LES MARTIN - AKTY X 1. - PRIMLADÍ NA SMRŤ

LES MARTIN

AKTY X 1.
PRIMLADÍ NA SMRŤ
(The X files - X Marks the Spot )

Mladé letá, Bratislava, 1997
preklad Davorín Gašpar
1. vydanie
ISBN 80-06-00788-8

beletria, novela, detektívky, knihy pre deti,
144 s., slovenečina
hmotnosť: 102 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,20 € PREDANÉ

*mipet2* in **O1**

Prvý príbeh osobitných agentov FBI Dany Scullyovej a Foxa Muldera, hlavných protagonistov televízneho seriálu Akty X scenáristu Chrisa Cartera. Prvý raz v ňom spoločne riešia jeden z mysterióznych kriminálnych činov - vraždy spolužiakov maturitného ročníka istej strednej školy...

PÄTNÁSTA KAPITOLA

Theresa ďalej nevládala.

Zakryla si rukami uši, čelom sa oprela o stôl a prudko sa rozvzlykala.

Scullyová sa načiahla s úmyslom dotknúť sa jej ruky. Ešte stále bola ľadovo studená.

Theresa zdvihla hlavu.

„O, Bože,“ povedala Scullyová.

Therese tiekla z nosa krv.

Scullyová vytrhla zo zásobníka za hrsť papierových vreckoviek. Podala ich Therese.

Vtom jej v mysli prebleskol obraz. Obraz tvora v truhle. Implantátu v jeho nozdrách.

Mala Theresa taký istý implantát?

Scullyová sa v myšlienkach ďalej nedostala.

Kútikom oka zbadala, že dvere jedálne sa rozleteli.

Dnu vtrhol Dr. Jay Nemman. Hneď za ním vošiel policajný vyšetrovateľ z lesnej čistinky. Vyzeral nebezpečnejšie než hocikedy predtým.

Čašníčka ukázala na stôl, pri ktorom s Theresou sedeli Scullyová a Mulder.

„Tam je vaše dievčatko, doktor,“ povedala čašníčka. „Pánbohvie, čo jej, chudiatku, urobili.“

Scullyová si uvedomila, že čašníčka telefonovala. Tunajší ľudia držali spolu - najmä proti cudzím.

Teda cudzím pozemšťanom.

Dr. Nemman ignoroval Scullyovú a Muldera. Všímal si len svoju dcéru.

Položil jej na plecia ruku. „Poďme domov, zlatko,“ povedal. „Preč odtiaľto. Preč od týchto všetečných sliedičov a ich dotieravých otázok.“

Ale Theresa sa odtiahla od neho. Oči mala rozšírené hrôzou.

„Nezdá sa mi, že by dievča chcelo odísť,“ povedal Mulder rozhodným tónom.

„Vy sa do toho nepleťte,“ odsekol doktor. „Je to choré dievča. Veľmi choré. Trpí rozličnými chorobnými predstavami. Je na pokraji nervového zrútenia. Musí sa vyhýbať rozrušeniu.“

Medzitým Theresa cúvla do kúta jedálenského boxu. Skrčila sa tam do polohy plodu v maternici.

Policajný vyšetrovateľ k nej natiahol ruku.

„Tvoj ocko ťa chce vziať domov, Theresa,“ pove-

LEWIS, SINCLAIR - BABBITT

LEWIS, SINCLAIR

BABBITT
(Babbitt)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1964
preklad Rudolf Koštial
doslov Július Pašteka
edícia Svetová tvorba (22)
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, román
378 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g

0,50 €

*mipet2* in **O1**

Boli to naozaj ľudomilné inzeráty. Jeden z nich mal takýto povzbudivý titul: „Peniaze! Peniaze!! Peniaze!!!“ Druhý oznamoval, že „Pán P. R., ktorý predtým u holiča zarábal týždenne osemnásť dolárov, teraz nám píše, že od skončenia nášho kurzu dostáva päťtisíc dolárov ako osteovitalický lekár“; a v treťom bolo, že „slečna J. L., donedávna balička v obchode, dostáva teraz desať tvrdých dolárov denne za vyučovanie nášho hinduistického spôsobu vibračného dýchania a duševnej kontroly“.

Ted nahromadil päťdesiat alebo šesťdesiat takých oznamov z rozličných ročeniek, časopisov nedeľných škôl, zošitových románov a ľudovýchovných vestníkov. Ktorýsi dobrodinec tam prosí: „Nikto vás nepojme do tanca? — Budete obľúbenejšia a zarobíte viac peňazí — do lepšej spoločnosti sa dostanete hrou na havajskú gitaru alebo spevom. Podľa tajných zásad nedávno objaveného systému vyučovania hudby môže ktokoľvek — muž, dáma alebo dieťa — bez únavného cvičenia, osobitného školenia alebo dlhočizného štúdia, bez straty času, peňazí alebo energie naučiť sa hrať podľa nôt na klavíri, bandži, rohu, klarinete, saxofóne, husliach alebo bubne, taktiež spievať z nôt!“

Iný inzerát pod naliehavou výzvou „Hľadajú sa detektívni znalci odtlačkov prstov — Veľké platy!“ dôverne oznamoval: „VY — muži a ženy, ktorým v žilách prúdi horúca krv — toto je POVOLANIE, na aké ste už dávno čakali. Sú v ňom PENIAZE, ba VEĽKÉ peniaze, a rýchla zmena prostredia, strhujúca, vrcholne zaujímavá, uhrančivo mocná sila, čo si vaša čulá myseľ a dobrodružný duch tak žiadostivo želá. Len si pomyslite, že sa môžete stať hlavnou osobou a rozhodujúcim činiteľom pri riešení čudných záhad a zamotaných zločinov. Toto skvelé povolanie vás privedie do styku s vplyvnými ľuďmi ako rovný s rovným a často vám príde cestovať hore-dolu — možno aj do vzdialených krajín — a nebude vás to stáť ani halier. NIJAKÉ OSOBITNÉ VZDELANIE SA NEVYŽADUJE.“

„Íha! To je vari zlatý klinec všetkého! Nebolo by to príma cestovať si po svete a pritom dolapiť nejakého chýrneho lotra?“ zajasal Ted.

„Priveľa by som si od toho nesľuboval. Tu sa človek najskorej popáli. Ale to uľahčenie hudobného štúdia by vari stálo za reč. Keby si znalci efektívnosti práce nad týmto tak lámali hlavu ako nad výrobou tovaru v továrňach, veru nevidím príčiny, prečo by nemohli vymyslieť taký spôsob, čo by sa človek nemusel piplať s ustavičným hraním a cvičením, ako je to v hudbe ešte aj teraz.“ Na Babbitta to urobilo dojem a mal hrejivý otcovský pocit, že si oni dvaja, mužskí členovia rodiny, rozumejú.

