KAFKA, FRANZZÁMOK
(Das Schloss)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
preklad Perla Bžochová
doslov Eduard Goldstücker
edícia Tvorba národov
obálka František Kaušitz
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
13.72-070-65
beletria, román
340 s., slovenčina
hmotnosť: 381 g
tvrdá väzba s prebalom
Po rozsiahlych diskusiách o tvorbe pražského autora Franza Kafku (1883—1924), ktoré v posledných rokoch prebiehali na stránkach našich novín, prichádza do rúk slovenskej čitateľskej verejnosti Kafkovo najrozsiahlejšie nedokončené dielo Zámok. Pre bližšie pochopenie jeho tvorby má taký istý význam ako román Proces. Všetko, čo jestvuje u Kafku roztratene — v poviedkach, korešpondencii a prozaických fragmentoch — ako tzv. problematika človeka, dostáva v Zámku svoj výrazný tvar. Postava románu zememerač K., ktorý zdanlivo bez východiska blúdi po dedine a hľadá nedosiahnuteľný prístup do zámku, pripúšťa rozličnú interpretáciu, tak ako celý svet kafkovskej prózy. Pojem odcudzenia, maximálne rozvedený práve v Kafkových prózach, nadobúda v Zámku priam obludné rozmery. Zememerač K. je obklopený cudzou, nepriateľskou skutočnosťou, je v neviditeľnom zajatí neznámych síl a každé jeho úsilie stroskotáva na začarovanom kruhu moci. A predsa sa tento osamotený jednotlivec nevzdáva, aj keď je jasné, že svoj cieľ nikdy nedosiahne.
Nezáleží na záveroch a východiskách Kafkovho románu. Oveľa dôležitejšie je, že s neobyčajnou umeleckou presvedčivosťou zobrazil postavenie človeka v modernom svete a že ho týmto obrazom núti, aby si uvedomil sám seba.
Kafkov Zámok vychádza v slovenčine aj s doplnkami a fragmentami textov. Všetky hlavné postavy u Kafku majú len jednu voľbu: alebo sa zmieria so svetom, v ktorom žijú, alebo sa proti nemu vzbúria. Inej voľby nieto. Neexistuje nijaká iná alternatíva, nijaká iná situácia, len táto jediná, a tá sa utvára negatívne alebo pozitívne. S negatívnou formou sa stretáme v Procese, s pozitívnou v Zámku.
KAPITOLA PIATA
K. sa skoro sám čudoval, ako málo starostí mu spôsobuje rozhovor so starostom. Vysvetľoval si to tým, že podľa doterajších skúseností bol pre neho služobný styk s grófskymi úradmi veľmi jednoduchý. Vyplývalo to jednak z toho, že vzhľadom na jeho záležitosť bola zrejme vydaná určitá, navonok preňho veľmi priaznivá zásada, a jednak z obdivuhodnej jednotnosti služby, ktorej zvláštnu dokonalosť vytušil človek hlavne tam, kde jej naoko nebolo. Niekedy, keď K. myslel na tieto veci, nebol ďaleko od toho, aby svoje položenie považoval za uspokojujúce, hoci si po takýchto návaloch pohody vždy rýchlo povedal, že nebezpečenstvo väzí práve v tom.
Priamy styk s úradmi nebol ani príliš ťažký, lebo úrady, nech by boli organizované akokoľvek dobre, obhajovali vždy len v mene vzdialených, neviditeľných pánov vzdialené, neviditeľné veci, zatiaľ čo K. bojoval o niečo nanajvýš živé a blízke, o seba; okrem toho aspoň celkom zo začiatku, bojoval z vlastnej vôle, pretože útočníkom bol on; a nebojoval o seba sám, očividne tu boli ešte iné sily, ktoré nepoznal, v ktoré však podľa úradných opatrení mohol veriť. No tým, že mu úrady v nepodstatných veciach - o väčšie doteraz nešlo - dopredu vychádzali v ústrety, oberali ho o možnosť malých, ľahkých víťazstiev, a tým aj o príslušné zadosťučinenie a z neho vyplývajúcu odôvodnenú istotu pre ďalšie, väčšie boje. Namiesto toho nechávali K.-a, pravda, len v okruhu dediny, prekĺznuť, kam chcel, rozmaznávali ho tým a oslabovali, znemožňovali tu akýkoľvek boj a presúvali ho tak do mimoúradného, vonkoncom neprehľadného, pošmúrneho, čudného života. Keby sa stále nemal na pozore, istotne by sa mohlo stať, že jedného dňa - napriek ochote úradov a napriek dokonalému plneniu všetkých tak prehnane ľahkých úradných povinností, oklamaný zdanlivou priazňou - urobí vo svojom mimoúradnom živote taký neopatrný krok, že sa zrúti, a úrad, ešte stále mierne a priateľsky, akoby proti svojej vôli, ale v mene nejakého jemu neznámeho verejného poriadku, zakročí a odprace ho z cesty. A čo vlastne bol ten mimoúradný život? K. ešte nevidel, aby sa úrad niekde tak prelínal so životom ako tu, že sa niekedy zdalo, akoby si úrad a život boli vymenili miesta. Čo znamenala napríklad doteraz len formálna moc, ktorú Klamm prejavoval nad K.-ovou službou, v porovnaní s mocou, ktorú mal Klamm celkom zjavne v K.-ovej spálni. Tak sa stalo, že nejaký ľahkomyseľný postup, isté uvoľnenie tu bolo namieste len v priamom styku s úradmi, ináč musel byť človek veľmi opatrný, musel sa obzerať na všetky strany, pri každom kroku.
K.-ova mienka o tunajších úradoch sa mu plne potvrdila priamo u starostu. Starosta, prívetivý, tučný, vyholený muž, bol chorý, mal ťažký záchvat dny, a prijal K.-a v posteli. „To je teda náš pán zememerač,“ povedal, chcel sa na privítanie nadvihnúť, no nepodarilo sa mu to, a hodil sa, ospravedlňujúco ukazujúc na nohy, nazad do vankúšov. Tichá žena, pohybujúca sa ako tieň v prítmí izby s malými, ešte aj záclonami zastretými oknami, priniesla K.-ovi stoličku a postavila ju k posteli. „Sadnite si, nože si sadnite, pán zememerač,“ povedal starosta, „a povedzte mi svoje želanie.“ K. mu prečítal Klammov list a pripojil niekoľko poznámok. Opäť mal pocit, že styk s úradmi je neobyčajne ľahký. Zniesli každú ťarchu, všetko sa dalo na ne preniesť, a človek sám pritom ostal nedotknutý a voľný. Akoby to svojím spôsobom cítil aj starosta, nepohodlne sa vrtel v posteli. Napokon povedal: „Ja, pán zememerač, ako ste iste zbadali, som o celej veci vedel. Že som sám ešte nič nevybavil, má svoju príčinu jednak v mojej chorobe a jednak v tom, že ste tak dlho nechodili, už som si myslel, že ste sa celej veci vzdali. No teraz, keď ste taký milý a sám ste ma vyhľadali, musím vám, pravdaže, povedať plnú, nepríjemnú pravdu. Ste prijatý za zememerača, ako vravíte; my však, žiaľ, nijakého zememerača nepotrebu-
