JAN, VASILIJČINGISCHÁN
(Čingischan)
Vydavateľstvo, politickej literatúry, Bratislava, 1967
edícia Členská knižnica
preklad M. Neman
prebal Ján Mráz
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-020-67
beletria, román, história, životopisy, literatúra ruská
362 s., slovenčina
hmotnosť: 444 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
PREDANÉ
*zukol5* in *H-parap*L
Historický román Čingischán je najznámejším dielom sovietskeho spisovateľa V. Jana. Autor neobyčajne dôverne pozná prostredie, z ktorého čerpá látku. Po skončení štúdia na historicko-filologickej fakulte v Petrohrade blúdil dva roky pešo, s batohom na chrbte, po severnom a strednom Rusku. Rok nato prešiel na koni stredoázijskú púšť Karakum, navštívil mnohé historické mestá a dorazil až k indickým hraniciam. Za prvej svetovej vojny bol osobitným zpravodajcom Sanktpeterburskej zpravodajskej agentúry pri štábe hlavného veliteľa v Mandžusku.
Postava Čingischána, ktorého mongolské hordy sa ako povíchrica prehnali po vtedajšom kultúrnom svete a zničili obrovské materiálne a kultúrne hodnoty, odjakživa lákala románopiscov. Peru V. Jana sa podarilo zachytiť veľkého ázijského vojvodcu v jeho nemilosrdnej krutosti a barbarskej genialite, v dobyvačnej nenásytnosti i v ľudskej slabosti a bezmocnosti.
Čingischán nie je historickým románom v prísnom zmysle slova. Je v ňom mnoho orientálnej fantázie a dobrodružných scén. Rozprávanie o nezadržateľnom vojenskom ťažení Čingischána sa preplieta s obrazmi života na dvore zbabelého a krutého chórezmského šacha, čitateľ nazrie aj do háremov oboch mocipánov, sleduje politické intrigy i ľúbostné tragédie obeti neľudských vládcov.
BUCHARA SA VZDALA BEZ BOJA
Kto nebráni s odvahou svoj vodojem, bude mu rozborený. Kto neútočí na iných, utrpí poníženie.
(Arabské príslovie)
Keď päťtisíc vojakov Inančchána namiesto obrany „vznešenej Buchary“ vymenilo vojenskú statočnosť za hanebný útek, v hlavnej mešite mesta sa zišli najurodzenejší obyvatelia z begov, ímámov, učených ulemov a najbohatších kupcov. Dlho sa radili až sa rozhodli:
- Sklonená hlava sa skôr udrží nažive než nepokorná. Preto pôjdeme slúžiť k Čingischánovi.
- Ľudia sú všade ľudia! Tatársky chán - vraveli - vypočuje naše prosby, bude pozorný k sivobradým mužom a iste preukáže milosť poslušným obyvateľom starobylého mesta, ktoré sa široko-ďaleko preslávilo ako „jasná hviezda na nebi vzdelania“.
Begovia, ímámovia, ulemovia a kupci, ktorí sa obliekli do hodvábnych a brokátových chalátov a niesli na striebornom podnose zlaté kľúče od jedenástich brán mesta, v zástupe vyšli z brán a zamierili k žltému stanu. Okamžite vyšiel proti nim na koni chákánov hlavný tlmočník. Niektorí starci ho spoznali. Kedysi to bol bohatý gurgandžský kupec Mahmúd, nazývaný Jalvač, ktorý sa preslávil ako tlmočník, pretože sa za svojich dlhých ciest s karavánami naučil veľa cudzích rečí.
Najvznešenejší zo starcov povedal:
- Starobylé múry nášho mesta sú také pevné a vysoké, že dobyť ich možno len po mnohoročnom obliehaní a veľkom vypätí síl. Preto aby sme zbavili obyvateľstvo krviprelievania a nespôsobili zbytočné strádanie a straty chrabrému vojsku veľkého pádišáha Čingischána, navrhujeme vydať naše mesto bez boja, ak mongolský vládca dá slovo, že ušetri tých, čo sa pokoria.
- Počkajte! - prerušil ich tlmočník. Nenáhlivo odišiel k žltému stanu a takisto pomaly sa vrátil k starcom, ktorí sa triasli od strachu.
- Počujte, sivobradí, čo povedal veľký chákán: „Pevnosť a neprístupnosť hradieb je taká ako statočnosť a sila ich obrancov. Ak sa vzdávate bez boja, prikazujem, aby ste otvorili brány a čakali. “
Pyšní a vznešení starci sa chytili za brady, pokrútili hlavami a pozreli na seba. So skormúteným srdcom sa vrátili do mesta, lebo nevedeli, aké skúšky očakávajú jeho obyvateľov.
Starobylé bucharské hradby boli také vysoké a pevné, že mohli celé mesiace ochraňovať jeho pokojné obyvateľstvo. No v ten deň bolo počuť len hlasy maloverných; tých, čo chceli bojovať, nazvali bláznami.
Veliteľ obrany a vojaci, ktorí s ním ostali, prekliali ímámov a urodzených starcov, ktorí odovzdali neveriacim kľúče od brán mesta a rozhodli sa, že budú bojovať do posledného dychu. Zavreli sa v neveľkej pevnosti, týčiacej sa uprostred Sahristánu.
Všetkých jedenásť brán mesta sa otvorilo súčasne a tisíce Tatárov rýchlo napĺňali úzke ulice. Šli v úplnom poriadku a jednotlivé oddiely obsadzovali všetky štvrte.
Obyvatelia, ktorí vyšli na ploché strechy, so strachom sa dívali na bezbradých vojakov, sediacich na nízkych koňoch s dlhými hrivami. V meste zavládlo úplné ticho. Len žlté psy s úzkymi pyskami, s naježenou srsťou a červenými očami zúrivo skákali zo strechy na strechu a zlostne brechali, vetriac ostrý pach neznámych prišelcov.
Keď mongolskí vojaci prenikli do všetkých hlavných ulíc. objavil sa na bielych koňoch oddiel telesných strážcov, ktorí boli podobne ako ich kone chránení až po kolená železným brnením.
Uprostred vyberanej tisícky sa ukázal aj on, vládca východu, ktorý vyletel z kyzylkumskej púšte ako ohnivý stĺp. Vpredu šiel na koni Mongol bohatierskej postavy a držal v ruke bielu zástavu s deviatimi vlajúcimi chvostmi. Za ním dvaja jazdci viedli neosedlaného bieleho koňa s čiernymi
..................................................................................
... posledná veta ...
"Zachránime ho!"
