CANFIELD, JACKHANSEN, MARC VICTOR
SLEPAČIA POLIEVKA PRE DUŠU - 2. PORCIA
(A 2nd Helping of Chicken Soup for the Soul)
SOFA, Bratislava, 1996
preklad Miriam Ghaniová
1. vydanie
ISBN 80-85752-26-3
beletria, próza krátka, poviedky, literatúra americká
389 s., slovenčina
hmotnosť: 512 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,90 €
*bib19*/*H-kris*FR
*barpe*psy*
Milý čitateľ! Som tu pre teba. Keď budeš trpieť pocitom osamelosti alebo odlúčenosti, vyhľadaj moju spoločnosť. Keď stratíš istotu a pocit sebadôvery bude pre teba len vzdialenou spomienkou, zažni moje svetlo. Keď zmätok a chaos úplne ovládnu tvoj život, započúvaj sa do mojej múdrosti. Tak ako starí rodičia liečili slepačou polievkou tvoje telo, ja som tu preto, aby som pohladila tvoju dušu. Moje rozprávanie o rodine a láske ťa vyvedie z hlbín samoty a moje príbehy o odvahe a statočnosti utužia tvoju rozhodnosť.
V mojom recepte je silná dávka inšpirácie. Ponúkajú ju tí, ktorí čelili nesmiernym problémom, zdolali ich a ocitli sa medzi oblakmi a hviezdami. Konzumácia veľkej dávky humoru a snaha podeliť sa o nadobudnuté dary s tými, ktorí ich potrebujú, rozochvejú tvoje telo novou energiou a svetlom. Príbehy majstrov, hrdinov a hrdiniek, ktorí tu boli pred tebou, ťa vyburcujú k činom a vdýchnu život tvojim snom. Ušľachtilé myšlienky múdrych prelomia putá strachu, ktoré ťa držia v otroctve.
To hlavné, čo ti ponúkam, je však „vitamín V" - vitamín vízie tvojej budúcnosti naplnenej radosťou, víťazstvami, šťastím, zdravím, prosperitou, dobrými priateľmi a láskou. Som Slepačia polievka pre dušu.
Láska ťa nikdy neopustí
Vyrástol som v úplne obyčajnej rodine s dvoma bratmi a dvoma sestrami. Hoci sme nikdy nemali peňazí nazvyš, pamätám sa, že rodičia nás vždy cez víkend brávali na piknik alebo do zoologickej záhrady.
Moja matka bola starostlivá a milujúca žena. Každému bola ochotná pomôcť a často doniesla domov zatúlané alebo poranené zviera. Hoci mala sama na krku päť detí, vždy si našla čas, keď ju ostatní potrebovali.
Keď sa v spomienkach vraciam späť do môjho raného detstva, vidím mojich rodičov nie ako manželku a manžela s piatimi deťmi, ale ako mladomanželov až po uši zaľúbených jeden do druhého. Dni trávili s nami, deťmi, ale noci, tie patrili len im.
Pamätám sa na jednu noc, ležal som ticho v posteli. Bolo to v nedeľu 27. mája 1973. Zobudil som sa na to, že moji rodičia sa vracali domov s nejakými priateľmi. Smiali sa a zabávali a keď som počul, že sa ukladajú do postele, ľahol som si aj ja spať, ale celú noc ma prenasledovali nočné mory.
V pondelok 28. mája 1973 som sa prebudil do zamračeného, pochmúrneho rána. Mama ešte nebola hore, a tak sme sa všetci vychystali sami a šli sme do školy. Celý deň ma vnútri zožieral akýsi pocit prázdnoty. Po vyučovaní som sa vrátil domov a vošiel som do domu: „Ahoj, mami, už som doma! “ Žiadna odpoveď. Dom mi pripadal veľmi prázdny a chladný. Zľakol som sa. Trasúc sa na celom tele som vyšiel hore po schodoch a podišiel som k rodičovskej spálni. Dvere boli len trochu pootvorené, a tak som dovnútra nevidel. „Mami? “ otvoril som dvere dokorán, aby som uvidel celú izbu a tam, na zemi vedľa postele ležala moja mama. Snažil som sa ju zobudiť, ale jej sa nechcelo vstávať. Vedel som, že je mŕtva. Otočil som sa a vybehol som z izby. Zbehol som dolu schodmi a sadol si na gauč. Sedel som tam dlho bez slova, až kým neprišla domov moja staršia sestra. Videla, ako tam sedím, a potom sa ako blesk rozbehla hore schodmi.
Sedel som v obývačke a sledoval otca, ako sa rozpráva s policajtom. Videl som, ako do sanitky naložili na nosidlách telo mojej matky. Mohol som len sedieť a pozerať sa, to bolo všetko. Dokonca som nemohol ani plakať. Nikdy som nerozmýšľal o otcovi ako o starom mužovi, ale keď som sa naňho v ten deň pozrel, jakživ sa mi nezdal taký starý.
Utorok 29. mája 1973. Moje jedenáste narodeniny. Nikto nespieval, nezišli sa žiadni priatelia, nebola žiadna torta, len sme mlčky sedeli za stolom a hľadeli na jedlo. Bola to moja chyba. Keby som bol prišiel skôr domov zo školy, bola by ešte nažive. Keby som bol starší, bola by žila ďalej. Keby...
Celé roky som žil s pocitom viny za matkinu smrť. Premýšľal som o všetkom, čo som mal urobiť.
