slovenských úradoch a v školských službách, urýchlenú realizáciu pozemkovej reformy, ale bez rozdeľovania lesov, zvýšenie vládnych objednávok slovenským priemyselným podnikom a vyriešenie otázky železničných taríf na Slovensku. Nástojili na tom, aby štátne inštitúcie zabezpečili prácu v zahraničí slovenským sezónnym poľnohospodárskym robotníkom, aby sa zabránilo monopolizácii, ďalej amnestiu politickým väzňom a dodržiavanie zákonov o slobode tlače a slobode zhromažďovania.
Lenže z vládnych miest sa zatiaľ s pritiahnutím HSĽS k spolupráci neponáhľali. Milan Hodža v decembri 1926 v prejave na pôde rozpočtového výboru senátu iniciatívu HSĽS a spomalený postoj vlády komentoval takto: “Ľudáci hlásili sa do vlády hodne hlučne. Už vtedy bola nálada vziať ich do vlády hneď. Vtedy som sa staval proti ich pozvaniu do vlády (... ) preto, že ich vtedajšie požiadavky boli z hľadiska štátno- a ústavnopolitického ďaleko prehnané. Ukázalo sa dobrou taktikou ponechať i víťazné ľudáctvo niekoľko mesiacov mimo vlády, aby za tú výchovnú dobu našlo správny pomer k ústave svojho štátu. ”
Lenže HSĽS, voľbami krajne finančne vyčerpaná, chcela vstúpiť do vlády. Očakávala, že týmto krokom získa nielen finančné dotácie, ale posilní si aj dôveru svojich voličov, ktorí sa pýtali, prečo sa s vstupom HSĽS do koalície otáľa.