Počúval oznamy korešpondenčných kurzov, ktoré prostredníctvom poštovej schránky vyučovali písanie poviedok, zlepšovanie pamäti, filmové herectvo, rozvoj duševnej sily, bankovníctvo, španielčinu, liečenie nôh, fotografovanie, elektroinžinierstvo, výzdobu výkladov, chov hydiny a chémiu.

„Tak teda, tak teda . . .“ Babbitt hľadal výstižný výraz pre svoj obdiv. „Nech som huncút! Vedel som, že táto hra na školu, tieto korešpondenčné kurzy, je výnosný obchod — ale neuvedomil som si, že je to celkom slušný kľúčový priemysel! Vari hned za potravinárstvom a kinami. Vždy som si vravel, že raz príde otvorená hlava a povie, že vyučovanie nemožno prenechať knihomoľom a nepraktickým teoretikom, ale že z toho treba urobiť veľký obchod. Áno, chápem, že ťa zaujíma veľa týchto kurzov. Musím sa spýtať kamarátov v Atletickom klube, či si dakedy uvedomili. . . No naproti tomu, Ted, vieš, ako inzerenti, totiž ako niektorí inzerenti zveličujú! Veru neviem, či by ťa vedeli tak šikovne pretiahnuť cez tieto kurzy, ako to tu vravia, že vedia.“

„Ale určite, ocko, samozrejme." Ted rozprával tak nadšene a radostne, ako zvykne dospelý chlapec, keď ho starší úctivo počúvajú. Babbitt sa naňho sústredil s dojemnou láskou:

„Chápem, aký vplyv môžu mať tieto kurzy na celú výchovnú prácu. Prirodzene, verejne by som to nikdy nepripustil — je len slušné a vlastenecké, že chlapík, ktorý absolvoval Štátnu univerzitu ako ja, všade vytrubuje chválu a slávu na svoju Alma mater — ale veci sa majú tak, že ešte aj na univerzite sa stráca premnoho drahocenného času štúdiom poézie a francúzštiny a takých predmetov, ktoré nikdy nikomu ani halier nevyniesli. Neviem, ale je dosť možné, že tieto korešpondenčné kurzy sa nakoniec ukážu ako jeden z najdôležitejších amerických vynálezov.

„Ťažkosť s mnohými ľuďmi je v tom, že sú hmotári až hanba, nevidia duchovnú a mysliteľskú stránku americkej prevahy. Myslia si, že vynálezy ako telefón, lietadlo a rozhlas — nie, rozhlas je taliansky vynález, ale dosť na tom myslia si, že tieto

GALLEGOS, ROMULO - CANAIMA

GALLEGOS, ROMULO

CANAIMA
(Canaima)

Práce, Praha, 1961
edícia Knižnice Příliv (7)
preklad Zdeněk Velíšek
doslov Zdeněk Velíšek
obálka Eva Křížová
1. vydanie, 19.000 výtlačkov

beletria, román
296 s., čeština
hmotnosť: 258 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,40 € *cesvo*  DAROVANÉ EGJAK
0,40 € *mipet2*  in **O1**

Velká drama pralesa, jehož symbol - démonické božstvo Canaima - nemilosrdně stíhá všech jeho obyvatel.

XIV

Bouře

Po osmidenní nepřítomnosti se Marcos Vargas vrátil na stanici na břehu Guarampínu a neblahý vliv, kterým na něho působil prales, se ještě přiostřil únavou po dlouhé cestě.

Podivné příznaky pralesní nemoci se však neprojevovaly jenom u něho a také se všechny nedaly přičítat jeho duševnímu poblouznění. Měly příčinu v přírodních úkazech a všechno tvorstvo obývající prales jimi bylo nějakým způsobem postiženo.

Blížil se konec období dešťů a již několik dní trvala přestávka, kterou si deště dopřávají, dříve než naposledy zaplaví zemi obrovskými lijavci, jimiž skončí tropická zima. Dlouho trvaly rozčilující intervaly ticha, za kterých z nehnutého a němého větvoví padala úzkostná předzvěst, vzduch přesycený výpary rostlin se stával nedýchatelným a v korunách pralesa se jako na obrovském kondenzátoru hromadila elektřina, arzenál pro salvy výbojů, které brzo měly prales rozechvět až k nejhlubším kořenům.

Zvěř tušila, co přijde, a jevila známky neklidu. Potichu usedali ptáci do korun a nepokojně a nedůvěřivě v nich přeletovali z větve na větev. Bylo často vidět stěhovavá stáda pekari, jak plavou přes řeku sem a tam nebo jak se zastaví uprostřed pochodu, zavětří a pak se vyřítí napříč lesem přímo vpřed, mimo svou obvyklou cestu. Opice se večer bez hlesu vracely do míst, kde přenocovávaly, zato však v noci nepřestával pískot arafiamon.

Ba i sami Indiáni, jimž je instinkt citlivou anténou, se stali ještě nepřípustnějšími než obvykle a často mezi sebou vyměňovali pohledy svědčící o jakémsi pověrčivém očekávání něčeho neznámého. Jako by se jim příroda stala pojednou nesrozumitelnou a hrozivou.

U sběračů kaučuku se pralesní nemoc projevovala zvláštními příznaky. Tvrdá a vyčerpávající práce, neustálý střeh před smrtelným nebezpečím, které kolem nich všude číhalo, a odlidšťující vliv divoké samoty probouzely v nich ponurou náklonnost k jakési zběsilé krutosti, která je v pralese běžným zjevem a kterou u nich ještě zostřovaly atmosférické vlivy. Nebyla to krutost vyvolávaná zuřivostí a chvilkovým pominutím smyslů, jakou mohou v člověku vzbudit otevřené prostory, nýbrž naopak krutost hrůzně klidná a nelidská. Zločiny a ohavné události všeho druhu, vyprávěné a komentované se sadistickou rozkoší z podrobností, byly nyní téměř jediným tématem jejich rozhovorů. A když byl každý sám, krátil si dlouhou chvíli mlčenlivou úděsnou rozkoší z pomalého, surového mučení brouků nebo malých neškodných zvířátek, která za tím účelem pochytal. Trhali jim křidélka, vypichovali jim oči, chladnokrevně je čtvrtili a pozorně sledovali sebemenší projevy jejich utrpení, zatímco rysy v jejich tvářích tvrdly kamennou, děsnou necitelností. Mnozí přenesli i na sebe sama tyto chorobné pokusy a zranili se tak, že se stali neschopnými práce. Za záminku jim posloužilo třeba vyoperování ostnů zabodnutých do kůže, či vytahování klíšťat nebo „lesních červů“, které jim pod kůži nasazoval jistý druh much, jenž se líhne z larev nasazených do živého masa. Snad na ně také neblaze zapůsobila smrt Encarnacióna Damesana a to, jakým příšerným způsobem se marně zmrzačil. Ale nejmocnější příčinou byla bouře zvířecích živlů, kterou v mužích rozpoutal Canaima.

