SOLŽENICYN, ALEXANDRJEDEN DEŇ IVANA DENISOVIČA
(Odin deň Ivana Denisoviča)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 2003
preklad Oľga Hirnerová
obálka Dušan Grečner
ISBN 80-220-1228-9
beletria, román, literatúra ruská,
144 s., slovenčina
hmotnosť: 213 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky
3,00 €
*zukol5* in *H-parap*L2
Alexandr Solženicyn (nar. 1918) začal vo svojich poviedkach a románoch (Matrionina chalupa, Súostrovie Gulag, Stanica Kočetovka a i. ) ako prvý zo spisovateľov bývalého Sovietskeho zväzu zobrazovať hrôzy stalinizmu. V r. 1974 bol vypovedaný z vlasti, od r. 1976 žil v USA, teraz žije v Rusku.
Námet dnes už legendárnej Solženicynovej novely Jeden deň Ivana Denisoviča vznikol v Ekibastuzskom pracovnom tábore v zime 1950 - 1951 a jej pôvodný názov znel Sč-854 - jeden deň jedného mukla.
Hlavnú postavu vytvoril Solženicyn podľa vojaka Šuchova, ktorý s ním bojoval v druhej svetovej vojne, a podľa vlastných skúseností v tábore, kde pracoval ako murár.
Uznesenie o publikovaní novely schválilo politbyro ÚV KSSZ vo februári 1962 na osobný nátlak N. S. Chruščova. Najprv vyšla v časopise Novyj mir v r. 1962 a hneď začala vychádzať v státisícových nákladoch. Jej publikovanie v ZSSR znamenalo koniec mlčania o gulagoch a zároveň zmenu v postoji ľavicových síl Západu k sovietskemu zriadeniu. Preto bola v rokoch 1971 - 1972 na základe tajných inštrukcií vyradená z knižníc.
Kniha, ktorá zmenila dejiny a autorovi priniesla Nobelovu cenu za literatúru, vychádza v novom slovenskom preklade prvý raz podľa autorom zredigovaného, necenzurovaného originálu.
Vo dverách stála milícia a na oboch koncoch stanice sa po koľajniciach presúšali ochrankári. Studené slnko zapadá, kaluže zamŕzajú, kde len prenocujem? Preliezol som hladký kamenný múr a aj s bochníkmi hop - rovno do staničného záchodu. Tam som chvíľu postál, ale nik si ma nevšímal. Tak som vyšiel ako cestujúci vojačik. A na koľaji práve stojí rýchlik Vladivostok - Moskva. Ľudia sa tisnú okolo kotla s vriacou vodou, dobreže sa nemlátia čajníkmi po hlavách. Dievča v modrej blúzke drží v ruke dvojlitrovku a ustrašene obieha okolo. Nôžky má drobné, mohli by ich obariť alebo došliapať. Vravím jej, podrž mi bochníky, ja ti naberiem do čajníka. Nestačil som ho naplniť, vlak sa už pohýna. Dievča drží moje chleby, plače, nevie, čo s nimi, čajník by aj oželela. Kričím jej - utekaj, len utekaj, ja ťa dobehnem! Ona vpredu, ja za ňou. Dohnal som ju, jednou rukou jej pomáham naskočiť, ale vlak už ide! Vyskočil som na schodíky. Sprievodca ma nezačal biť po rukách, ani socať dolu. Vo vagóne cestovali niekoľkí vojaci, pomýlil si ma s nimi.
Šuchov drgol do Seňku - tu máš, dofajči, ty baránok Boží. A podal mu ohorok aj s cigaršpicom, nič to, že ho ocmúľa. Čudák Seňka ďakuje ako herec - s rukou na srdci pokyvuje hlavou. No čo, hluchý...
Brigadír pokračuje:
- Šesť dievčat cestovalo v zatvorenom kupé, boli to vysokoškoláčky z Leningradu a vracali sa domov z praxe. Na stolíku mali samé dobroty, na vešiakoch plášte, plátenné kufríky. Idú si životom a vôbec ho nepoznajú, všade im svieti zelená... Rozprávali sme sa, žartovali, pili sme spolu čaj. Pýtajú sa, z ktorého som vozňa. Vzdychol som a vyšiel s pravdou von - z toho, dievčatá, ktorý vás vezie do života, a mňa na smrť...
V hale vládne ticho, v piecke praská oheň.
- Achkali, ochkali, začali sa radiť. Potom ma predsa len
skryli na hornom ležadle a pozakrývali svojimi plášťami. Sprievodcovia vtedy chodili spolu s bezpečákmi. Nešlo o lístok - ale o moju kožu. Takto ma skrývali až do Novosibirska... Mimochodom, jednej z nich som to neskôr na Pečore odplatil. V tridsiatom piatom, po zabití Kirova, ju zobrali v rámci očistnej akcie, skapínala tam na verejnoprospešných prácach. Podarilo sa mi ju dostať do krajčírskej dielne.
- Nemali by sme miešať maltu? - šepká Pavlo brigadírovi.
Brigadír akoby ho nepočul.
- Domov som sa vkradol v noci poza humná. Otca už odviedli a mama aj s deťmi ešte len čakala na transport. Na soviet prišiel telegram, už ma hľadali. Pozhášali sme svetlá a roztrasení sme sedeli na zemi pri stene, lebo po dedine chodili aktivisti a nazerali do okien. Ešte tej noci som zobral malého bračeka a odviedol ho do teplých krajov. Nemali sme čo jesť - ani on, ani ja. Vo Frunze varili na ulici v kotle asfalt a okolo neho sedeli tuláci. Prisadol som si k nim: „Počujte, páni žobráci! Vezmite môjho brata za tovariša, naučte ho remeslu života! “ Vzali ho medzi seba. Ľutujem, že som sa aj ja nepridal k nim...
- A brata ste už viac nevideli? - opýtal sa kapitán.
Ťurin zazíval.
- Nie veru, nikdy. - A ešte raz zívol a povedal: - No, chlapci, nebuďme smutní! Zvykneme si aj v teplárni. Kto má miešať maltu, nech sa do toho pustí, nemusíme čakať na sirénu.
A tomuto sa vraví brigáda. Veliteľ trestancami nepohne ani v pracovnom čase, ale keď brigradír povie robiť, robia aj cez prestávku. Pretože on všetkých živí. A nikdy zbytočne nepreháňa.
Ak by s maltou čakali na sirénu, murári by museli stáť.
...................................................................................
... posledná veta ...
A pretože bývajú aj
priestupné roky, pribudli mu k nim ešte tri dni navyše.
