DAUDET, ALPHONSESKRČOK
Matica slovenská, Martin, 1949
edícia Románska knižnica (13)
preklad Jana Ornsteinová
1. vydanie
beletria, román, literatúra francúzska,
260 s., slovenčina
hmotnosť: 310 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,50 €
*kat-belx*
BUDEŠ PREDÁVAŤ PORCELÁN
Pri poslednom verši mojej básne Jakub nadšene vstal a chcel mi privolať na slávu, ale zarazil sa, vidiac vyľakané tváre všetkých tých dobrých ľudí.
Naozaj, myslím, že keby malým žltým salónom náhle prebehol ohnivý kôň z Apokalypsy, nebol by vyvolal viac zdesenia ako môj belasý motýľ. Všetkým Passajonovcom a Fougerouovcom vstávaly vlasy dubkom od toho, čo počuli, a hľadeli na mňa veľkými okrúhlymi očami. Obaja Ferrouillatovci sa dorozumievali znakmi. Nik nepovedal ani slova. Predstavte si, ako príjemne som sa cítil...
Zrazu v tom tichu a všeobecnom zhrození zaznel hlas — a aký hlas! — bezfarebný, matný, chladný, nezvučný, sťa hlas fantomu. Vychádzal zpoza klavíra a spôsobil, že som sa zachvel. Prvý raz po desiatich rokoch bolo počuť rozprávať chlapa s vtáčou hlavou, ctihodného Lalouetta.
„Som veľmi rád, že motýľa zabili, “ povedal zvláštny starec, chrumkajúc s divým výrazom svoj cukor, „veru, nemám rád motýle. “
Všetci sa dali do smiechu a začala sa diskusia o mojej básni. Členovi spolku Caveau sa zdala báseň príliš dlhou a radil mi ju skrátiť na jeden alebo dva krátke spevy. Žiak Alfortov, naturalistický vedec, ma poučil, že pánbožkove kravičky majú krídla a to vylučuje všetku pravdepodobnosť mojej bájky. Ferrouillat starší tvrdil, že to všetko už niekde čítal.
„Nevšímaj si toho, “ povedal mi Jakub ticho, “ je to majstrovské dielo. “
Pierrotte nehovoril nič, zdal sa byť príliš zaujatý! Možno, že tento dobrý človek, sediaci za celý čas čítania po boku svojej dcéry, cítil vo svojej ruke chvieť sa drobnú rúčku veľmi výrazne alebo objavil príliš žiariaci pohľad čiernych očí. Pravdou však je, že v ten deň — bude dobre to povedať — mal Pierrotte celkom zvláštny výraz, že bol celý večer pri svojej dcére, takže som nemohol povedať ani slova čiernym očiam, a že som zavčasu odišiel, nechcejúc si vypočuť báseň člena spolku Caveau, čo mi ten nikdy nevedel odpustiť:
O dva dni po tomto pamätnom čítaní dostal som od slečny Pierrottovej krátky, ale výrazný list:
„Príďte rýchle, otec vie všetko. “
A nižšie pripísaly čierne oči:
„Milujem vás. “
Priznávam sa, bol som trochu zmätený touto novinkou. Už dva dni som behal so svojím rukopisom k nakladateľom a zaoberal som sa oveľa viac svojou básňou než čiernymi očami. A potom, vôbec som nebol nadšený myšlienkou, že sa musím rozprávať s Pierrottom... A tak, hoci ma čierne oči naliehavo volaly, nešiel som dlhší čas k nim a vravel som si v duchu, aby som sa utvrdil vo svojom úmysle:
„Pôjdem, keď predám svoju báseň. “
Žiaľ, nepredal som ju.
V tom čase — neviem, či je to tak aj dnes — páni nakladatelia boli veľmi milí, zdvorilí, šľachetní páni, ale mali jednu veľkú chybu: nikdy neboli doma. A ako sa niektoré hviezdy zjavujú len pod veľkými ďalekohľadmi observatória, tak aj títo páni boli neviditeľní pre obyčajných smrteľníkov. Mohli ste prísť v ktorúkoľvek hodinu, vždy vám povedali, že nie je doma...
Bože, čo sem sa nachodil po tých obchodoch! Koľkokrát som prešiel tými sklenými dverami! Ako som sa zastavoval pred kníhkupcami a s prudko tlčúcim srdcom som si vravel:
„Vojsť? Nevojsť? “