A když se Marcos Vargas vrátil na stanici, uslyšel tu také, že na protějším břehu Guarampínu se již opět začaly ozývat tajemné výkřiky, o kterých mluvívali sběrači kaučuku, kteří v této krajině pracovali již dříve. Výkřiky, jejichž původ byl do jisté míry potvrzován slovy, která Marcosu Vargasovi řekl sám hrabě Giaffiro.

V divokém tichu hluboké noci podobalo se to voláni spíše zvířecímu vytí, jekotu poděšeného živočicha. A sběračům kaučuku na druhém břehu dávalo podnět k tomu, aby úchylnou náklonnost ke všemu krutému a zrůdnému ukájeli šílenými dohady.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Již skládá moři své účty ...

SUSANNOVÁ, JACQUELINE - ÚDOLIE BÁBIK

SUSANN, JACQUELINE

ÚDOLIE BÁBIK
(Valley of the Dolls)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970
edícia SPKK (262)
preklad Zora Petkovová-Kresáková
prebal Jozef Gális
1. vydanie

beletria, román
458 s., slovenčina
hmotnosť: 474 g

tvrdá väzba
stav: zachoval, bez prebalu, fľaky na doskách

0,30 €

*mipet2* in **O1**

Modelka Anne, speváčka Neely, herečka Jennifer — tri krásne a úspešné ženy v magickom i zavrhovanom rozprávkovom svete Hollywoodu, tri hviezdy, ktoré sa stretávajú v rozličných obdobiach svojej kariéry, v najrozličnejších okamihoch lások i sklamaní... Hollywood šesťdesiatych rokov vidíme ako pestrú a lákavú mozaiku, pod lesklým povrchom sa však skrývajú zradné víry, ozajstný, drsný svet vášní, drog a alkoholu. Ako doň vstupujú, ako sa v ňom budú pohybovať mladé ženy nezvyknuté na bohatstvo a slávu, ako sa s ním vyrovnajú a akú úlohu v tomto nestálom prostredí zohrávajú ich partneri, to sú otázky všedného dňa, to sú problémy, ktoré sa odkrývajú na stránkach tohto príťažlivého, čitateľsky vďačného románu.

RANDON, NOËL - 3X RANDÔT

RANDON, NOËL

3X RANDÔT
Dve trubičky s krémom - Dwie rurki z kremem
Píšem ti, Louise - Donoszę Ci, Luizo
Zločin na konkurz  - Zbrodnia na konkurs

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1972
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (286)
preklad Mária Krkošková
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 22.000 výtlačkov

beletria, román, detektívky,
584 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g

tvrdá väzba
stav: zachovalý, bez prebalu

0,50 € PREDANÉ

*mipet2*  (in *067*)

— Nomina sunt odiosa! — vyhlásil MacKinsley s detinským pátosom. — Prepáčte mi, pán inšpektor, to je jediný latinský citát, aký poznám. Veľmi rád ho používam pri každej vhodnej príležitosti. Ale už musím ísť. Môj priateľ John určite spomína moje meno s neveľmi lichotivými epitetami.

— A teda mladosť kontra staroba. — Randôt vystrel ruku k MacKinsleymu.

— Prijímam, inšpektor. A myslím, že môžem od vás pozdravovať Catherine Molayovú.

Randôt podržal režisérovi ruku o niečo dlhšie ako obyčajne.

— Máte neoceniteľného priateľa. Uchmatol mi spred nosa šťavnatý kúsok. Ale čo robiť. Onedlho, ako vidím, celá Amerika bude pomáhať našej polícii odhaľovať zločincov.

— Preháňate. Celá nie, iba tí, s ktorými máte do činenia. Budeme odhaľovať a budeme brániť, drahý pán inšpektor. Do videnia.

Randôt stál dlho pri obloku a hľadel za americkým režisérom, odchádzajúcim z policajného komisariátu. MacKinsley sa zastavil pri poštovej skrinke a hodil do nej list, potom — tak ako inšpektor predpokladal — zamieril v celkom inú stranu, ako vravel. Skupina filmárov pracovala v ten deň v parku, no režisér odbočil k námestiu. Inšpektor vyťukával prstami na okennom parapete nejakú melódiu. Potom si nasadil hlboko do čela panamový klobúk a vyšiel z miestnosti.

MacKinsley zatiaľ prišiel na námestie a kráčal k obchodu Michela Courbeta. Dvaja robotníci v modrých montérkach práve snímali firemný štít, čo visel nad obchodom. Bola to tabuľa azda ešte z prusko-francúzskej vojny. Lak, ktorým bolo namaľované meno Courbet, už popukal. Na druhej strane širokého výkladu, v ktorom sa ako reklama belela detská rakvička, stál nový štít. MacKinsley naklonil hlavu a čítal čerstvý nápis: Pohrebný ústav — Jeanne Courbetová.

Robotníci poznali režiséra. Jeden z nich priložil prst k baretke a ozval sa:

— Ešte máte čas myslieť na objednávku u slečny Courbetovej.

— Človek nikdy nevie, — usmial sa MacKinsley. — Aj majitelia pohrebných ústavov umierajú skôr, ako zamýšľali.

Druhý robotník hodil rukou a zahundral drsne:

— Čerta starého zomrel. Odpratali ho.

— Niečo som o tom čítal, — povedal režisér a ponúkol robotníkom cigarety. Obaja zliezli z rebríkov a obradne si zapálili. — A čo polícia?

— Polícia, — vyprskol prvý robotník, — polícia vie iba vyberať pokuty za nedovolenú rýchlosť.

— Je tu ten z Toulonu, ale vravia, že si s tým neporadí, — dodal druhý.

— Vraj niekomu záležalo, aby starý Courbet zhasol, — nadhodil prvý.

— Vešajú nám kadečo na nos. Mali Garina, a nič. Potom zobrali tú mladú od Kertza, a tiež nič z toho.

— Ech, tú mladú posadili za niečo iné!

— Vravím ti, že ju odviedli kvôli Courbetovi.

— Ukradla brošňu. Počul som.

— To bolo naoko.

Thornton MacKinsley prerušil ich spor nevinnou otázkou.

— Vy ste natierači?

Robotníci pozreli na seba.

— Nie. Už roky pracujeme u Courbetovcov. Práca pre psa, ale z niečoho treba žiť.

— Keď ľudia umierajú, my žijeme, — zažartoval ten druhý.

— Určite ste poznali Courbeta?

