JESENSKÝ, JANKOSLNEČNÝ KÚPEĽ A INÉ POVIEDKY
Mladé letá, Bratislava, 1963
edícia Školská knižnica
výber zostavil a doslov napísal Ján Poliak
ilustrácie Ján Lebiš
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
66-007-63
próza krátka, poviedky,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 378 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý
1,90 €
*kbto* in **S7Z**
VÝBORNÍK
Pán majster Dionýzius Ježo nebol len jednoduchým čižmárom, ale aj členom slávneho obecného výboru. Zametal síce na rozkaz ženy aj pred svojím domom, ale bol hrdý, že môže zametať všade. Napríklad z mestského hostinca vyteká kanál. Celý rínok smrdí. Keby chcel, mohol by pozdvihnúť slovo proti tomu. Hostinský to dobre vie, a preto mu je kamarátom. Vždy mu odmeria, ako sa patrí. Vody do vína neprileje. Bojí sa jeho slova. To je to. Nuž a ruka ruku umýva. Kvôli kamarátstvu čuší. Keď smrdí, nech smrdí. Nech iných bolí hlava... Alebo, len jedno slovko by ho to stálo, a richtár by bol hore nohami. Povedzme len maličkosť. Povedzme o gazdovaní s petrolejom. Päť lámp je v našom mestečku, a nikdy nesvietia. Koľkože sa prijalo v preliminári? Akože zneli účty ohľadom osvetlenia? Kedy a koľko ráz sa svietilo? Kdeže je ten petrolej? Ha? A keď sa s ním v meste nesvieti, ktože s ním osvetľuje? Hm? Nuž ale richtár mu je tiež vždy dobrým. Čo jeden mestský oldomáš, vždy ho zavolá. Čo by sa on za prsty ťahal s ním? Keď je iným dobrý, jemu je ešte lepší. Ale je pravda, že keby pán majster Ježo chcel, nebolo by v obci ani polgárky. Pravda, kto je múdry, nebude nikdy proti školám a proti vývinu mestečka. Všetci sa naučíme po „uhorsky“. To je prvé. A keď toto nastane, ký čert rozpozná majstra Ježu od veľkomožného slúžneho Čillagošiho. Len tá reč ich delí. Rozum, manýr jednaký. S profesormi a ich famíliami navalí sa do mesta ľudí a peňazí. To je druhé. Blata v meste hrôza, budú sa lepšie míňať, keď nie iné, aspoň čižmy. Peňazí má síce - ale len bitky je dosť. A potom, potom ... Nuž ale hlavná vec je reč . . . Nedávno chceli páni akýsi trotoár. Každý si má svoje preddomie vyložiť kameňmi, aby, aj keď je blato, bolo sucho. Toto sa už pánu majstrovi nepáčilo. Keď je sucho, netreba trotoáru, a keď je blato, pľušť, nečas, aj ten vrabec sa uchýli pod strechu. Nech každý čaká, kým sa vyjasní. A ten, ktorý musí, nech príde k nemu, k pánu majstrovi. Dá mu čižmy po hrdlo a lacno. Nie sú na to čižmy, aby sa nenosili. Ako to since, dážď, hrmavica, chumeľ, tak aj čižmy sú od pána boha. Na to dal pánboh rozum, aby sme sa proti nehodám mohli brániť. Preto vieme, kedy treba chodiť v črieviciach a kedy v čižmách. Čižmy, a nie trotoár. Dosiaľ sme boli bez neho, budeme aj naďalej. „Neodhlasujeme! Apelujeme!“ určil pán majster. Návrh len-len že neprepadol. Ale keď pán notár Žilinský vstal a zložiac okuliare vysvetlil, že je dlažba potrebná ako kus chleba, preto, aby sme sa nepotopili, keď je blato, a aby sme sa nevydusili, keď je prach, a keď na to aj pán richtár prikývol, uznali všetci, aj pán majster, že už takto áno, to sa rozumie, je vec potrebná. Mnohí zakričali aj
