SUCHOTIN, ANATOLIJRYTMY A ALGORITMY
(Ritmy i algoritmy)
Smena, Bratislava, 1987
edícia Križovatky
preklad Elena Kováčiková, Elena Vadkertiová-Gavorníková
obálka Ján Krížik
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
073-025-87 RAL
psychológia, filozofia,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 175 g
mäkká väzba
stav: výborný
PREDANÉ
*bruri* *kat-psy*
Doktor filozofie, profesor Tomskej štátnej univerzity Anatolij Suchotin, DrSc., autor knihy Rytmy a algoritmy sa venuje vedeckej práci v oblasti percepcie vedeckých informácií a špecifík vedeckej tvorivej činnosti. Slovenský čitateľ si už mal možnosť prečítať jeho knihu Paradoxy vedy (Smena, edícia Sputnik 1984).
Tvorivé úsilie ľudstva sa počas celej jeho existencie zameriavalo na dva ciele: hľadanie pravdy a hľadanie krásy. Pritom sa v historickom procese vyvinuli dve samostatné kultúry: veda a umenie.
Napriek tomu na prelomových úsekoch dejín nachádzame geniálne osobnosti, ktoré v sebe vedeli skĺbiť umelecké i vedecké vnímanie sveta, a boli to práve títo géniovia, ktorí obvykle otvárali pred ľudstvom ďalší úsek cesty k dokonalejšiemu životu.
Autor hľadá paralely medzi týmito dvoma kultúrami a pokrokom ľudstva. Poukazuje na to, že umenie a veda sa napájajú z rovnakého žriedla a na mnohých príkladoch zo života význačných vedcov a umelcov ilustruje, čo spája tieto dve časti ľudskej kultúry, a čo ich odlišuje. Hlavný dôraz však kladie na ich súčinnosť, na vzájomné obohacovanie sa. Umelcom teda pomáha exaktné poznanie a vedcom citový, intuitívny prístup. Autor tvrdí, že iba takto, využívaním metód vlastných obom typom tvorivej činnosti možno objaviť novú krásu i pravdu.
Oddávna sa za prejav krásy považuje harmónia. Samo osebe toto slovo sotva objasní situáciu, ak nepôjdeme ešte ďalej. Chceme vedieť, prečo harmónia vyvoláva estetické vzrušenie a narážame na vzťahy a štruktúry, ktoré je možné presne kvantitatívne opísať. Inak povedané, každú harmóniu, ktorá je nositeľom krásy, možno vyjadriť číslom, hoci, ako sme už povedali, neredukuje sa na číslo.
Tak sme prišli k dôležitému záveru pre pochopenie osohu zo súčinnosti oboch kultúr. Spočíva v tom, že základom presného poznania je matematika, ktorá je aj v základoch krásy a preto je pilierom mnohých druhov umení, predovšetkým výtvarného a hudobného. Prichodí nám toto tvrdenie rozviesť.
Harmóniu a krásu určuje symetria. Na ďalšie vysvetlenie už musíme použiť trošku suchý, akademický jazyk, odtrhnutý od umenia.
Symetria je súmerné rozloženie prvkov, bodov predmetu, pričom každá časť sa zdá zrkadlovým odrazom inej. Určite to vyznieva dosť abstraktne, ale túto definíciu sa pokúsime oživiť hodnotnými ilustráciami zo života.
Určuje sa os, rovina a stred symetrie. Ak je predmet symetrický, z toho vyplýva, že ho možno hodnotiť podľa estetických kategórií, môžeme v ňom nájsť aspoň jeden jav symetrickosti. Prirodzene sú aj iné vlastnosti: posúvanie v priestore (translácia), premiestnenie v čase, otáčanie. Všeobecne pokladáme predmet za symetrický, ak po istých operáciách bude vyzerať rovnako ako predtým.
Pozrime sa na os symetrie. Je to priamka, ktorá prechádza stredom útvaru. Počet osí ukazuje množstvo stotožnení útvaru samého so sebou pri jeho úplnom otočení okolo osi súmernosti. Povedzme rovnostranný trojuholník má tri osi súmernosti, štvorec štyri a podobne.
Rovina symetrie delí predmet na dve súmerné polovice, čo ho robí súmerným, a teda krásnym, napríklad tvár človeka a vôbec ľudské telo ako celok. Tu sa však treba pristaviť. Polovice ľudského tela nie sú prísne symetrické. Srdce je uložené v ľavej časti a pečeň v pravej. Jedna ruka, obyčajne pravá, je viac vyvinutá. Uvádza sa, že na 16 000 pravákov pripadá jeden ľavák. Symetrickosť sa narúša aj tým, že ľavý krok je menší ako pravý. Kedysi na námestí sv. Petra v Ríme urobili experiment. Pokusným osobám zaviazali oči a kázali im priamo prejsť cez námestie. Všetci sa odklonili doľava. Pre tú istú nerovnomernost krokov všetci, ktorí idú lesom bez orientačných bodov a ciest, blúdia po kružnici a vracajú sa na to isté miesto.
Odhalili sa aj iné disproporcie. Vezmime si dve rovnaké fotografie jednej ľudskej tváre, rozstrihnime ich podľa osí súmernosti a znova zlepme tváre, ale jednu z dvoch ľavých polovíc a druhú z pravých polovíc. (Druhá fotografia musí byť vyhotovená z toho istého, ale obráteného negatívu. Pozn. prekl. ) Uvidíme, že tváre sa nepodobajú, ako by to boli fotografie rozličných ľudí.
Takéto výchylky vôbec nekazia existujúcu symetriu a harmóniu krásy. Do prísneho systému vnášajú iba čosi vzdorovité, veciam dodávajú rozmanitosť a živosť. To si však vyžaduje osobitnú úvahu, do ktorej sa nebudeme púšťať.
Symetria ako prejav súmernosti, súladu v rozložení častí a prvkov celku je nositeľom krásy a jemnej elegancie. Potvrdzuje to aj názor H. Weyla, odborníka pre túto oblasť a autora zásadnej štúdie Symetria: „Nech by sme toto slovo chápali akokoľvek široko alebo úzko, symetria je idea, pomocou ktorej sa človek po celé stáročia usiloval vysvetliť a vytvoriť poriadok, krásu a dokonalosť. “
Ďalším prejavom krásy je rytmus. Jeho základom je pravidlo opakovania prvku. Aj symetria stavia na opakovaniach, ale tu sa predstavujú v akejsi strnulej podobe. Rytmus využíva opakujúce sa prvky kvôli dynamike procesu, na prenos rečových, hudobných a podobných štruktúr a vystupuje ako princíp, ktorý ich organizuje v čase.
Toto sú najdôležitejšie znaky krásy a harmónie. Ale aj symetria, aj rytmus spočívajú vo vzťahoch a v proporciách, ktoré sa vyznačujú kvantitatívnymi významami. Teraz sa na ne pozrieme v ich činnosti, ako sa realizujú v umeleckej praxi.