— Akožeby nie. Až do poslednej chvíle.

— Ja som sa s ním zhováral v ten deň, keď zomrel, — dodal druhý.

— A bol zdravý?

— Ako repa. Víno z neho razilo na kilometer.

— A viete, do vína mu nasypali prášok, — doložil prvý.

— Spomínam si, — prikývol režisér, — bolo to podvečer.

— Čerta podvečer, — vykríkol ten druhý, — na pravé poludnie. V sobotu. Akurát prišla zásielka rakiev. Pamätám sa ako dnes.

DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJ - BARÓN GOLDRING SA VRACIA

DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJ

BARÓN GOLDRING SA VRACIA
(Černyje rycari)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1965
preklad Ružena Jamrichová
prebal a ilustrácie Emil Bačík
1. vydanie, 100.000 výtlačkov

beletria, román
336 s., slovenčina
hmotnosť: 393 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, s prebalom

0,50 €

*mipet2*b-ukr/*

Odkiaľ vzal Grigorij Gončarenko, alias Henrich von Goldring, známy hrdina z prvého zväzku Mychajlykovho špionážneho románu Sám vojak v poli ďalšie dve mená - Fred Schulz a Andrej Somov? Kam ho zahnali naoko mierové, ale v zákulisí búrlivé povojnové časy, keď sa ponáhľa na pomoc svojim bojovým druhom v Taliansku? Kde sa uchyľujú zvyšky nemeckej tajnej zpravodajskej služby, kde všade verbuje americká špionáž svojich budúcich agentov? Aké sily kvasia v zákulisí povojnovej Európy a celého sveta, chystajúc ďalší útok na mier? Na tieto naliehavé otázky nájdeme odpoveď v druhom zväzku špionážneho románu Jurija Doľda-Mychajlyka Barón Goldring sa vracia, keď sledujeme Grigorijove ďalšie osudy, ako sa podivnou zhodou okolnosti opäť stretáva s bývalým predstaveným oberstom Kronnem, ktorý ho „naverbuje" do tajnej zpravodajskej školy „Rytierov šľachetného ducha" - tak sa nazýva zdanlivá náboženská ustanovizeň v samom srdci Španielska, ktorá pod kepienkom ušľachtilého a spravodlivého boja za cirkev svätú pripravuje diverzantské kádre pre Sovietsky sväz. Tu v Španielsku sa Grigorij stretáva s Agnesou Menendosovou, ktorá v jeho živote zohrá veľmi podobnú úlohu ako Monika Tarvalová v prvom zväzku. Je to jediná úprimná duša, ovečka, ktorá sa nešťastne dostala do svorky vlkov v škole „Rytierov šľachetného ducha". Obrazy malebnej španielskej krajiny a činnosť „rytierov", ďalšie príhody sovietskeho zpravodajského dôstojníka Gončarenka, ktorý v najnebezpečnejších situáciách systematickou prácou pomáha svojej vlasti v boji za mier, to všetko vás čaká pri čítaní tohto dobrodružného románu.

MISTER DUMBRIGHT SI VYŽADUJE AKTIVITU

— Som proti prípitkom, mister Dumbright, najmä keď sa ľudia stretnú takto zoči-voči. Prípitky narúšajú intímne prostredie. Ale dnes by som chcel spraviť výnimku. Dvíham čašu na vaše zdravie! Som proste nadšený vašou energiou a pracovnou výkonnosťou, — povedal Nunke pri večeri, naklonil sa ponad stôl a štrngol si s bossom.

A naozaj, odkedy prišiel Dumbright do školy Rytierov šľachetného ducha, zúrivo pracoval. Vstával presne o siedmej, polhodinu cvičil, obliekol sa, vypil čiernu kávu bez cukru, zjedol ovsenú kašu, od večera namočenú v citrónovej šťave. Všetko robil veľmi rýchlo, presne podľa vymedzeného programu, a nedovolil si premrhať ani sekundu.

O pol ôsmej rýchle vyšiel z izby a vrátil sa až napoludnie, aby si niečo zajedol.

Do pol piatej boss stačil prezrieť niekoľko desiatok izieb, kde bývali príslušníci školy, aby osobne dozrel na budíček, obliekanie alebo raňajky, a všade si vyžadoval veľkú presnosť. Potom zašiel do triedy, kde pracovali žiaci v skupinách. Pretože každá skupina mala troch žiakov, trvalo mu to dosť dlho. Tým skôr, že Dumbright nielen pozoroval, ako si budúci diverzanti osvojujú zápasenie, útok, odzbrojenie, ale aj sám sa aktívne zapájal do vyučovacieho procesu, názorne ukazoval výhodné hmaty.

Z tried sa ponáhľal do takzvanej „zbrojnej sály“, kde sa „rytieri“ učili zneškodňovať a nastavovať míny, demonštrovali, ako ich vedia podkladať pod mosty, koľajnice, stroje, ktorých makety boli porozostavované v bývalej kláštornej jedálni. Misterovi Dumbrightovi sa nelenilo vliezť pod maketu, aby zistil, či je mína správne nastavená, škriepil sa s inštruktormi aj učiteľmi, kritizoval vyučovacie metódy, niekedy náročky navrhoval úplne neprijateľné metódy a zápalisto ich zastával, aby si preveril schopnosti toho-ktorého učiteľa.

Zo „zbrojnej sály“ sa pobral dlhou chodbou bez okien do bývalého kostola, kde bola strelnica.

Na figurínach veľkosti človeka sa tu „rytieri“ učili zabíjať. Figuríny sa pohybovali po špeciálnych koľajniciach pozdĺž chrámovej lode: pohybovali sa dopredu, dozadu, pomaly, chytro, s výskokom, niekedy sa len na mih vynorili, a zase zmizli. Vyučovanie bolo individuálne. Na každú figúru sa smelo strieľať iba raz. Po výstrele Dumbright a inštruktor kontrolovali zásah. Od „rytierov“ sa totiž vyžadovalo, aby trafili do hlavy alebo hrude hneď na prvý výstrel.

Dumbright, na svoj veľký žiaľ, nebol dobrým strelcom, nemohol teda demonštrovať majstrovstvo zabijaka, ale vynahradzoval si to vyberanými nadávkami. Ak niektorý z „rytierov“ netrafil, Dumbright s penou na perách vyhrešil vinníka tak, že už ani jemu samotnému nestačili výrazy z bohatej slovnej zásoby.

