BROCK, PETERS DOVOLENÍM - OSKÁR
(Gestatten - Oskar)
Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1985
edícia Úsvit
preklad Ivan Cvrkal
ilustrácie Atilla Dunčák
obálka Atilla Dunčák
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
83-006-85
beletria, knihy pre deti,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
0,90 €
*kolha* in *H-kris*
Titus vôbec nie je taký hlúpy
Keby nebola celá záležitosť taká vážna, možno by sa boli aj zasmiali. No dievčatá i chlapci v šiestej A pôsobili dojmom, akoby ich práve vyzauškovali. Len čo sa spamätali z prvého údesu, začali sa rozhorčovať.
„To dostal právom,“ začala Lýdia. „Správal sa ako šašo.“
„Veď jej chcel len zablahoželať,“ zapišťala malá Eva.
„Zablahoželať?“ vysmieval sa Alfonz Tuhý. „Pripadal mi ako gašparko. A to má byť blahoželanie?“
„Preto mu nemusela hneď jednu vypáliť. To je totiž zakázané,“ rozčuľovala sa Irma Machová.
„Čo?“ zvolal Konrád. „Keby to bol urobil mne, hneď by som mu vyťal jednu spravu i zľava. Po prvé nám o tom nič nepovedal a po druhé ...“
„Ale čo!“ pozviechal sa konečne Oskár a hneď jedovato spustil na Konráda. „Doteraz si to robil spolu s nami. A zrazu ...“
„Ale nie tak hlúpo!“ bránil sa Konrád. „A potom začneš ešte aj s tým Abelínom. Nám si vždy hovoril, že nik nesmie vyskočiť z radu. A ty?“
„Vari si myslíš,“ vzbĺkol Oskár, „že som sa preto zúčastnil na tej komédii v besiedke, aby som sa stal fajnovým fičúrom? Hahaha! Chcel som len dostať Abelína späť!“
Vtom vstal Rainer. Smelo sa postavil pred Oskára a povedal: „Si podliak!“
Oskára to tvrdo zasiahlo. V zúfalstve sa chcel pomstiť za svoju porážku. Už zdvihol ruku. Zrazu sa však postavili k Rainerovi Jen, Konrád, Alfonz, ba dokonca aj Doly. Oto tiež vstal. Oskárova ruka bezmocne klesla. Aj na tvárach ostatných pobadal, na čej sú strane. Ale ešte horšie bolo, že zápasil sám so sebou. Bolo mu do plaču. Ale nebol by si to priznal ani za svet. Radšej sa obrátil ku všetkým chrbtom a chcel vybehnúť von. Zrazu sa otvorili dvere. Do triedy vošiel riaditeľ. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že je rozčúlený.
„Čo sa tu deje?“
Všetci hneď vstali, no nikto nepovedal ani slovo. Možno preto, že niekoľkými slovami sa nedalo vysvetliť, ako sa mohlo stať, že žiak dostal zaucho. Alebo aj preto, lebo sa hanbili, že sa čosi také stalo práve na Deň učiteľov?
„Tak dobre.“ Doktor Hurtoš ťažko dýchal. „Vyberte si zošity a napíšte si poznámky o dnešnej téme z nemčiny. Rainer, ty sa postaráš, aby tu bolo ticho. Súdružka učiteľka Lykovcová sa necítila dobre a odišla domov.“
Mlčky si vytiahli zošity. Len Oskár ešte nerozhodne postával medzi lavicami.
„Bude najlepšie, ak aj ty pôjdeš domov,“ rozhodol sa riaditeľ. „Ostatné si vysvetlíme zajtra ráno. Prosím vás, aby ste dovtedy nerozprávali o tom, čo sa tu stalo. Sľubujete mi to?“
Prikývli a dali sa do práce.
Oskár si vzal aktovku a odchádzal. Keď išiel popri katedre, zohol sa za svojím papierikom a za kyticou. Potom bez slova zmizol. Po ňom odišiel z triedy riaditeľ. Žiaci pokojne pracovali, akoby pred nimi ešte vždy sedela ich učiteľka. Len raz sa Doly pozrela pod stôl a začudovala sa, že tam nevidí kabelku učiteľky Lykovcovej. Veď tam ešte pred chvíľou bola!
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Je mi ľúto, ale ja už nie a nie si odvyknúť."
