KARAVAJEVOVÁ, ANNAPÍLA
(Lesozavod)
Práca, Bratislava, 1951
edícia Život (2)
preklad V. Laca
20.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra ruská,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 € DAROVANÉ
*mikpa*
Román Píla (Lesozavod) patrí medzi prvé rozsiahlejšie práce Anny Karavajevovej, ba v porevolučnom rozbehu novej sovietskej literárnej tvorby možno ho zaradiť medzi priekopnícke diela, ktoré tvorily základy socialistického realizmu a prispievaly na jeho rozvoj a dotváranie. Prostredie, ktoré si autorka vybrala, neponúkalo materiál na oslavu víťazného revolučného ducha a jeho nových prejavov v spoločenskom živote, naopak, bolo to prostredie zastrčené v divom horskom kraji, kde revolučná vlna nezasiahla priamo a ľudia málo čo vedeli o utváraní nového života v rozsiahlej krajine. Život sa tu rozhýbal až vtedy, keď sem vstúpil budovateľský ruch, aby sa využilo lesné bohatstvo tohto kraja.
V blízkosti biednej horskej dedinky Niziniek obnovuje sa píla, ktorú kedysi pred vojnou nestihol dohotoviť Nemec-prišelec a nestačil ani rozvinúť sľubný vykorisťovateľský plán. Obyvatelia hľadia s nedôverou na podnik, zo starých čias naučili sa nedôverovať cudzím podnikateľom. No možnosť zárobku povzbudzuje najmä ženy, ktorým sa napokon podarilo odhovoriť mužov od práce v ďalekom meste a prinútiť ich do práce na obnovenej píle. Pri spoločnej práci rozpútava sa vrodená revnivosť obyvateľov dvoch blízkych dediniek a nevraživosť sa rozhára i proti vedúcim a mestským ľuďom, ktorí tu pracujú ako odborné sily. Ale nájdu sa i medzi dedinčanmi ľudia, ktorí vedia rozoznávať medzi starým a novým duchom práce, medzi prácou vykorisťovateľskou a prácou, ktorá bude slúžiť celku.
Nastáva kríženie náhľadov, vyvracanie falošných predstáv a osvetľovanie správneho nazerania na spoločnú a družnú prácu, všetko sa porovnáva na skutkoch, na tom, čo vyčíňajú starí koristníci a čo poskytujú nové sociálne zákony, ktoré platia v podniku. A po tomto vnútornom dramatickom boji nastáva prebudenie. Z podniku prechádza obroda i do dediny. Pri voľbách, keď sa rozhoduje o združstevnení mlyna, po ktorom ešte vždy túžia kulackí boháči, víťazí vôľa drobných ľudí, ktorí pochopili dobro spoločnej veci.
Komán Karavajevovej je priebojným dielom. Autorka začrela do prostredia, na ktorom sa najtypickejšie odrážala zadubenosť starého zaostalého Ruska a bolo treba majstrovského pera, aby zápas o nové bytie a víťazstvo revolučných myšlienok nevyznely a nevyriešily sa v takomto prostredí šablonovito. Autorka na svojich cestách ako redaktorka poznávala ľudí; neidealizuje ich, podáva ich v drsnom rúchu prirodzených vlastností, ale nezabúda ani na jemné psychické odtienky, ktoré vpriada do celku tak, že obraz vychádza plný, sýty a pravdivý.
Katuškino víťazstvo sa chýlilo ku koncu. Dmitrij sa začal s ňou nudiť, Katuška sa mu zdala hlúpou. Okrem toho zbadal, že dievča si podmaľovalo obočie opáleným korkom a že jedno z nich sa viac schyľuje k uchu.
Keď sa ho Katuška na čosi opýtala, odpovedal nevhodne, zahladený na tancujúcich.
— Ako sa volá tamto dievča?
A ukázal na Xenu, ktorá bežala po poľane, zachraňujúc sa pred nejakým rozguráženým parobkom.
— Na koho sa pýtate?, zachmúrila sa kramárova dcéra.
— Oj, — potešil sa naraz Dmitrij, — vari to nie je Kudrajovova Xenia? Už dávno som ju nevidel, nuž nepoznal som ju.
Dmitrij náročky — Katuška to dobre videla — začal „horieť“. Uchytil Xenu a hneď pred všetkými jej stisol ruku a vzal do tanca. No Xena neprejavovala mimoriadnu ochotu na rozhovory a prechádzku. Naopak, zavše pripomínala, že musí ísť domov, do hájovne.
Dmitrij ju roztrpčeno prehováral:
— Tak príjemno je s vami sa shovárať a vy...
— Nie, ja už musím...
—- Tak mi dovoľte aspoň vás odprevadiť!
V radoch dievčat prebehol šepot. Hájnikova dcéra mala šťastie v rukách a Katuška, najpyšnejšia zo všetkých nizinských dievok, zostala „visieť“.
Vojak Červenej armády odprevádzal Xenu. Išiel vedľa nej a celý jeho chrabrý výzor patril iba Xene. Jeho nabok sklonená hlava vyjadrovala krajnú úctu.
— Vidíte, ako si ju nadchádza!
— A ona ako vážne si počína, zato nič, že je iba hájnikovou dcérou.
Opustenú dievčinu všetci podpichovali, i keď nie priamo. Katuška sa vzchopila, ešte sa trochu zvŕtala, aby sa nepovedalo, a prišla s plačom domov.
— Hlúpa, — povedal Ignat, — záletných ženíchov si nehodno vybrať.
— Po-odliak! — vzlykala Katuška a zlostne si trhala orgovánové vlnené šaty, s ktorými dnes všetkých oslnila. — Zahanbil ma, čert mizerný!
— Drž sa Zachara, to bude najlepšie, — poučoval ju chladokrvne otec. — Zachar vie, čo chce, darmo si nenamýšľa.
Stepanida bola urazená práve tak ako i dcéra. Nadávala na Gundinovcov, na Xenu, čím ešte viac jatrila Katuškino srdce.
— Dcéruška, kašli na nich — na všetkých. Veď Zachar ťa zrejme chce. Mám ho zavolať?
— Za-vo-laj!
Zachar prišiel s Fedotom. Katuška, rozpálená, rozprávala prerývaným hlasom o „hanbe a urážke“. V návale hnevu priluhávala: mladý Gundin jej začal vravieť „také slová a náražky“, a keď ona nesúhlasila...
— Vtedy začal vystrájať hlúposti. Schytil Kudrajovu dievku, pred všetkými sa s ňou milkoval a mňa vydal na posmech.
Fedot chmúrno roztiahol nozdry.
— Tak to teda bolo.
Katuša luhala čoraz viac.
— Ja mám, reku, starú známosť so Zacharom, chcem ho zavolať a jeho priateľov, ktorých...
Pozrela úkosom na Fedota a Fedot od rozčúlenia len zachrčal. Preňho teraz bolo najdôležitejšie vedomie, že jeho súcit je niekomu potrebný.
— Pozvem ich, vravím mu. Nie, nie, hovorí on, to by som nechcel. Z toho vidieť, čo vlastne chcel.
Tackajúci sa Zachar ju chytil za ruky a kričal:
— Upokoj sa, preboha, upokoj sa! Veď my mu ukážeme, kde raky zimujú.
.......................................................................................
... posledná veta ...
A píšťala ako by sa radovala, nezadržateľne kričala a volala čoraz silnejšie, prehlušujúc vietor.