Vedľa strelnice, v bývalej chrámovej predsieni, oddelenej teraz pevnou kamennou stenou, bola „tajná“ učebňa“. Tu sa vyučovala najnovšia diverzantská technika. Poslednou novinkou boli elektrické rukavice a skryté rozprašovače. Dumbright názorne demonštroval, ako ich treba používať. Do rukavíc, spojených s nehlučným motorčekom vo vrecku nohavíc, púšťal sa prúd. Stačilo položiť ruku v rukavici niekomu na plece, a dotyčný strácal vedomie, niekedy aj na veľmi dlho. Rozprašovač sa dával do horného kabátového vrecka a belel sa odtiaľ ako rožtek zloženej vreckovky. Z vreckovky sa ťahala jemná

KITANOVIČ, BRANKO - ČLOVEK, KTORÝ OTRIASOL TREŤOU RÍŠOU

KITANOVIĆ, BRANKO

ČLOVEK, KTORÝ OTRIASOL TREŤOU RÍŠOU
(Čovek koji je uzdrmao treći rajh)

Obzor, Bratislava, 1983
preklad Michal Nadubinský
prebal Fedor Kiš
1. vydanie, 6.000 výtlačkov

literatúra faktu, história, II. svetová vojna
272 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

2,40 € PREDANÉ

*mipet2*

K veľkým dejinným stretnutiam oddávna patria aj veľkí vyzvedači, a tak — pochopiteľne — ani druhá svetová vojna nemohla nemať svoje veľké postavy. Nepochybne k nim patrí aj hrdina knihy Človek, ktorý otriasol treťou ríšou leutnant Paul Siebert, vlastným menom Nikolaj Kuznecov, ktorý bol jediným sovietskym vyzvedačom na vysokej úrovni pravidelne sa vracajúcim z miest svojho pôsobenia v hitlerovskom prostredí na svoju základňu medzi sovietskych partizánov. Toto jeho zvláštne postavenie mu dovolilo byť nielen úspešným spravodajcom klasického typu, ale umožňovalo mu uskutočňovať aj mnohé iné operácie, napríklad únosy popredných hitlerovských pohlavárov. Dielo Človek, ktorý otriasol treťou ríšou vychádza zo zachovaných dokumentov a spomienok, usiluje sa byť predovšetkým spoľahlivým svedectvom o bohatej spravodajskej činnosti sovietskeho vyzvedača, ale vďaka mnohostrannej aktivite svojho hrdinu a jeho spolupracovníkov uvádza čitateľa aj do zákulisia najvýznamnejších bojových a diplomatických akcií druhej svetovej vojny (napr. dnes priam legendárne bitky pri Stalingrade a Kursku, prenesenie Hitlerovho hlavného stanu na Ukrajinu, Teheránska konferencia a i.). Navyše aj sám osud leutnanta Sieberta, resp. Nikolaja Kuznecova bol taký dramatický, že hoci sa kniha o ňom Človek, ktorý otriasol treťou ríšou zakladá na dokumentárnom materiáli, číta sa ako nesmierne napínavý a dobrodružný román.

TRÁPENIE KAPRÁLA SCHMIDTA

Bývalému gaulajterovi Východného Pruska a ríšskemu komisárovi okupovanej Ukrajiny Erichovi Kochovi sa podarilo prežiť vojnu a potom sa dlhé roky skrýval pred spravodlivosťou pod rozličnými menami vo viacerých krajinách. Hitlerovho zástupcu pre okupované oblasti na Východe, jedného z najstarších vodcov nacistickej strany s členskou legitimáciou číslo 60, chytili až v roku 1958. Jeho meno sa často spomínalo počas procesu s vodcami tretej ríše v Norimbergu roku 1946, ale myslelo sa, že je mŕtvy.

Na lavicu obžalovaných zasadol až 20. októbra 1958 pred varšavským súdom, hoci súd oddielu Víťazi ho už roku 1942 odsúdil na trest smrti. Zostarnutý, zhrbený, neobratný ako vypĺznutý kocúr sa tento zločinec, ktorý posielal milióny ľudí na smrť, správal pred súdom skrúšene a usiloval sa takto naivne vyvolať súcit, ba dokonca pochopenie.

O procese písala celá svetová tlač ako o nesmierne významnej udalosti.

Nezvyčajný zvrat v tomto procese nastal, keď sa ako svedok zjavil Poliak Józef Kurjati, bývalý spravodajca z oddielu Víťazi:

- Za zločiny proti ukrajinskému, poľskému, ruskému, židovskému, litovskému, bieloruskému, českému, slovenskému, moldavskému a estónskemu národu odsúdil náš oddiel v roku 1942 Ericha Kocha na smrt’. Bolo nariadené, aby trest vykonal Nikolaj Ivanovič Kuznecov, známy v oddiele ako Nikolaj Vasilievič Gračev, ktorý v Rovne pôsobil ako nemecký dôstojník pod menom Paul Wilhelm Siebert... Tu, - a Kurjati zdvihol hore v Poľsku vydanú knihu pod názvom Kde je oberleutnant Siebert?- tu sa o tom všetkom píše podrobne...

Bývalý Hitlerov zástupca sa naježil, len čo sa spomenulo meno Paul Siebert. V momente sa mu zazdalo, akoby sa okolo neho hmýrila a preplietala kopa predstáv a obrazov ako zo sna... Cez hmlu spomienok sa mu pred očami zjavila postava energického oberleutnanta so sivými očami:

- Paul Siebert, terorista? Prosím slávny súd, aby na niekoľko dní prerušil proces a aby som dostal k dispozícii knihu o Paulovi Siebertovi.

Vo svojej záverečnej reči bývalý gaulajter povedal niečo, čo v sále vyvolalo hlasný smiech:

- Prosím slávny súd, aby vzal do úvahy, aký som bol humánny, ak som dokonca zachránil život sovietskemu teroristovi ...

Varšavský súd fuhrerovho „humánneho" spolupracovníka odsúdil na smrť.

★ ★ ★

Palác Ericha Kocha, respektíve Ríšskeho komisariátu Ukrajiny, bol kedysi guberniálnym gymnáziom, na ktorom študoval aj známy ruský spisovateľ Vladimir Korolenko (1853 až 1921). Teraz v tejto budove sídli Oblastný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Táto veľmi pekná a štýlová budova sa nachádza na Kalininovej ulici, ktorá sa počas vojny po nemecky volala Schloss-strasse*. Reichskomisár túto budovu využíval aj ako svoju osobnú rezidenciu.

Palác obklopoval priestranný park. Aleje storočných dubov, líp, javorov, smutných vŕb, borovíc, jedlí, platanov a briez mu dodávali vzhľad zmodernizovaného šľachtického hniezda. Kvetinové aleje, zelené trávniky a prechádzkové cestičky udržiavali záhradníci, ktorých priviezli z Holandska a Čiech. Počas teplých dní si gaulajter rád hovel na malej vyvýšenine uprostred záhrady, v tieni orgovánových kríkov, bazy a širokolistých južných rastlín, ktoré sa tu v ústraní skrytom pred severnými vetrami akosi udomácnili. Veľký bazén, v ktorom sa voda ohrievala a stále cirkulovala, bol určený len pre neho a pre vysokých hostí z Berlína.

