ŤAŽKÝ, LADISLAVKŔDEĽ DIVÝCH ADAMOV
DUNAJSKÉ HROBY
HRIEŠNICA ŽALUJE TMU
Tatran, Bratislava, 1971
edícia Hviezdoslavova knižnica (190)
prebal Emil Bačík, Milan Paštéka
doslov Vladimír Petrík
1. vydanie v tejto edícii, 8.000 výtlačkov
61-150-71
beletria, novela, literatúra slovenská,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 270 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
1,40 €
*zukol5* in *H-parap*R4
Prepáč, človek. Dovoľ prihovoriť sa.
Ráno devätnásteho septembra 1964 som sa ponáhľal s rukopisom Hriešnice, ktorá žaluje tmu, do vydavateľstva. Je to posledná, tretia novela z dunajských noviel-balád. Ponáhľal som sa preto, aby som ti ešte tridsaťdeväťročný, teda nie štyridsiatnik, odovzdal výpoveď o láske, ktorá vzklíčila v tme, pod skúpym lúčom slnka a ktorú tma udusila. Vlastne všetky tri novely zaradené do knižky Kŕdeľ divých Adamov sú príbehmi a myšlienkami o láske a tebe, človek, na niektorých miestach o láske zdeformovanej vojnou, na inom mieste o láske vojnou utuženej. Sila lásky je obrovská. Nemohla nežiť, nerásť, nehýbať ľudskými srdcami a osudmi ani v období strašnej nenávisti vo vojne. Čistota lásky vynikla najmä na čiernom pozadí vojny a smrti, dnes vyniká a dráždi „čisté“ duše jedovatý odvar doby a jej „lásky“, ktorý bol dieťaťom vojny.
Moje dievčatá Nataša, Giza, Natália, to sú sestry alebo aspoň sesternice tejto doby, nevedia o sebe, len ja ich poznám, nežijú v jednom prostredí, ba nie sú ani jednej národnosti, spája ich len mladosť a láska. Každá cíti a miluje inakšie, láska sa im kruto pomstí, najväčšmi Natálii. Jej láska je krásna a obrovská, Natália platí za ňu životom. A diví Adamovia? Len Janko Svitek je zdivený Adam, nič nechce vedieť o čase a slušnosti, každé dievča mu je Evou, ale ani jeho srdce nie je beznádejne prázdne. Jeho protipól desiatnik Zvala je až prikrotký, priveľmi miluje, až zo záhrobia vyvoláva a oživuje svoju Natáliu. Tretí Adam, desiatnik Mičinec, pokorne zomiera so svojou minútkovou láskou na brehu Dunaja.
Okrem toho, že všetci moji vojaci milujú dievčatá, živé bytosti, stojí na ľavom brehu Dunaja najväčšia ich láska, Slovensko, ktorá ich priťahuje ako svetlo mušky, nemôžu konať inakšie, ako konajú, vracajú sa do vlasti a hynú.
Nepísal som o hrdinoch, umele som ich nevytváral, len na priateľov som si spomenul, zamyslel som sa nad ich osudom, láskou a smrťou, myšlienky položené na papier, to nie je viac ako tichá modlitba na ich dunajských mohylách.
Ešte som nemal štyridsať, žiadalo sa mi povedať slovo o tebe, človek, o tvojej láske, zamiešal som sa literatúrou aj do politiky vojny, v strachu o živých pohýbal som mŕtvymi, chcel som poznať, prečo diveli Adamovia, prečo sa nemohli narodiť počaté deti, prečo vyhasínali životy chlapcov a dievčat, skôr ako sa mohli spojiť, prečo a kto zadúšal plamienky vzbĺknutej lásky života.
Medzitým a okolo toho, ba hádam do toho všetkého sa vlieva ako Dunaj do mora môj terajší nepokoj, na Dunaji v malej loďke pláva môj strach a zúfalo vykrikuje, burcuje živých milencov, aby si nedali zabiť lásku. Niekedy je smiešny, ale nik mu nemôže povedať, že nemá pravdu, že smrť nie je nepriateľom života, vojna mieru.
Dnes je dvadsiateho septembra, už mám štyridsať...
Máš pravdu, človek, načo ďalej... O láske...
Štyridsaťročný tak ako dvadsať alebo šesťdesiatročný môže písať o všetkom na svete, ale najmä o tebe.
Do videnia, človek. Stretneme sa pri práci, v láske, v politike, pri zábave, budeme sa hádať o teba, o tvoje dobro, stretneme sa v ďalekých i blízkych kútoch našej vlasti i za hranicami na pobreží slaného mora, za oceánmi. Stretnime sa, človek, ale prosím ta, uniformy nechajme doma. Nosil som ju štyri a pol roka, zhnusila sa mi. Je drsná, presiaknutá potom. krvou, strachom. Uniforma sa ľahko oblieka, ale ťažko zoblieka. Zomierajú v nej najkrajší chlapci a dievčatá.
Dobre? Gut? Well? Charašo?
Do videnia, človek! Veľmi sa na teba teším.
