BÖLL, HEINRICHBILIARD O POL DESIATEJ
(Billard um halb zehn)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (149)
preklad Perla Bžochová, Jozef Bžoch
doslov Jiří Hájek
prebal M. Čunderlík
1. vydanie, 52.000 výtlačkov
román, literatúra nemecká,
236 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,20 €
*mikpa* *kat-belx-ger*
Žlto-červený autobus zastal na kraji dediny, odbočil na poľnú cestu smerom na Doderingen a v prašnom oblaku, ktorý zanechal za sebou, uzrel Robert vynárať sa svojho otca; ako zo závoja hmly vystupoval starček do svetla, ešte stále pružne, sotva ho unavilo popoludňajšie sparno; zabočil na hlavnú ulicu, prešiel popri „Labuti“. Z priedomia si ho obzerali unudení pätnásťroční, šestnásťroční dedinskí šarvanci; boli to pravdepodobne tí, čo vyčkávali na Huga, keď sa vracal zo školy; bíjali ho v tmavých uličkách, v temných stajniach a pokrikovali na neho baránok boží.
Starček prešiel popri úrade starostu mesta, popri pomníku padlých, kde vysilený buxus ponúkal mŕtvym z troch vojen na pamiatku listy z kyslej zeme; pri múre cintorína starček zastal, vytiahol vreckovku, osušil si čelo, opäť poskladal vreckovku, urovnal si kabát, šiel ďalej a Robert videl koketný oblúčik, ktorý pri každom jeho kroku opisovala pravá nohavica; len na chvíľu bolo vidno tmavomodrú lemovku, kým sa noha zasa nedotkla zeme a znova sa zdvihla v koketnom oblúčiku; Robert pozrel na staničné hodiny: pol štvrtej a desať minút, vlak príde až štyri desať; pol hodiny, tak dlho — pokiaľ sa pamätá — nebol ešte nikdy so svojím otcom osamote; dúfal, že otec bude na návšteve dlhšie a že sa vyhne rozhovoru s ním. Denklingenská staničná reštaurácia bola najmenej vhodným miestom pre stretnutie, ktoré otec očakával už vari dvadsať alebo tridsať rokov; rozhovor s dospelým synom, ktorý už nebol deckom, ktorého už nemohol vziať za ruku a zaviesť ho do prímorských kúpeľov alebo na zákusky a zmrzlinu; pobozkať syna na dobrú noc, pobozkať ho ráno, opýtať sa ho na školské úlohy, povedať zopár životných múdrostí: s poctivosťou najďalej zájdeš; boh neklame; prijímanie vreckového; žiarivá pýcha z pochvalných diplomov a dobrých vysvedčení, rozpačitý rozhovor o architektúre; výlety do Svätého Antona; ani slovo, keď zmizol, ani slovo, keď sa vrátil, tiesnivé obedy v Ottovej prítomnosti, ktorá znemožňovala dokonca rozhovor o počasí. Mäso, krájané striebornými nožmi, omáčky, naberané striebornými lyžicami; matka Strnulá ako králik pred hadom, otec zahľadený do okna, on drobil chlieb a bezmyšlienkovite kládol do úst lyžicu za lyžicou, Edith sa triasli ruky a Otto si zatiaľ výsmešne vyberal najväčšie kúsky mäsa, jediný vychutnával všetky chody; otcov miláčik, vždy býval ochotný, pripravený podniknúť nejaký výlet, cestu a extravagantnosť, veselý chlapec s veselou budúcnosťou, stvorený na to, aby v čase hodov dával otcovi pocit naplneného života; zavše veselo povedal:, Veď ma môžete vyhodiť; nikto neodpovedal. Po obede šiel Robert s otcom do ateliéru, sedel tu, kreslil, hral sa so vzorcami v tomto veľkom prázdnom priestore, kde ešte stáli rysovacie stoly piatich architektov; prázdne; starček si unavene prehodil plášť, potom sa hrabal medzi svitkami náčrtov, zakaždým zastal pred plánom Svätého Antona, potom odchádzal na prechádzku, na kávu, navštíviť starých kolegov, starých nepriateľov; v domoch, kde predtým býval vítaným hosťom, nastala doba ľadová; v niektorých domoch kvôli jednému, v iných kvôli druhému synovi; a on, starký, jednako mával dobrú náladu, bol schopný žiť veselým životom, popíjať víno a kávu, cestovať a dívať sa na dievčatá, ktoré stretával na uliciach a vlakoch, ako na prípadné budúce nevesty; často sa celé hodiny prechádzal s Edith, ktorá tisla detský kočík; nemával veľa práce, bol šťastný, keď mohol nemocniciam, ktoré vystaval, plánovať malé prístavky a dozerať na ne, keď mohol ísť do Svätého Antona a dať podnet k oprave niektorého múru; myslel si, že Robert sa na neho hnevá, a Robert si myslel, že sa hnevá starký.
Teraz bol však dospelý, sám bol otcom odrastených detí, mužom, ktorého postihol osud smrťou ženy; emigroval, vrátil sa; bol na vojne, udali ho a mučili; samostatný; s jasne viditeľným miestom:, dr. Robert Fähmel, úrad pre statické výpočty, popoludní zatvorené“; konečne sa stal partnerom pre rozhovor.
„Ešte jedno pivo, pane? “ opýtal sa hostinský od pultu, poutieral niklovaný plech od pivných pien, vybral z chladiacej vitríny dva taniere s frikadelami a horčicou, zaniesol ich páriku, čo sedel v kúte unavený a rozhorúčený prechádzkou.
„Áno, prosím, “ povedal Robert, „ešte jedno pivo, “ ‘odtiahol záclonu; otec zahol doprava, prešiel popri vchode na cintorín, krížom cez ulicu, zostal stáť pri záhradke prednostu stanice, hľadel na fialové, práve rozkvitnuté astry; zrejme váhal.
„Nie, “ povedal Robert, „prosím si dve pivá a desať viržiniek. “
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Prvým rezom odkrojil špičku veže na opátskom kostole a podal tanier Robertovi.