BIELEK, ANTON - OBRÁZKY Z HÔR

BIELEK, ANTON

OBRÁZKY Z HÔR
Výber z prózy

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1957
edícia Hviezdoslavova knižnica (37)
predslov Ivan Kusý
poznámky Jozef Nižnánsky
ilustrácia Edita Ambrušová
1. vydanie v tejto edícii, 25.400 výtlačkov

beletria, próza krátka, novela,
306 s., slovenčina
hmotnosť: 345 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*mipet2* in **O1**

Sedel na posteli a fajčil z drevienky, až ho kúr obstával.

„Nuž, človeče, nebojíš sa Boha? Keby tak tetka prišla a ťa videla, bolo by to hriechu! Ľahni si hneď! Krv ti udrie do nohy a opuchne ti.“

„Nič sa neboj, Hanka, zlá zelina sa nestratí. Bolo mi smutno, nuž som si pomáhal, ako som vedel.“

„Smutno — no malý chlapec. A ničoho sa nedotkol. Čo si nejedol? Dočkaj, hneď ti zohrejem obed.“

A zvrtla sa, podložila oheň a postavila naň hrnce. Potom sa pýtala Ondreja:

„A nebol tu nikto?“

„Nie, už som muchy lapal od dlhej chvíle. Tu ich máš, až tri. Sú na truhle. Neviem, či na mne huby nenarástli, aspoň sa mi tak zdá. A čo je nového v dedine?“

„Veru sa ma darmo pýtaš. Išla som rovno do kostola a odtiaľ domov.“

„A čo si mi doniesla?“

„No, sedem detí za grajciar. Na, tu máš, keď ti tak o to ide.“ A podala mu zväzoček obárancov. „Ale najprv zješ čosi teplého. To ti bude na chrumku.“

V komore počalo sa rozprestierať milé teplo, Hanka vzala z truhly mlieko a o chvíľu doniesla mu čosi teplého.

„Na, vypi, vieš, že by sa tetka hnevala, keby to tu našla.“

„A nepýtal sa tam v dedine nikto na mňa?“ opýtal sa Ondrej.

„Jaj, vidíš, aká som zábudlivá. Pýtal sa ktosi na teba ... no darmo je, zabudla som. Vidíš, a keby si vedel, narástol by si do povaly.“

„No —“

„No, aj ti nesiem pozdravenie. Tvoja nevesta sa zastavila, ako ma videla a nevedela sa nadopytovať na teba. Vidíš, ako sa ľudia o teba starajú.“

„A čo si jej povedala?“

„Že ti je lepšie, že už skoro vstaneš a že ju dáš pozdravovať.“

Ondrej sa zaškaredil. „A kázal som ti to ja?“ No, ty škarednica — chcel jej povedať, ale nedohovoril, len sa pýtal: „A tetka čo?“

„Tá išla na Lány a príde iba večerom. Polámalo v hore nohu Koňúchovi, išla k nemu.“

I doniesla mu váru a riekla:

„Ale jedz, Ondrej, lebo tetka by sa hnevala. Ani by som ti druhý raz nedoniesla pozdravenia, lebo by si ho nezaslúžil.“

Ondrej mal kožuch preložený na kolenách. Vzal misku a jedol, ale dosť skoro odložil jedlo a hovoril: „Tebe je dobre žartovať, Hanka; ale ver mi, mne nie je do smiechu. Ste zdraví, biedy nemáte, voľní ste ani vtáci. A ja tu ležím ani peň. Hnúť sa mi je ťažko z miesta. A trvá to už štvrtý týždeň.“

„No veru, nevídali, odpočinieš si . . .“

„Tak, ťažko hovoriť . . . ale ty nevieš, čo je pre horára ležať, drepenieť na posteli. Ja som ti od mala túžil za tým, ísť do hory, či už prší, či sa leje, či je pekne, či víchre dujú, jedno je. Tá hora, tie poľany, tá sloboda vždy je pekná ... to mi bolo blízke srdcu odjakživa. A nevieš, čo je to, keď podvečer prídeš

ZÚBEK, ĽUDO - DOKTOR JESENIUS

ZÚBEK, ĽUDO

DOKTOR JESENIUS

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (342)
doslov Miloš Tomčík
prebal Pavel Blažo
ilustrácie František Hubel
3. vydanie, 9.000 výtlačkov

beletria, román, história,
528 s., slovenčina
hmotnosť: 558 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*mipet2* in **O1**

Ľudo Zúbek (1907—1969) narodil sa v Malackách. Obchodnú akadémiu vyštudoval v Bratislave. Najprv bol bankovým úradníkom, neskoršie dramaturgom v rozhlase. Po oslobodení pôsobil na povereníctve informácií a vo vydavateľstve Tatran. Pod pseudonymom Vladimír Malina uverejňoval v rôznych literárnych a kultúrnych časopisoch krátke prózy, recenzie, kritiky a úvahy. Roku 1938 vydal dvojdielny román Ján Kupecký, odmenený Mazáčovou cenou. V prepracovanom vydaní vyšlo dielo roku 1985 v edícii SPKK pod názvom Farebný sen. Z ostatných diel spomenieme: V službách Mateja Hrebendu (1949), Murársky chlieb (1952), Doktor Jesenius (1956), Skrytý prameň (1956), Jar Adely Ostrolúckej (1957), Zlato a slovo (1962), Moja Bratislava (1935), Gaudeamus igitur (1965), Rytieri bez meča (1967), Ríša Svätoplukova (1969), Štvrtá stena (1971). Doktor Jesenius je životopisným románom o slávnom slovenskom vedcovi-humanistovi Jánovi Jeseniovi, ktorý bol dvorným lekárom Rudolfa II. a profesorom na Karlovej univerzite. Pre pokrokové názory ho spolu s predstaviteľmi českých stavov popravili roku 1621 na Staromestskom námestí v Prahe. Román približuje čitateľovi európsky duchovný vývin na rozhraní 16. a 17. storočia.

Bláznivý Simeon

Hrad navštevovalo veľa žien oblečených podľa najnovšej módy. Jesenius si už dávno navykol na nezvyčajný ruch, ktorý vládol v bezprostrednom okolí milovníka ticha a pokoja Rudolfa II. Na kráľovskom hrade často bolo vídať ženy nevšedne krásne, lebo cisár bol známy nielen ako milovník krásy mŕtvej, zvečnenej v chladnom mramore alebo v žiarivých farbách a ladnej kompozícii obrazov, ale aj ako milovník a znalec krásy živej... Najlepším dôkazom tejto druhej stránky cisárovho záujmu bola Katarína Stradová.