LADISLAV ŤAŽKÝ
Defilé pred maršalom
Pracovná rota nastupuje. Židia ešte kopú. Poručík je vojak, reve ako pavián, hreší ako pohan. Arbajtskompaní poslúcha. Kde sa v pracákoch berie toľká poslušnosť? Boja sa nemeckých lágrov, sú šťastní, že môžu kopať na slovenský povel? Kde sú teraz dobrí Slováci? Počujete, vy...? Chce sa mi povedať, vy banda jedna, vy zasrani, čo ste do Povstania neprišli, vy cicvori, čo ste nič nepochopili, vy...! Niet kedy, pracovná rota nastupuje, poručík velí: Rovnakým krokom v chod! Šurkava pochoduje v mojom plášti. Somár! Poručík sa zadíva na Šurkavu, zbadá cudzieho, musí ho zbadať, poručík si pozná mužstvo, ale nemôže sa zadívať na všetky trojice, lebo pochoduje vpredu, velitelia pochodujú tri metre vpredu, ľavá, pravá, ľavá... krok majú jednotný, pochodujem za nimi, Nemec môže celkom blízko kráčať za Slovákmi, ľavá, pravá... ľadík puká, nožíky sa zapichujú do srdca, dušu mi zastrelili maďarskí žandári, srdce bez duše je len tvrdý sval, tvrdý, vytrénovaný ako boxerova brada, každý doň bije, už neprijíma údery. Ľavá, pravá... pracovná rota prešla vedľa smetiska, obzri sa, Myšička, obzri sa, no, konečne! Šurkava sa obzrel doprava, tam je naša rakva, moja rakva, túto noc budem v nej spať sám, sám v rakve, budem mŕtvola, mŕtvoly bývajú v rakve samy, ani milencov nepochovávajú spolu. Mŕtvy kráča za arbajtskompaní, za živým kamarátom. Šurkava sa lúči s rakvou, s naším milým domčekom, s našou pevnosťou, nemôže od nej odtrhnúť oči, rota pochoduje: ľavá, pravá... aj poručík sa obzrel, odtrhni oči od rakvy, Surkava, poručík zbadá, že je to tvoja rakva, nedívaj sa...! Celá rota sa díva, arbajtskompaní defiluje pred rakvou, arbajtskompaní si dala bez povelu vpravo hľaď, poručík zastal, otvára ústa, kričí, vrieska: Cicvori! (Pravdaže to povedal inakšie, po vojensky. ) Kde to čumíte!? Nakopem vás do vajnor, vy cicvori, nikdy ste nevideli Žida?
Darmo kričíš, poručík, vojaci nikdy nevideli takého Žida, mlčia a pochodujú, držia hubu a krok, cicvor, všetci majú vpravo hľaď a všetci mlčia, len vy kričíte, pán poručík, ani ja som nikdy nevidel Žida na smetisku, opretého chrbtom o našu rakvu. Sedí, lazár, stráži na smetisku náš domček. To len vy, pán poručík, ste videli veľa Židov, vy ste možno videli aj Židov umierať, vy ste možno všeličo...
— Nerozumiete, cicvori!? Chcete si vziať toho Žida domov, do octu? O chvíľu je po ňom, vy cicvori, hovädá, pinky! — Aké slovo si vybral, pinky...
Poručík sa chytro opravil, povedal to, ako chcel.
Židia robia druhú líniu. Ktorá je tu prvá línia, pán poručík? Odkiaľ prídu Rusi, z Maďarska, či zo Slovenska? Je to hlúpe, pán poručík, tie strieľne ste obrátili opačne. Židia robia vpravo od brehu Dunaja, od pláže po vysoké topole, tam býva v lete chládok, Židovky sú pekné dievčatá, prečo poručík tak vyrevúva, nech si vystreľuje cicvorov a pinky, ale nech nie je sviňa, nevypláchnutá papuľa. Posledný rad prešiel vedľa rakvy, starý Žid sedí chrbtom opretý o rakvu ako dieťa, už sa nik nedíva na rakvu, len Šurkava a ja. Gadáňov plášť mi je dlhý, vlečie sa mi skoro po pätách, Myšičkin mi je malý, sťahuje mi plecia. Myšička je malá, má úzke plecia, Žid nemá plášť, Žid má len pruhované šaty, uniformu mŕtvych, a na prsiach veľkú žltú hviezdu. Šurkava sa obzrel, na chvíľku sa nám stretli pohľady, rota pochoduje, vzďaľuje sa. Už idem, musím ísť za rotou, už je po defilírke, maršal s veľkou hviezdou, arbajtskompaní ti vzdala poctu, vojsko ušlo, maršala zabudlo vziať so sebou. Žid niečo mumle, chce mi niečo povedať, ale ja nerozumiem, po nemecky, ja... Mal by som sa hanbiť. Žid možno len chce, aby som mu pozrel do očí, ale ja nerozumiem, ja... och! Poručík, zakrič, Zvala je cicvor, nemecký vojak nerozumie po nemecky, Gott mit uns, starý pán, to je napísané na Šurkavovom
.............................................................................
... posledná veta ...
Natália, je stále smädná, žiadostivá, chce piť, piť krv alebo vodu, radšej vodu po toľkej krvi, zemi sa žiada voda, to len ľudia jej dávajú piť krv namiesto vody.
