JÓKAI, MÓRCIGÁNSKY BARÓN
(A cigánybáró)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
edícia SPKK (196)
preklad Štefan Gál
doslov Jaroslava Pašiaková
obálka Anastázia Miertušová
1. vydanie, 63.000 výtlačkov
72-024-66
beletria, román, literatúra maďarská,
308 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
DAROVANÉ
*mikpa* *kat-belx*
Turecký svet v Uhorsku — rozhárané spoločenské pomery, okupačná rozkolísanosť verejného života, nestálosť ľudských vzťahov i množstvo drobných ľudských tragédií nedávali pokoja peru Móra Jókaiho. Pri zbieraní materiálu pre svoje historické diela z čias tureckého panstva naďabil na nemálo zaujímavých, i keď menej podstatných údajov — niektoré z nich už ako povesti vo všakových podobách kolovali medzi ľudom — chytil sa ich a stvárnil do pútavých príbehov. Hlavný dôraz nekladie na presný, verný záznam historických dejov, ide mu skôr o zachytenie celkovej atmosféry vtedajšej doby, jej vzťahov, myslenia, ľudských charakterov, ktoré splodila: pevných, zlovôľou doby neotrasených — i labilných, ktoré rozhárané pomery zviedli na cestu ziskuchtivosti, podvodov, vierolomnosti i zrady...
Najvýraznejšie sa táto autorova tendencia prejavuje v poviedke Emerich Fortunatus. Na jednej strane úžerníci Fugger a Žid Izák, na druhej ušľachtilá dvojica mladých ľudí — prví zbíjajú jeden druhého aj iných a neštítia sa ani vlasť okrádať v časoch jej ťažkej krízy pred tureckým vpádom, druhí obetujú všetko imanie, čo majú, a aj vlastný život v boji. Neobyčajne citlivo a presvedčivo stvárnil Jókai v tejto poviedke najmä negatívne postavy, nevtieravo, a predsa sugestívne — viac dejom ako vlastným komentárom ich aj odsúdil.
Dodnes vari žije v sikulských horách pamiatka na povesť o mužovi s dvoma rohmi, povesť, čo prisudzovala netvorovi v opustenom údolí diabolskú moc. Voľne — clivo i strašidelne — necháva autor plynúť príbeh skoro tak, ako ho traduje ústne podanie generácií, a nenásilne, bez prudkých zvratov prechádza z rozprávky do skutočnosti, ktorá diabolské čary a zlovôľu netvora snoriaceho po deťoch odhaľuje ako hlbokú ľudskú tragédiu nešťastného otca v tureckom zajatí. Okolo osudového nešťastia jedného človeka rozpriada Jókai pletivo ľudí rozmanitých charakterov, snáh a Osudov a tak pútavo vovádza čitateľa do doby, ktorá veľmi poburovala autorovo národné i ľudské cítenie. Rovnako ako v poviedke Muž s dvoma rohmi ani v Diablovej neveste nejde vôbec o diabla a jeho temné moci, ale o diabolské sklony človeka a zneužívanie panskej moci.
Cigánsky barón je už aj u nás známy, ak nie inak, aspoň ako libreto operety. I tu fabula rozpráva o spletitých osudoch dvoch ľudí, čo sa ťažko pretĺkali životom, kým vďaka vernosti jeden druhému — i sebe samým — našli nielen spoločné šťastie, ale aj bohatstvo a uznanie sveta. A tu zasa predstavuje autor (ako to už inakšie u Jókaiho ani nemôže byť) celú perepúť vážených a pritom smiešnych i vysmievaných a pritom vážnych postáv, spoločenské klbko, v ktorého činoch i rečiach sa sám autor vysmieva, karhá, šľahá i trpko vyčíta dobe všetko, čo sa mu na nej a jej mravoch nepáči... a nielen dobe, o ktorej píše historické poviedky, ale aj tej, čo sám prežíva. Toto „vybavovanie účtov“ autora so spoločnosťou je zaujímavým aj cenným prvkom v jeho malých dielach, ktoré umožňujú čitateľovi spoznať nielen pútavé deje, ale aj autora samého a jeho dobu. Znamenitý rozprávačský talent, obdivuhodná fantázia pritom ani na chvíľu nedovoľujú autorovi upadnúť do mentorovania či ťažkopádnosti; dej, konanie i reči postáv tvoria s autorským komentárom jednoliaty pútavý a svieži celok — od prvého riadka po posledný sa žiada prečítať knihu na dúšok...