Raz podvečer - bol horúci augustový deň - vracal sa Jesenius zo služby druhým hradným nádvorím. Priestranstvo, predpoludním ešte plné ruchu a vravy, bolo prázdne. Iba niekoľko strelcov v službe sa potilo v slnečnom úpeku. Kto mohol, vyhľadal si nejaké tônisté miesto a podľa možnosti podriemkaval, alebo spal. Pred vojenskou strážnicou vylihoval v chládku veľký vlčiak; občas potriasol hlavou, aby odohnal domŕzavé muchy. Zdalo sa, že ináč ho nič na tomto svete nezaujíma.

Vtom vstúpila na nádvorie šľachtičná s kŕdľom detí okolo seba. V náručí niesla kyticu červených, bielych a žltých ruží. Jedno z väčších detí, dievčatko, viedlo na vôdzke vysokého štíhleho chrta.

Vlčiak pred strážnicou zbadal chrta, zabrechal a vyrútil sa proti nemu. Chrt chcel urobiť to isté, ale dievčatko - mohlo mať zo desať rokov - ho myklo späť. Chrt sa trhal a potom sa rozbehol, vlečúc dievčatko za sebou.

Vo chvíli sa pokojný obraz vymretého nádvoria zmenil. Dievčatko sa dalo volať o pomoc, ostatné deti pišťali a prestrašená matka, keď videla, čo sa deje, bezradne sa rozhliadla okolo seba; no keď okrem Jesenia a vojaka na druhom konci nádvoria nikoho nevidela, rozbehla sa pomôcť svojej dcére

sama. Chrt vliekol zdráhajúce sa dievčatko ako bábku a zrýchľoval beh: dievčatko už nevládalo, ale ešte stále držalo vôdzku.

- Lascia Nero! Pusť Nera! - zakričala matka.

Ale bolo neskoro. Dievčatko sa potklo o vyčnievajúci kameň, pustilo vôdzku a rozpľaštilo sa na zemi.

Medzitým sa psi stretli a zúrivo sa vrhli na seba...

Všetko sa stalo v okamihu. Prv než Jesenius stihol zakročiť, bol v strede harmatanca. Psi sa mu klbčili a hrýzli pod nohami a v bezprostrednej blízkosti nariekalo na zemi dievčatko.

Jesenius bleskurýchle pochopil, aké nebezpečenstvo hrozí dievčatku. Skokom bol pri ňom, zdvihol ho, vložil do náručia prestrašenej žene; potom zakričal na psov, aby ich dostal od seba. Ale darmo. Poobzeral sa, či nenájde dakde nablízku papek alebo hocičo, čím by mohol zasiahnuť do psej ruvačky. Nikde nič. Vtom našmátral pri boku kord. Rýchle ho odopäl i s opaskom a dal sa do psov. Vlčiak ušiel a Jeseniovi sa podarilo chytiť chrta za vôdzku.

Dievčatko malo poranenú ruku a odreté čelo. Ešte stále plakalo. Jesenius pozrel rany a na prvý pohľad zistil, že nejde o nič vážnejšieho. Dievčatko plakalo skôr od strachu než od bolesti.

- Grazie tante, signore, - ďakovala vlašsky.

- Non c’e di che. Niet za čo, — gavaliersky odmietol vďaku

Jesenius. Taktiež po vlašsky.

Zdvorilý úsmev zmenil sa na výraz radostného prekvapenia.

-       Signor je Vlach? - spýtala sa rýchle a pozerala na jeho gaštanové fúzy, vlasy a na belasé oči. Na Vlacha nevyzerá. Chýba mu oná príznačná čierna farba, ktorá je známkou ohnivého južného temperamentu. Ani jeho ústa nechrlia vodopád lichôtok, ako to robievajú všetci Vlasi pri stretnutí s krásnou ženou.

Lebo neznáma, ktorá stojí pred Jeseniom, je naozaj krásna.

Jesenius už tuší, kto je to. Spôsob poďakovania a vlašská vrava utvrdzujú ho v presvedčení, že stojí pred matkou cisárových detí.

Katarína Stradová! Najmocnejšia žena na dvore cisára Rudolfa II. Najmocnejšia a pritom natoľko múdra, aby svoju vznešená pani po

ALIMŽANOV, ANUAR - MAHAMBETOV ŠÍP

ALIMŽANOV, ANUAR

MAHAMBETOV ŠÍP
(Strela Machambeta)

Tatran, Bratislava, 1974
preklad Juliana Szolnokiová
edícia Hviezdoslavova knižnica (229)
ilustrácie Jan Meisner
prebal Jan Meisner
1. vydanie, 15.000 výtlačkov

román, história
256 s., slovenčina
hmotnosť: 588 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

0,50 € in **O1**

*mipet2* in **O1**

Stepné diaľavy. Akoby ich príroda stvorila len na to, aby človek spoznal voľnosť, lásku a chrabrosť. Nebol to však dar, ktorý robil život pohodlným. Step mala za suseda púšť a deťom dávala do vena krutosť páliaceho slnka i nemilosrdného mrazu. No ľudia ani slobodu nedostávajú ako dar. Aj kazašský národ si ju musel vybojovať. Po stáročia sa brániť proti cudzím nepriateľom a v tvrdých skúškach spoznať dejinnú pravdu, že niet rovnakej slobody pre bohatých a chudobných.

Kazašský spisovateľ Anuar Alimžanov si vybral z histórie svojho národa jednu kapitolu zo začiatku druhej tretiny minulého storočia. Do neveľkej historickej fresky pretavil pohnuté osudy básnika Mahambeta a jeho priateľov, ktorí sa pustili do nerovného boja so svojím chánom. Alimžanov nepíše veľkú epopeju, akou je dielo Muchtara Auezova o Abajovi, ktoré už na Slovensku vyšlo. Sústreďuje sa dramatický nerv udalosti cez osudy ľudí, rozpráva príbeh, kde láska, radosť, tragédia a žiaľ žijú ako susedia, ktorí sa oddávna usídlili na kazašskej zemi. A nič nie je vopred určené, každý sa musí sám rozhodnúť, kde sa v boji postaví, či bude schopný vymeniť pohodlný život dvorného básnika za biedu tuláka v nekonečných stepiach, za život štvanca, pero za meč.

Alimžanov sa nemusí dať unášať etnografickými podrobnosťami, aby sme pocítili osobitú atmosféru života kazašského národa. A uvedomili si, koľko neznámych stránok pred nami skrývajú osudy národov Strednej Ázie. Aké skreslené vládnu neraz názory o ich minulosti, ako málo sa vie o tom, ako prišli k pravde revolúcie.

