TOLSTOJ, ALEXEJ NIKOLAJEVIČAELITA
(Aelita)
Mladé letá, Bratislava, 1958
edícia Knižky do vrecka
preklad Anna Devečková
ilustrácie František Škoda
1. vydanie, 20.300 výtlačkov
beletria, román, scifi, literatúra ruská,
192 s., slovenčina
hmotnosť 180 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, pečiatky v knihe
1,90 € DAROVANÉ
*trsos* in *kat-BELX*
NA DRUHEJ STRANE ZUBATÝCH HÔR
Vzducholoď letela nevysoko nad Marsom severozápadným smerom. Los a plešivý Marťan zostali na palube. Gusev zišiel dnu k vojakom.
V svetlom prístrešku slamenej farby si sadol do pleteného kresla a nejaký čas hľadel na ostronosých drobných vojačikov, čo žmurkali ryšavými očami ako vtáci. Potom vybral plechové pamiatkové puzdro na cigarety, udrel po vrchnáčiku „zafajčme si súdruhovia”, a ponúkol ich cigaretami.
Marťania naľakane potriasli hlavami. Jeden si predsa len vzal cigaretu, obzrel si ju, privoňal a schoval do do vrecka bielych nohavíc. Keď si Gusev zapálil, vojaci s ohromným strachom cúvli od neho a šeptom hovorili:
— Šócho táo távra, šócho-om.
Ich červenkasté, ostručké tváre s úžasom pozorovali, ako „šocho” hltá dym. Ale pomaly si zvykli na dym, upokojili sa a znova si prisadli ku Gusevovi.
Gusev si nerobil ťažkú hlavu z neznalosti marťanského jazyka a začal novým priateľom rozprávať o Rusku, o vojne, revolúcii, o svojich hrdinských činoch:
— Gusev — to je moje priezvisko. Gusev — od slova hus: to sú také znamenité vtáky na Zemi, také ste vy jakživ nevideli. Volajú ma — Alexej Ivanovič. Ja som velil nielen pluku, ale aj jazdeckej divízii. Veľký hrdina, úžasný. Moja taktika je: „kanóny-nekanóny, na bodáky, a basta, sukin syn! ” — a sekať. Aj sám som celý dorúbaný, kašlem na to. U nás vo vojenskej akadémii aj prednášajú na tému: „Spôsob boja Alexeja Guseva” — neveríte? Armádny sbor mi ponúkali. — Gusev si nechtom naddvihol čiapku, poškrabal sa za uchom. — Nie, zunovalo sa mi, nemajte mi za zlé. Sedem rokov som bojoval, to by sa hockomu zbridilo. A tu Mstislav Sergejevič ma volal, prosil: „Alexej Ivanovič, bez vás na Mars radšej ani nepoletím! ” Tak teda, zdravste.
Marťania počúvali, prejavovali údiv. Jeden priniesol flašku s kávovou tekutinou muškátovej vône. Gusev vybral z vrecka pol fľašky vodky, čo si vzal so sebou zo Zeme. Marťania sa napili a zalalotali. Gusev ich búchal po chrbte, všade ho bolo plno. Marťania mu s radosťou dávali zlaté vecičky za vreckový nožík, ohlodok ceruzky, za čudný zapaľovač, zhotovený z náboja. Los, opretý o mriežkové zábradlie, pozeral medzitým dolu na clivú pahorkatú rovinu. Poznal dom, v ktorom boli včera. Všade ležali rovnaké rumoviská, ostrovčeky stromov, tiahli sa vyschnuté kanály.
Los ukázal na túto pustatinu a znázornil rozpačitý údiv nad tým, že celý kraj je opustený a mŕtvy. Vypuklé oči plešivého Marťana zrazu zasvietili zlosťou. Čosi naznačil, vzducholoď sa vzniesla vyššie, opísala polkruh a zamierila k štítom zubatých hôr.
Since vyšlo vysoko, oblaky zmizli. Propelery priam vyli, pri obratoch a vzletoch škrípali, ohybné krídla sa zdvíhali, vertikálne vrtule vrčali. Los si všimol, že okrem hukotu vrtúľ a svišťania vetra v krídlach a stožiaroch nebolo počuť iné zvuky: stroje pracovali celkom ticho. Nebolo ich ani vidieť. Len na osi každej vrtule sa krútila okrúhla krabička podobná plášťu dynama a na vrcholkoch predného a zadného stožiara popraskávali dva elipsovité košíky zo striebristého drôtu.
Los sa vypytoval na názvy predmetov a zapisoval si ich. Potom vybral z vrecka knižku s nákresmi a poprosil Marťana, aby mu povedal, ako znejú tie geometrické písmená. Marťan s úžasom hľadel na túto knihu.
................................................................................
... posledná veta ...
Hlas Aelity, lásky, večnosti, hlas túžby letí celým vesmírom a zve, volá, kričí - kde si, kde si, láska...