INTRA DOMINIUM A EXTRA DOMINIUM
V Samošskej doline, na krásnej pôvabnej rovine ležal majetok Adama Boóra z Illeyfalvy, dobre obrobené polia pretínali širokými stuhami kraj, čerstvá siatba bola svetlozelená, úhor bledožltý a oziminy tmavohnedé. Bola to požehnaná, úrodná pôda.
Kaštieľ — s nádherným výhľadom na Samoš — stál na úbočí vŕška. Stráne dvoch kopcov sa na severnej strane skrývali v hustých lesoch, na východnej sa pýšili veselým viničom a množstvom ovocných stromov.
Za stavaním sa zelenie veľmi starostlivo vysadený lesík červených smrekov, v jeho prítmí sa tak romanticky vyníma biela kúria s červenou strechou a dvoma radmi oblokov.
Nemali veru zlý vkus tí dobrí páni! Takýto majetoček bol aj medzi bratmi hoden jednu poľovačku.
Len čo traja páni zacítili donáciu v hrsti, každý sa náhlil uplatniť si ju. O šťastí druhého, pravda, ani jeden nemal potuchy.
Najväčšmi sa ponáhľal dobrý Ferencz Pozsgai; veď už dávno bol vyhnal siroty, čudne vyložiac otcovo splnomocnenie. Spočiatku sa zmocnil majetku ako opatrovník, potom ako splnomocnenec a napokon vďaka darovacej listine ako nový majiteľ — cítil sa už ozaj ako doma: čo bolo Adamovo Boórovo, bolo mu všetko dobré, bývanie akoby priam preňho stvorené, mentieky akoby ich boli naňho šili, ba ani len namiesto obrazov, čo viseli v spálni, nemusel iné navešať — veď otec Adama Boóra bol aj jemu ako vlastný: správal sa k nemu láskavo ako k vlastnému dieťaťu.
Ešte bol celkom uveličený nadobudnutým nádherným majetkom, keď o niekoľko dní prijachalo na dvor takmer súčasne niekoľko kočov. Vyzrel z okna a videl vystúpiť slovutných pánov Kapornakiho a Kozára, každého so svojimi notármi, filistrami, hajdúchmi i žiakmi.
— Boh vás priviedol! Boh vás priviedol! — vítali sa jeden druhého, stískali si navzájom ruky — obaja sa nazdali, že ten druhý prišiel na návštevu k nemu ako pánovi domu. O Pozsgaia sa ani len neobzreli, mali ho len za dočasného šafára — ľahko sa toho zbavia.
A pekne sa núkali do dverí na chodbe, pochodili celú budovu: — Veru je to pekný dom, — pochvaľovali si jeden ako druhý, — tu si človek môže hej požiť, kuchyňa, pivnica, komora je celkom dobrá, výhľad nádherný, všetko pekne poruke, ani k studni netreba ďaleko ísť.
Potom sa zišli v komnate, kde už bolo zhromaždené legale testimonium, čo si obaja boli priviezli. S jedným bol žiak Kelemen, s druhým žiak Salamon, a kým si žiak Kelemen strúhal brko, žiak Salamon sa mordoval s kalamárom (tak doň vrazil zátku, že sa mu ani zubami nedala vytiahnuť).
— No, drahí príbuzní, — ujal sa slova pán Kozár, mädliac si ruky, — dajme sa teda do úradnej práce.
— Veru, to bude dobre, dajme sa do nej, — pritakal pán Kapornaki. — Žiak Kelemen, vezmite tú listinu a prečítajte ju.
— Prosím ponížene, — skočil mu do reči Kozár, — to písmo je u žiaka Salamona.
— Ale donačná listina je u žiaka Kelemena.
— Prosím o prepáčenie, ale ja sám som mu ho dal do ruky.
— Čo ste mu dali do ruky?
— Moju donačnú listinu.
— Moju donačnú listinu?
— Čožeby! Moju donačnú listinu!
— Cóó? Akože? Od koho? Na čo?
— Na toto panstvo.