S kazašským spisovateľom Anuarom Alimžanovom sa zoznamujeme po prvý raz. No nie je to autor v zahraničí neznámy. Román Mahambetov šíp uverejnili roku 1969, keď mal autor za sebou takmer pätnásť rokov literárnej práce.

V literatúre sa uviedol roku 1950 svojou prvou črtou ako mladý autor s bezprostrednými životnými skúsenosťami. Roku 1957 vyšli jeho práce po prvý raz knižne. Prózy Karavána ide k slnku a Belasé hory dosiali literárne ceny v Kazašskej SSR a novelu Pamiatka z Olrary odmenili cenou D. Nehrua.

Alimžanov veľa cestoval po Európe, Ázii a Afrike. Táto životná skúsenosť sa prejavila nielen v látke jeho viacerých kníh, ale aj v celom charaktere jeho umeleckého výrazu. Mahambetov šíp preto otvára jednu z nových stránok súčasnej kazašskej literatúry.

Všetci sa mlčky pustili do jedla.

- Za Srymovu hlavu cháni a generáli dávali tritisíc rubľov, - začal Sujunkara zoširoka.

- Jer-Targyna dva razy urazili a ponížili, chán ho vyhnal z rodnej zeme. Túlal sa po Kryme, ale keď ľudu hrozilo nebezpečenstvo, vrátil sa domov a viedol pluky do boja. Verím, že sa vrátiš do rodných aulov a budeš brániť svoj ľud... Ale buď ostražitý, Mahambet. Či doma, či v cudzom kraji vlk ostane vlkom. Myslím na Kajbalu. Nedôveruj mu. Priveľká dôvera zahubila aj Sryma.

Keď Sujunkara nakrájal mäso, utrel nôž o sáry čižiem z teľacej kože a strčil ho do pošvy. Vedľa na tigrej koži ležala šabľa a bulava. Žantas so záujmom prezeral vzorky na rukoväti šable.

- Dal by som ti ju, ale sám som ju dostal ako dar, - povedal Sujunkara, keď zachytil jeho pohľad.

-    Od grófa, generála Suchetlena. Tu je list. - Batyr vytiahol z vrecka žltý zvitok a podal ho Miahambetovi.

- ...... Týmto Vám za dvoch ruských zajatcov, dopravených ku mne, posielam šabľu zdobenú zeleným aksamietom. Želám Vám, aby Vám táto vec bola osožná ...“ - čítal básnik. Na konci listu bol Suchetlenov podpis a pečiatka.

- „Nie sme nepriateľmi Ruska a nechceli sme, aby sa ono stalo naším nepriateľom,“ - tak som odpovedal na list, - povedal Sujunkara. - A teraz ti dám odpoveď na otázku, ktorú si mi položil pred jedením.

Kazachovia vravia: radšej žriebä z rodného aula než dobrý kôň u susedov. Som Adajov syn a zomriem tu pri Usť-Urte. Chivský chán podplatil toho pobehaja Čabeka - sľúbil mu, že ho urobí chánom v adajovskom rode. Čabek sa dal do spolku s ruským vzbúrencom atamanom Andrejom Streľščikovom.

No v adajovskom rode chán nevládol a vládnuť nebude. Tak oddávna prisahajú Adajovci nad kolískou i nad hrobom svojich synov. Dvoch synov som pochoval v rodnej zemi, tretieho zabili v žalári chivského chána. A ja teraz krúžim po Mynkystau a po Usť-Urte okolo drahých hrobov ako stará divá ťava, čo po-

KOLLÁR, JÁN - JÁNA KOLLÁRA PRVÁ SBIERKA BÁSNICKÁ Z ROKU 1821

KOLLÁR, JÁN

JÁNA KOLLÁRA PRVÁ SBIERKA BÁSNICKÁ Z ROKU 1821
(Spisov Kollárových z mladšieho obdobia jeho života časť prvá)

Matica slovenská, Martin, 1921
Kníhtlačiarsky úč. spolok, Martin, 1921
edícia Diela spisovateľov slovenských (1)
poznámky vydavateľove

poézia
88+30 s., slovenčina
hmotnosť: 127 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, nerozrezané listy

10,00 € PREDANÉ

*mipet2* in **S2Z**

6.

Těžko, věřím, patřiť, když se v krásy 

Zlaté na Tatrách den obléká,

Um se tu v cit, tělo člověka 

V peruť mění, v mdlé ach jeho hlasy.

Mutno srdci, an mrak slunce hasí,

Hrom tne bleskem dřeva stověká, 

Strašno, kdy rty Etna rozsmeká,

Lká zem, bledne měsíc hvězdovlasý.

Přece toto všecko snadno snesu,

Ale pohled její nevinný,

Tohoť nelze, leč se celý třesu.

Její pohled! ó mlč, ó mlč, vtipe,

Srdce mluv, jak jeden jediný 

Střely, světy, bohy do mne sype.

7.

Není to zem, ani nebe zcela,

Co se z tváři její vyskytá,

Svatost je to v kráse zavitá,

Duše božská v outlé cloně těla;

Láskou pálá hned, hned jakby chtěla 

Vzhůru letnouť, city zamítá,

Do ruk běží, aj, v blesk rozlitá — 

Světy hvězd jí plynou vůkol čela.

Ba si tuším všudypřítomnosti 

Ode bohů samých půjčila,

An mi vždy tkví v očích, v obraznosti.

Ó, rci jen mně, družko rozmilá!

Jsili trupel, ať si trudu spořím,

Čili anděl, ať se tobě kořím.

8.

Snadno bylo voliť Parisovi

Jednu ze tří v řecké pustině,

Když mu různem stály bohyně, 

Hnouce jeho krásou, mocí, slovy.

Oči lehko snesou, když se nový 

Zlehka za darem dar vyvine,

Zniklý v srdci druhým pomine 

Oučinek, an čas i místo hoví.

Ale komu dáno směle zříti

Tam, kde v těsném blesku směsice 

Všech krás duše, těla vůkol svítí?

Já si oči rukou musím krýti,

Anť se v jedné ona trojice 

Bohyň jedním rázem na mne řítí.

9.

Krásný jest zvuk, který vychovaly 

Naukou prostou ruky přírody, 

Mnělbys, že se z křovin hospody 

Vlaských mistrů, síně z lesů staly.

Krásnější však, jemuž v lidských daly 

Rtech již ceny kunsty svobody,

Kde moc kladou zpěvu lahody 

V duše slov, by um i smysly jaly.

Znám však zvuk, jenž kvete z živé růže, 

Nímž se onen bůh v nás hýbá túže, 

Zhoštěn jsa všech zemských okují:

Slyším, slyším ho hle líbě znící,

Když mi oči k očím, líce k líci 

Mína říká: „já tě miluji.“